Marcela Fuknová

Pred Števovým domom neďaleko Bratislavy parkuje malé auto s levickou značkou. V predsieni nás vítajú štyri deti a rozprávajú jedno cez druhé. Pavlínka (9), Riško (8), Davidko (5) a Ninka (4) sa zhrčili okolo klietky s morčatami. Pavlínka prosí: „Tati, môžeme ich vytiahnuť?“ Števo to s úsmevom komentuje: „Dostali ich len dnes, psa by som asi nezvládol. Pavlínka, nechajme ich ešte chvíľu tak, nech si u nás zvyknú, dobre?“ To však už prichádza Ninka ukázať nám svoju ružovú tylovú sukňu a Davidko sa dožaduje batérií do svojho fotoaparátu. Nakoniec všetci traja bežia za fotografom a Riškom na poschodie.

„Zatiaľ sa stretávame každý druhý víkend,“ hovorí Mirka, mama Riška a Ninky. „Aj ja mám dom, okolo ktorého je dosť práce, takto nám to teraz vyhovuje. Keď sme boli u Števka s deťmi prvýkrát, hovorili sme si, že to bude so všetkými deťmi naraz asi náročné, ale skvelo to zvládli a veľmi pekne sa spolu hrali,“ dodáva usmievavá mladá žena. „Tí starší si občas potvrdzujú pozície, ale zvládame to. Je z nich partia. Vymýšľajú si hry a dokonca nám hrajú spoločne divadlo. Sedíme tu na gauči a máme predstavenie,“ rozprávajú Števo a Mirka spolu o deťoch.&nbsp;

Obaja sa zhodujú, že aj pri ich prvom stretnutí v septembri 2019 v Podkylave sa veľa smiali. „Pamätám si, že som v jedálni hľadala miesto, kam by sme si s deťmi sadli na večeru. Boli tam šesťmiestne stoly a Števko mal pri svojom stole tri prázdne miesta. Videla som ho najprv len od chrbta, mal kockovanú košeľu a pri sebe dve deti v podobnom veku ako moje. Hovorím si, spýtam sa, či je tam voľné, za to nič nedám. Prikývol a sadli sme si. Chceli sme si aj niečo povedať, ale nedalo sa. Deti boli viac pod stolom než pri ňom, ťahali obrus, nechceli jesť a chceli ísť pozrieť rybičky v akváriu a napokon všetky ušli... Museli sme sa spolu smiať. Asi sme to obaja potrebovali,“ spomína Mirka.

„Zistili sme, že riešime podobné situácie. V škole, v škôlke, doma. Skrátka, chápali sme sa. Prežívali sme s deťmi takmer to isté,“ dodáva Števo. Stretnutia smútiacich rodín organizuje dvakrát ročne nezisková organizácia Plamienok pre rodiny detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca. „Bola tam veľmi priateľská atmosféra. Pamätám si prvý zoznamovací večer. Každý z nás, ktorí sme tam sedeli, povedal niečo o svojej strate. Medzi nami všetkými sa vtedy prelomili bariéry, už sme si neboli cudzí. Všetci sme zažili bolesť a dokázali sme sa o ňu podeliť, cítili sme sa ako rodina. Nikdy nezabudnem na tie silné pocity vzájomnej podpory, uľahčenia a radosti,“ hovorí Števo.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Mirka aj Števo oslovili Plamienok, pretože obaja chceli svojim deťom pomôcť zvládnuť tú najhoršiu stratu – stratu rodiča. Riško a Ninka prišli vo februári 2018 o tatina Tóna, Pavlínke a Davidkovi v septembri toho istého roku zomrela mama Slávka. „Moja manželka mala rakovinu prsníka, ktorá sa, bohužiaľ, vrátila, ochorenie sa už nedalo zastaviť. Bolo to veľmi ťažké,“ zalesknú sa Števovi oči. Keď rozpráva o Slávke, Mirka ho pevne drží za ruku. Vidno, že úplne chápe jeho bolesť.

„O môjho muža sme prišli z večera do rána. Ešte večer sme s ním volali a ráno mi už nebral telefón. Bol kamionista, udusil sa v noci v spánku v kamióne oxidom uhoľnatým. Okolnosti tej nehody stále nie sú objasnené,“ hovorí aj ona o tom, čo pred dvomi rokmi rozbilo jej svet. Počas ich prvého víkendového stretnutia v Podkylave však o strate milovaných ľudí hovorili až neskôr. „Až na druhý deň, keď sme zostali po obede spolu sami v jedálni. Až vtedy sme sa porozprávali o takých vážnejších veciach. O tom, čo sa nám stalo,“ spomína Števo. „Sedeli sme tam niekoľko hodín a ešte pred odchodom sme šli spolu na kávu, stále sme sa mali o čom rozprávať,“ hovorí Mirka.

Len niekoľko dní po víkendovom stretnutí bolo prvé výročie Slávkinej smrti. „Viem, že Števko sa mi po návrate z Podkylavy ozval, no potom mi dlhšie nevolal. Ozvala som sa mu ja, cítila som, že mu zrejme nie je dobre. A naozaj mi hovoril, že mu je ťažko a má zlé obdobie. Snažila som sa ho rozveseliť a myslím, že sa mi to vtedy podarilo. Odvtedy sme si volávali pravidelne,“ rozpráva Mirka. „Boli to naozaj dlhé telefonáty. Pamätám si, že minulé Vianoce sme si volali niekoľko hodín,“ usmieva sa Števo.

Postupne obaja pochopili, že sa do seba zaľúbili. Vo februári, ktorý bol ťažký zase pre Mirku, prišla aj s deťmi k Števovi na víkend na návštevu. „Potom sa už začal šíriť koronavírus a vyzeralo to, že budeme zavretí doma. Tak sme sa dohodli, že k nim prídeme ďalší víkend znovu. Moja mama to vtedy celkom nechápala a pýtala sa, prečo tam ideme opäť. A že čo také by sa stalo, ak by sme sa videli až o šesť týždňov,“ smeje sa Mirka.

Nám sa to však už vtedy zdalo dlho. Od tej druhej víkendovej návštevy sme spolu.

Pavlínka a Riško boli obaja v bezplatnom terapeutickom tábore, ktorý Plamienok každý rok organizuje pre deti, ktoré stratili rodiča či súrodenca. „Keď sme tam po nich prišli, všetci sa usmievali. Pavlínka totiž povedala, že ona ide s tatinom a Mirkou na dovolenku a Riško zase povedal, že on ide na dovolenku s maminou a Števkom. Tak zrejme pochopili, že ideme na tú dovolenku do Chorvátska spolu,“ konštatujú.&nbsp;

Pri rozhovore obaja viackrát spomenú svojich bývalých partnerov. „Nijako sa tomu nebránime, dokážeme už s láskou spomínať na to pekné, čo sme spolu prežili. Boli súčasťou nášho života, sú v našich deťoch, v našich srdciach. To, že človek znovu ľúbi, neznamená, že prestal milovať, práve naopak. Dnes som si napríklad ráno púšťal pri sprchovaní reggae a Mirka spomenula, že aj jej manžel mal rád túto hudbu,“ hovorí Števo. „Áno, Tonko dokonca od niekoho dostal aj tú veľkú farebnú reggae čiapku, ale nenosil ju, bola mu totiž malá,“ zasmeje sa Mirka pri milej spomienke.&nbsp;

Tohtoročné Vianoce Števo s Mirkou a s deťmi chcú tráviť aj spolu. Obaja sa zhodujú, že stálo za to napriek veľkej strate dať šancu ďalšej láske. „Oplatí sa nevzdať života. Aj za cenu, že človek znovu riskuje, že zažije bolesť. Keby sme sa však tomu neotvorili, ani by sme nezistili, že sa nám môže stať niečo krásne. Život nielen berie, ale aj dáva,“ objíma Števo Mirku okolo pliec. Mirka ho dopĺňa: „Čo by sme odkázali ľuďom, ktorým sa stalo niečo také ako nám? Že aj keď sa im zrútil svet a majú pocit, že to nikdy nebude lepšie, nie je to koniec. Pretože deň po dni, po malých krokoch si dokážu vystavať nový svet, hoci už bude mať iné farby. Stále však môže byť pestrofarebný a krásny.“&nbsp;