Pred Števovým domom neďaleko Bratislavy parkuje malé auto s levickou značkou. V predsieni nás vítajú štyri deti a rozprávajú jedno cez druhé. Pavlínka (9), Riško (8), Davidko (5) a Ninka (4) sa zhrčili okolo klietky s morčatami. Pavlínka prosí: „Tati, môžeme ich vytiahnuť?“ Števo to s úsmevom komentuje: „Dostali ich len dnes, psa by som asi nezvládol. Pavlínka, nechajme ich ešte chvíľu tak, nech si u nás zvyknú, dobre?“ To však už prichádza Ninka ukázať nám svoju ružovú tylovú sukňu a Davidko sa dožaduje batérií do svojho fotoaparátu. Nakoniec všetci traja bežia za fotografom a Riškom na poschodie.

„Zatiaľ sa stretávame každý druhý víkend,“ hovorí Mirka, mama Riška a Ninky. „Aj ja mám dom, okolo ktorého je dosť práce, takto nám to teraz vyhovuje. Keď sme boli u Števka s deťmi prvýkrát, hovorili sme si, že to bude so všetkými deťmi naraz asi náročné, ale skvelo to zvládli a veľmi pekne sa spolu hrali,“ dodáva usmievavá mladá žena. „Tí starší si občas potvrdzujú pozície, ale zvládame to. Je z nich partia. Vymýšľajú si hry a dokonca nám hrajú spoločne divadlo. Sedíme tu na gauči a máme predstavenie,“ rozprávajú Števo a Mirka spolu o deťoch. 

Neboli sme si cudzí

Obaja sa zhodujú, že aj pri ich prvom stretnutí v septembri 2019 v Podkylave sa veľa smiali. „Pamätám si, že som v jedálni hľadala miesto, kam by sme si s deťmi sadli na večeru. Boli tam šesťmiestne stoly a Števko mal pri svojom stole tri prázdne miesta. Videla som ho najprv len od chrbta, mal kockovanú košeľu a pri sebe dve deti v podobnom veku ako moje. Hovorím si, spýtam sa, či je tam voľné, za to nič nedám. Prikývol a sadli sme si. Chceli sme si aj niečo povedať, ale nedalo sa. Deti boli viac pod stolom než pri ňom, ťahali obrus, nechceli jesť a chceli ísť pozrieť rybičky v akváriu a napokon všetky ušli... Museli sme sa spolu smiať. Asi sme to obaja potrebovali,“ spomína Mirka.

„Zistili sme, že riešime podobné situácie. V škole, v škôlke, doma. Skrátka, chápali sme sa. Prežívali sme s deťmi takmer to isté,“ dodáva Števo. Stretnutia smútiacich rodín organizuje dvakrát ročne nezisková organizácia Plamienok pre rodiny detí, ktoré stratili rodiča alebo súrodenca. „Bola tam veľmi priateľská atmosféra. Pamätám si prvý zoznamovací večer. Každý z nás, ktorí sme tam sedeli, povedal niečo o svojej strate. Medzi nami všetkými sa vtedy prelomili bariéry, už sme si neboli cudzí. Všetci sme zažili bolesť a dokázali sme sa o ňu podeliť, cítili sme sa ako rodina. Nikdy nezabudnem na tie silné pocity vzájomnej podpory, uľahčenia a radosti,“ hovorí Števo.

Článok pokračuje na ďalšej strane.