Jana Homolová

Nekorunovaná kráľovná slovenskej populárnej hudby Marika Gombitová bola umením pobozkaná už od útleho detstva. To prežila v malej dedinke Turany nad Ondavou, kde sa v roku 1956 narodila ako najmladšia zo siedmich detí. Keďže už v ranom veku milovala spev a muziku, rodičia ju ako deväťročnú zapísali do Ľudovej školy umenia v Stropkove. Tam sa naučila hrať na klavíri a o štyri roky neskôr už spolu s bratmi Jánom, Michalom a ich kapelou Matador prvýkrát zaspievala v stropkovskom klube mladých. Vďaka pravidelnému vystupovaniu na mnohých dedinských zábavách naberala nové skúsenosti a istotu na pódiu. Následne sa rozhodla odísť študovať do Košíc aj proti vôli svojej mamy a práve tento odvážny krok jej pomohol uskutočniť sen o kariére profesionálnej speváčky. Najskôr sa stala členkou amatérskej skupiny Profily a krátky čas účinkovala v tanečnom orchestri Juraja Szabadoša.
Netrvalo dlho a zvesti o ne­smierne talentovanej mladučkej umelkyni z východu dorazili do Bratislavy a ponuky sa začali sypať. Prácu jej núkal Braňo Hronec (80) a približne v rovnakom čase aj Janko Lehotský (74). „Na Mariku ma upozornil hudobník Marián Bednár, ktorý mal ženu z východu a býval tam, takže poznal tamojšiu scénu. Raz mi nenápadne navrhol, aby som ho prišiel navštíviť a zároveň sa pozrieť na kapelu so zaujímavou speváčkou, ktorá nemá ešte ani dvadsať rokov. Prišiel som sa na nich pozrieť a všetko bolo jasné,“ zaspomínal si v minulosti J. Lehotský. Keď počul Mariku spievať, okamžite vedel, že ju chce v novej zostave dnes už legendárneho Modusu. Presvedčil ju, aby odišla do Bratislavy, a tak sa 1. júla 1976 profesionálnou speváčkou skutočne stala.
Marika si na úplne cudzie prostredie veľmi rýchlo zvykla. V&nbsp;Moduse sa navyše prvýkrát stretla s&nbsp;Mekym Žbirkom (68). Na začiatku síce pôsobila len ako vokalistka, no zakrátko si v&nbsp;kapele vybudovala nezastupiteľné miesto. Modus sa v&nbsp;tom čase pretransformoval na vlastnú tvorbu bez preberania overených zahraničných hitov, ako to bolo v&nbsp;tom období zvykom. Chvíľu trvalo, kým to publikum prijalo. Toto obdobie však bolo pre Mariku ťažké. „Bola som veľmi sklamaná. Ohlas minimálny. Začala som o&nbsp;sebe pochybovať a&nbsp;premýšľať, či to, čo robím, nie je zbytočné. Uvedomovala som si však, že spievam inak než iné slovenské speváčky a&nbsp;že o&nbsp;svoje miesto pod slnkom budem musieť zabojovať,“ zaspomínala si pred rokmi.
Speváčka sa napriek všetkému s&nbsp;Modusom postupne dostávala do čoraz širšieho povedomia. Zlom nastal v&nbsp;polovici roka 1977 počas Bratislavskej lýry, kde získali zlatú lýru s&nbsp;pesničkou Úsmev. Hudobní kritici sa zhodujú na tom, že práve týmto momentom sa jednak začala obrovská sláva kapely a&nbsp;zároveň aj zlatá éra slovenského rocku a&nbsp;popu.

<h3>Nezastaviteľná</h3>
„Po našom víťazstve s&nbsp;pesničkou Úsmev na Bratislavskej lýre sa vo vtedajšom denníku Rudé právo objavil článok, v&nbsp;ktorom jeho autor konštatoval, že ‚skupina Modus se shledala v&nbsp;prvcích kosmopolitních‘. To stačilo na to, aby sme dostali zákaz nahrať LP…“ uviedol Meky Žbirka v&nbsp;jednom z&nbsp;dávnych rozhovorov pre Sme. Práve preto kapele prvá platňa vyšla až v&nbsp;roku 1979 a&nbsp;niesla prozaický názov Modus. Napriek týmto okolnostiam umelci s&nbsp;obrovským úspechom koncertovali po celom východnom bloku a&nbsp;zároveň navštevovali veľké piesňové festivaly v&nbsp;Bulharsku, Poľsku, NDR a&nbsp;dostali sa až do Vietnamu a&nbsp;Laosu. Netrvalo dlho a&nbsp;Marika sa so svojím nezameniteľným hlasom a&nbsp;talentom stala najvýraznejšou osobnosťou kapely. Postupne si formovala aj sólovú kariéru, ktorá vyústila do vydania vlastného albumu Dievča do dažďa v&nbsp;roku 1979. Na domácich aj zahraničných súťažiach získala množstvo cien, nakrútila muzikál, zabodovala v&nbsp;Zlatom sláviku, hromadili sa koncerty, ponuky, ktoré mala problém odmietať…
Nezainteresovaný by si povedal, že išlo o&nbsp;splnenie vytúženého sna, no ona si pre obrovskú vyťaženosť vôbec neuvedomovala, čo sa okolo nej deje. Svoje pocity začiatkom roka 1980 opísala v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov takto: „Často si aj poplačem. Mnohokrát závidím dievčatám, ktoré stretávam, ako si voľne žijú, chodia do kina, sú zavesené na nejaké svoje veľké lásky. To všetko ja nemôžem. Život, ktorý žijem ja, je úplne iný. Keď sa niekedy v&nbsp;noci vraciam z&nbsp;koncertu a&nbsp;vidím rozsvietené okná v&nbsp;bytoch, závidím im. Večery prežívam v&nbsp;mikrobuse, spím v&nbsp;hoteloch, do podnájmu sa dostávam v&nbsp;noci a&nbsp;nikto ma nečaká.“ Vtedy speváčka ešte vôbec netušila, aké rany od života dostane…
Mala len 24 rokov a&nbsp;už bola na vrchole slávy. Paradoxné je, že v&nbsp;období rastúcej popularity to v&nbsp;Moduse pre koncentráciu viacerých silných osobností začalo poriadne vrieť. M. Žbirkovi sa veľmi darilo na sólovej dráhe, preto sa ho spolu s&nbsp;Lacom Lučeničom (68) rozhodol Janko Lehotský v&nbsp;kapele vymeniť. Po koncerte v&nbsp;Brne, presne 30. novembra 1980, oznámil, že išlo o&nbsp;posledné vystúpenie Modusu v&nbsp;tejto zostave. Táto správa mladú Mariku poriadne zaskočila. „V&nbsp;podnikovom klube Zbrojovky Brno bolo natrieskané, ľudia tlieskali, bavili sa. V&nbsp;šatni po koncerte sme si otvorili fľašu šampanského, ťukli sme si na rozlúčku, podali sme si ruky a&nbsp;popriali veľa úspechov v&nbsp;ďalšej hudobnej tvorbe. Samozrejme, nepopieram, bola to smutnorozpačitá situácia, ale tak to už v&nbsp;živote muzikantov chodí. O&nbsp;pár hodín bolo všetko inak…“ zaspomínal si Janko Lehotský vo svojej knihe Vidíme sa čo nevidieť.
Umelci do Bratislavy vyrazili pred polnocou. Vonku zúrila strašná chumelica. V&nbsp;jednom aute sa viezol M. Žbirka s&nbsp;L. Lučeničom, v&nbsp;ďalšom J. Lehotský so zvyškom kapely. Plná zmiešaných pocitov nasadla Marika do malej renault­ky, ktorú šoférovala jej 21-ročná západonemecká priateľka Andrea. Žiaľ, do Bratislavy nedorazili. Sneženie v&nbsp;kombinácii so silným vetrom a&nbsp;s jazdou na zľadovatenej diaľnici D1 malo tragickú dohru. Prvého decembra asi hodinu po polnoci na 43. kilometri diaľnice medzi Brnom a&nbsp;Bratislavou auto dostalo šmyk, prešlo do proti­smeru, niekoľkokrát sa prevrátilo a&nbsp;skončilo v&nbsp;poli. Vodička vyviazla bez vážnejších zranení, Marika, ktorá uviazla pod renaultkou, však na tom bola veľmi zle.
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>Nevzdala sa</h3>
Speváčku okamžite previezli do nemocnice, kde zistili, že má vážne poranenú miechu. Lekári a&nbsp;sestričky nad jej posteľou vynášali ortieľ smrti. „Vraj tu už dlho nebudem, nemám žiadnu šancu… Dokonca ma ľutovali, pretože onedlho si už vraj málokto spomenie na speváčku Mariku Gombitovú,“ priznala speváčka po rokoch vo svojej knihe Úlomky spomienok. Médiá o&nbsp;jej nehode najskôr mlčali. Začali sa objavovať fámy, že nehodu dokonca neprežila. Až o&nbsp;nepochopiteľných trinásť dní vyšla v&nbsp;denníku Práca krátka informácia, ktorá mala byť odpoveďou pre fanúšikov, vystrašených a&nbsp;neustále sa spytujúcich na Marikin zdravotný stav po autohavárii. Medzičasom jej lekári oznámili krutú správu, že od polovice tela ochrnula a&nbsp;pravdepodobne už nikdy nebude chodiť. Vtedy sa psychicky zrútila. „Myslela som si, že je so mnou koniec,“ spomenula si na neľahké chvíle po rokoch. Napriek tomu, že mnohí ju následne odpísali, priatelia ako Janko Lehotský, Meky Žbirka či Kamil Peteraj (75) ju ubezpečovali, že všetko dobre dopadne a&nbsp;ona sa vráti na koncertné pódiá. Stalo sa to rýchlejšie, než by si vôbec bola predstavovala.
Už pol roka po nehode vystúpila pred obecenstvom a&nbsp;televíznymi kamerami na Bratislavskej lýre napriek tomu, že jej odvaha nebola všetkým po vôli. „Počas generálnej skúšky prišiel rozčúlený Kamil Peteraj. Vraj ktosi volal z&nbsp;ministerstva kultúry, že rozhodne vystupovať nemám, lebo to nezvládnem a&nbsp;celé vystúpenie aj tak preplačem,“ zaspomínala si Marika. Muž na druhom konci telefonickej linky bol aj podľa spomienok frontmana kapely Olympic Petra Jandu (79) príšerný. „Ten papaláš vyhlásil, že vôbec nechápe, prečo mrzáci lezú na javisko…“ Mariku to našťastie neodradilo. Vystúpila a&nbsp;nadšenie divákov ju okamžite utvrdilo v&nbsp;tom, že v&nbsp;kariére môže pokračovať. Zároveň neprestala dúfať, že popritom sa jej opäť podarí postaviť na nohy.
„V&nbsp;roku 1982 som odletela do Moskvy na operáciu. Bola to už niekoľká operácia v&nbsp;poradí a&nbsp;každú som podstupovala s&nbsp;nádejou, že sa stane zázrak, lekárom sa podarí moje popretŕhané nervové tkanivo spojiť a&nbsp;ja sa zase postavím na nohy,“ opísala speváčka svoje pocity v knihe z&nbsp;roku 2016. Náročný osemhodinový zákrok krehká blondínka absolvovala u&nbsp;známeho moskovského neurológa profesora Jumaševa. Cieľom operácie bolo posilniť prenos signálov v&nbsp;mieche. Na regeneráciu profesor použil nervové vlákna zo speváčkiných lýtok a&nbsp;tkanivo z&nbsp;embrya. Povedal, že ak bude mať Marika šťastie, do dvoch‑troch rokov bude opäť chodiť. Bohužiaľ, bola to márna nádej, s&nbsp;čím sa mladá žena musela skrátka vyrovnať.
Napriek všetkému, čo sa jej prihodilo, sa stala dôkazom nezlomnej vôle žiť a&nbsp;venovať sa tomu, čo nadovšetko miluje. Opäť začala koncertovať, vystupovať v&nbsp;televízii, vydávať albumy, nakrúcať videoklipy. Jej dve koncertné turné Mince na dne fontán a&nbsp;Adresa ja, adresa ty trvali celých päť sezón. Vystupovala s&nbsp;nimi po celom Československu a&nbsp;štyrikrát vypredala legendárnu pražskú Lucernu. V&nbsp;kariére aktívne pokračovala do roku 2005, keď sa stiahla do úzadia.

Svoj návrat prekvapivo ohlásila v&nbsp;roku 2016, teda v&nbsp;období, keď oslávila šesťdesiate narodeniny. Veľkolepý koncert však kvôli Mekymu Žbirkovi posunula o&nbsp;mesiac, aby mu splnila jeho veľký sen a&nbsp;vystúpila najskôr na jeho turné Road to Abbey Road. V&nbsp;tom istom roku vydala knihu Úlomky spomienok. V&nbsp;januári 2018 si prevzala ocenenie Pribinov kríž I. triedy a&nbsp;získala aj Veľkú cenu SOZA (Slovenského ochranného zväzu autorského) za celoživotné dielo. V&nbsp;roku 2019, po vyše 30 rokoch, navštívila rodnú dedinku pri Domaši, ktorá ju s&nbsp;otvorenou náručou privítala. Ešte pred vypuknutím koronakrízy plánovala usporiadať ďalší veľký dvojkoncert v&nbsp;Bratislave a&nbsp;Košiciach s&nbsp;názvom Vyznanie Mariky Gombitovej za prítomnosti mnohých vzácnych hostí. Ten pre neustále sa meniace opatrenia spojené s&nbsp;pandémiou napokon musela presunúť z&nbsp;roku 2020 až na máj 2022.
Túto jar s&nbsp;producentom a&nbsp;dídžejom Robertom Burianom potešila fanúšikov remixom skladby V&nbsp;období dažďa, tá bude súčasťou jej nového autorského dvojalbumu s&nbsp;názvom Zem menom láska. „Na stretnutí s&nbsp;Marikou, na ktorom sme sa rozprávali o&nbsp;dramaturgii jej autorskej dvojplatne, vznikla myšlienka pokúsiť sa o&nbsp;niečo podobné, ako dnes sledujeme v&nbsp;prípade známych hitov z&nbsp;minulosti: využiť pôvodný spev doplnený novým a&nbsp;súčasnosti zodpovedajúcim inštrumentálnym podkladom. Marike sa tento nápad zapáčil, a&nbsp;keďže som mal veľmi dobrú skúsenosť z&nbsp;minulosti, navrhol som, aby sme oslovili Roberta Buriana. Marika súhlasila,“ uviedol hudobný dramaturg Juraj Čurný (55), pre ktorého bolo zostavenie jej albumu tak trochu výzvou.
„Marika je prvá slovenská speváčka, ktorá sa presadila aj ako autorka. Skomponovala hudbu k&nbsp;svojim viac ako 60 skladbám, z&nbsp;ktorých mnohé patria v&nbsp;jej repertoári medzi tie najúspešnejšie a&nbsp;najobľúbenejšie. Pre mňa bolo na jednej strane ľahké a&nbsp;na druhej strane ťažké zostaviť jej autorský dvojalbum, ktorý obsahuje 23 skladieb. Tie vyjdú v&nbsp;nasledujúcich mesiacoch na dvojplatni a&nbsp;takisto na dvojcédečku,“ doplnil Juraj Čurný, čím istotne potešil celú fanúšikovskú zá­kladňu legendárnej Mariky. Presný dátum vydania autorského dvojalbumu zatiaľ nie je známy. Umelkyňa a&nbsp;jej tím si túto informáciu zatiaľ nechávajú pre seba.

Marika Gombitová má jedinečné postavenie v&nbsp;histórii slovenskej populárnej hudby a&nbsp;slovenskej kultúry z&nbsp;viacerých dôvodov.
&nbsp;
Počas štyroch rokov (1977 – 1980) získala ako speváčka dve zlaté (Úsmev, Študentská láska) a&nbsp;po jednej striebornej (Vyznanie) a&nbsp;bronzovej (Tajomstvo hier) Bratislavskej lýre, čo sa nikomu ani predtým, ani potom v&nbsp;histórii festivalu nikdy nepodarilo. Takisto jej víťazstvo s&nbsp;pesničkou Vyznanie na medzinárodnom festivale v&nbsp;Sopote patrí medzi výnimočné úspechy v&nbsp;histórii slovenskej kultúry.
&nbsp;
Je prvá slovenská speváčka, ktorá sa v&nbsp;rámci Česka a Slovenska presadila na „federálnej“ úrovni, to znamená, že jej popularita bola v&nbsp;oboch častiach niekdajšieho spoločného štátu rovnaká – svedčia o&nbsp;tom napríklad nielen vypredané koncerty v&nbsp;legendárnej pražskej Lucerne, ale aj dodnes fungujúca fanúšikovská základňa na Slovensku i&nbsp;v&nbsp;Česku.
&nbsp;
Ako prvá žena získala za rok 2017 Veľkú cenu Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA) za celoživotné dielo.
&nbsp;
O&nbsp;jej výnimočnom postavení v&nbsp;rámci slovenskej kultúry a&nbsp;spoločnosti svedčí aj množstvo ďalších ocenení: štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy od prezidenta SR, Grand prix Zväzu autorov a&nbsp;interpretov, Sieň slávy ankety OTO a&nbsp;množstvo ďalších zaslúžených cien a&nbsp;pôct.
&nbsp;
Marika je úžasným príkladom človeka, ktorý sa napriek krutej rane osudu nepoddal, naopak, svojou tvorbou výrazným spôsobom obohatil slovenskú populárnu hudbu. Jej životný a&nbsp;umelecký príbeh sú súčasťou hudobných dejín (Česko-) Slovenska. A&nbsp;vďaka svojmu hlasu a&nbsp;pesničkám tu s&nbsp;nami ostane aj pre ďalšie generácie.