Viera Václavková

<p>Často cestujem po Slovensku, a&nbsp;keď mi čas dovolí, rada sa zastavím na Bradle. Milana R. Štefánika, nášho významného štátnika, mám jednoducho v&nbsp;srdci a&nbsp;vždy ma k&nbsp;jeho mohyle niečo ťahalo aj ťahá. Tak to bolo i pred desiatkami rokov po našej Nežnej revolúcii, keď sa ľudia tešili, že po rokoch totality konečne môžu ísť na jedinečnú oslavu bez sledovania ŠtB. Do Brezovej pod Bradlom vtedy prúdili davy ľudí a&nbsp;ďalší sme sa už od skorého rána tiesnili v&nbsp;okolí mohyly a&nbsp;spievali národné piesne. Slnko neľútostne pálilo a&nbsp;štátne vlajočky sa nám zišli tak trochu aj ako vejáre. Keď bolo všetko pripravené na otvorenie osláv a&nbsp;zahraniční aj naši oficiálni hostia na tribúne už v&nbsp;rukách držali pripravené prejavy, vojenská kapela spustila československú štátnu hymnu. A&nbsp;práve vtedy sa priamo nad mohylou „prikrytou“ nádhernou bezoblačnou modrou oblohou začali vytvárať obláčiky. Hoci bolo takmer bezvetrie, posúvali sa k&nbsp;sebe, nad seba, vedľa seba ako puzzle a&nbsp;vytvárali nejaký obrazec.</p>

<p>Nechápala som, prečo práve teraz a&nbsp;priamo nad mohylou... Po chvíľke posúvania oblaky na oblohe vyformovali čosi ako mapu Československa. Keď hudba dohrala a&nbsp;prvý rečník otvoril ústa, mapa bola hotová. Nemala som pri sebe fotoaparát, nemohla som zdokumentovať tento jedinečný úkaz. No po oslavách mi telefonoval kamarát, že sa mu tam podarilo nafotiť čosi výnimočné, na čo do konca života nezabudne. Vraj volal aj meteorológom a&nbsp;pýtal sa, ako sa to mohlo stať. Nevedeli. Bola som naozaj zvedavá, čo to je, a&nbsp;on mi to prišiel ukázať. Na stôl položil fotografie a&nbsp;mne sa z očí vykotúľali slzy. Videla som to, čo pred pár dňami na Bradle – mapu republiky vytvorenú z&nbsp;oblakov počas hymny. Povedal mi, že na Bradlo chodí často, lieta na paraglajde, ale nikdy tam nič také, ba ani len podobné nevidel.</p>