Keď otec Stanislav hovorí o Filipovi, z hlasu mu počuť otcovskú pýchu. „Vychovali sme ho tak, aby sa neľutoval a žil naplno. Už ako šestnásťročný chodil ku mne do práce brigádovať. Iba deň po tom, ako ho prepustili po transplantácii z nemocnice, nastúpil do roboty. Je veľmi pracovitý,“ chváli ho. A Stanislav má byť prečo na syna hrdý. Filip sa narodil s vývojovou poruchou močového mechúra a odmalička žije s urostómiou. Ako bábätku mu museli vybrať aj nefungujúcu obličku. Absolvoval viacero náročných operácií a v nemocniciach po narodení strávil takmer rok. Je to však veselý a sebavedomý mladý muž, ktorý na univerzite vyštudoval ekonómiu a pracuje. Odsťahoval sa od rodičov a býva v byte, ktorý si kúpili s priateľkou Dankou.

„V škole som to deťom nehovoril, spolužiaci ani nevedeli, že mi niečo je. Chodil som na výlety, športoval som. Naši so mnou zaobchádzali ako so zdravým chalanom a ja som tak sám seba vnímal tiež. To, čo mi bolo, som bral ako niečo prirodzené. Dodržiaval som diétu s nižším množstvo bielkovín a soli, ale inak som sa nedal svojím stavom obmedzovať viac, než bolo nutné,“ spomína Filip na detstvo.

Pred necelými dvomi rokmi však začal pociťovať ťažkosti. „Necítil som sa zle, no opúchali mi nohy. To bol signál, že oblička nefunguje a začína zlyhávať. Zvyšoval sa aj kreatín – parameter, ktorý poukazoval na jej poškodenie. Celý život som chodil na nefrológiu, no rok pred tým, než oblička prestala fungovať, ma presunuli do starostlivosti pracoviska, kde sa robila aj dialýza. Urobili mi aj dialyzačnú fistulu na ruke. Chceli, aby prechod na dialýzu bol čo najplynulejší,“ rozpráva Filip. A tak to skutočne aj bolo. V júli minulého roka mu oblička definitívne zlyhala. A Filip bol pri svojom aktívnom spôsobe života zrazu odkázaný na viachodinové čistenie krvi niekoľkokrát do týždňa.

Článok  pokračuje na ďalšej strane.