Herec sa narodil 28. augusta 1945 v Horných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. Od dvoch rokov však žil s rodinou v Bratislave. Bol najmladší z troch bratov a rozhodne nemal ľahké detstvo. Keď mal päť rokov, do ich bratislavského bytu vtrhli neznámi ľudia a jeho otca odviedli do vyšetrovacej väzby. Tam ho držali dva roky a štyri mesiace. Potom nasledoval vykonštruovaný súdny proces a otcovo odsúdenie za rozvracanie republiky a spoluprácu s americkou rozviedkou. Mama tak ostala na troch synov celkom sama a snažila sa ich uživiť, ako sa dalo.

Otca medzičasom odsúdili na trest smrti, no nakoniec dostal trinásť a pol roka za mrežami. Odsedel si sedem a pol roka a v roku 1957 ho prepustili na podmienku. Ako však umelec priznal v relácii Českej televízie 13. komnata, z väzenia sa vrátil cudzí človek a Milan sa v čase puberty len ťažko prispôsoboval jeho výchovným požiadavkám. „Už som mal svoj život bez neho, a keď mi začal hovoriť, čo môžem a čo nie, neprijímal som to. Už sme si viac neboli blízki,“ zhodnotil neľahké obdobie. Keďže jeho mama potrebovala oporu, s otcom sa rozviedla, a tak Milan získal nevlastného otca a neskôr aj nevlastného brata.

Ako štrnásťročný nastúpil na stavebnú priemyslovku, kde prvýkrát začal uvažovať o herectve ako o svojej profesii. „Dovtedy som vôbec netušil, že je to normálna práca a že sa ňou dá uživiť,“ povedal so smiechom. V detstve pravidelne recitoval a popri priemyslovke navštevoval rôzne ochotnícke súbory, ktoré ho povzbudili, aby skúsil šťastie na VŠMU.

Škola a herecká kariéra

Po skončení strednej školy sa preto odhodlal absolvovať prijímacie pohovory na herectvo. Hoci s ľahkosťou prešiel z jedného kola do druhého, vo finále sa mu sen o kariére divadelníka rozplynul. „Profesor Zachar, známy svojím zastretým hlasom, povedal, že môj hlasový prejav nie je na takej úrovni, aby som mohol študovať na vysokej škole... Keby mi to bol povedal Chudík, Huba alebo Záborský, ktorí mali zvonivé hlasy a takisto sedeli v komisii, pri tejto profesii by som asi nikdy neostal,“ priznal v Portréte na TA3. Pomohla mu členka SND Oľga Sýkorová. Povzbudila ho, aby sa nevzdal, a na preklenutie obdobia do ďalších prijímačiek mu dohodila miesto kulisára na našej prvej scéne. Po pár mesiacoch druhý pokus s prijímačkami vyšiel, a hoci ročník začínali dovedna deviati herci, školu napokon skončili traja.

„Bol som to ja spolu s Emilom Horváthom a Vierkou Richterovou.“ Po skončení štúdia nastúpil do martinského divadla, lenže už pár dní nato vstúpili na územie vtedajšieho Československa sovietske vojská. „Vtedy som mal možnosť odcestovať ako študent. Mal som dohodnutú študentskú stáž v Paríži a vláda ma vďaka tomu ešte legálne pustila do zahraničia,“ zaspomínal si. Keď sa zo stáže vrátil zlegalizovať svoj pobyt vo Francúzsku, čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Obaja jeho bratia emigrovali: Jano do Kanady, Vlado do Austrálie. Režim ich v neprítomnosti odsúdil za opustenie republiky a zbavil ich občianstva. Ešte dlhé roky potom bratov nevidel.

Vrátil sa do Francúzska, kde si hľadal angažmán s túžbou stať sa vyhľadávaným francúzskym hercom. „Bolo to na celkom dobrej ceste. Dostal som ročnú zmluvu v Théâtre National Populaire.“ Len kvôli spresneniu: išlo o divadlo, kde pätnásť rokov predtým žiaril slávny Gérard Philipe. Milan Kňažko mal svojho impresária. Ten mu hľadal prácu vo filme a v televízii. K tomu žil po boku krásnej Francúzky, rovnako herečky Michèle Montantinovej. Hercova mama však ťažko znášala, že je bez synov. Súčasne mu písal jeden režisér, aby sa vrátil, lebo mal pre neho doma zaujímavé pracovné ponuky. Po návrate, žiaľ, nič nebolo také, ako to vyzeralo z Francúzska. Herca hneď druhý deň po príchode odviedli na vojnu. Po slobodnom živote na Západe tak boli kasárne pre herca poriadnym šokom. Michèle za ním pricestovala, ale nedokázala tu žiť, preto odišla naspäť domov, kde si našla iného partnera. Boli spolu sedem rokov, ale väčšinu z toho najmä na papieri.

Po návrate z Francúzska v rokoch 1970 a 1971 pôsobil v bratislavskom Divadle na korze, ktoré v roku 1971 politickým rozhodnutím zrušili a pričlenili k Divadlu Nová scéna. V roku 1985 sa stal členom Činohry SND, a to napriek problémom s režimom, keďže ŠtB ho lámala na spoluprácu, ktorú odmietol. Žal úspechy s filmom Papilio režiséra Jiřího Svobody aj so snímkou Dobří holubi se vracejí Dušana Kleina. Ako výrazná herecká osobnosť Národného divadla bol známy svojím kritickým postojom k totalitnému režimu. Tri roky pred novembrom ’89 mu udelili titul zaslúžilý umelec. Napriek všetkým možným rizikám ho však vrátil.

Našla si ho politika

Politická kariéra Milana Kňažka sa začala počas Nežnej revolúcie, keď sa stal spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) a potom pôsobil v Hnutí za demokratické Slovensko (HZDS), Demokratickej únii Slovenska (DU) a v Slovenskej demokratickej koalícii (SDK). Od decembra 1989 bol poradcom prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) Václava Havla v Prahe, poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia ČSFR, poslancom SNR a NR SR. Pôsobil aj ako slovenský minister medzinárodných vzťahov, podpredseda vlády SR, minister zahraničných vecí a minister kultúry. V novembri 2002 ho vymenovali za prezidenta Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. V rokoch 2003 – 2007 šéfoval súkromnej televízii Joj.

Často dostával prívlastok „objaviteľ Mečiara“. V skutočnosti sa s ním rozišiel ešte v roku 1993. „Nedištancujem sa od toho, že som spoluzakladateľom HZDS, ale ja som Mečiara neobjavil, ja som z neho neurobil ministra vnútra ani volebného lídra VPN. Bol som vtedy v Prahe ako poradca Václava Havla, a keď ma s Mečiarom zoznámili, predstavili mi ho ako výnimočného človeka až génia. Veril som im a trvalo mi vyše roka, kým som pochopil, že nemajú pravdu. Aj keby som vtedy s Mečiarom nebol šiel, bol by sa stal rovnako silným, rovnako dôležitým. Bol by mýtus, keby niekto hovoril, že Mečiara som ‚urobil‘ ja,“ priznal v rozhovore pre Život.

Po rokoch v politike tvrdil, že toto prostredie ho výrazne nezmenilo. „Je to individuálne, lebo niekto má až ‚erotický‘ vzťah k moci a luxusu. Moc človek musí mať, ak chce urobiť, čo sľúbil. No ak je túžba po moci silnejšia než ambícia naplniť sľuby, politik sa dostáva do patologického vzťahu. Nie je to môj prípad, lebo si nemyslím, že človek sa stane osobnosťou vtedy, keď sa dostane k moci. A to si mnohí myslia. Keď vo funkcii skončia, zostane len meno a zlá alebo dobrá spomienka. S tým som bol vyrovnaný od začiatku, pre mňa moc neznamená nič viac než prostriedok na splnenie sľubov.“ Tvrdil, že do politiky nešiel pre mocenské alebo ekonomické výhody. O návrat do tohto prostredia sa po dvanástich rokoch pokúsil vraj preto, lebo sa obával o budúcnosť Slovenska. Vtedy dvakrát kandidoval za prezidenta republiky aj na miesto primátora Bratislavy. V oboch prípadoch neuspel. Z vrcholovej politiky definitívne odišiel a úplne sa sústredil na herectvo.

Pokračovanie na ďalšej strane...