Marcela Fuknová

Keď otec Stanislav hovorí o&nbsp;Filipovi, z&nbsp;hlasu mu počuť otcovskú pýchu. „Vychovali sme ho tak, aby sa neľutoval a&nbsp;žil naplno. Už ako šestnásťročný chodil ku mne do&nbsp;práce brigádovať. Iba deň po&nbsp;tom, ako ho prepustili po&nbsp;transplantácii z&nbsp;nemocnice, nastúpil do&nbsp;roboty. Je veľmi pracovitý,“ chváli ho. A&nbsp;Stanislav má byť prečo na&nbsp;syna hrdý. Filip sa narodil s&nbsp;vývojovou poruchou močového mechúra a&nbsp;odmalička žije s&nbsp;urostómiou. Ako bábätku mu museli vybrať aj nefungujúcu obličku. Absolvoval viacero náročných operácií a&nbsp;v&nbsp;nemocniciach po&nbsp;narodení strávil takmer rok. Je to však veselý a sebavedomý mladý muž, ktorý na&nbsp;univerzite vyštudoval ekonómiu a&nbsp;pracuje. Odsťahoval sa od&nbsp;rodičov a&nbsp;býva v&nbsp;byte, ktorý si kúpili s&nbsp;priateľkou Dankou.

„V&nbsp;škole som to deťom nehovoril, spolužiaci ani nevedeli, že mi niečo je. Chodil som na&nbsp;výlety, športoval som. Naši so mnou zaobchádzali ako so zdravým chalanom a&nbsp;ja som tak sám seba vnímal tiež. To, čo mi bolo, som bral ako niečo prirodzené. Dodržiaval som diétu s&nbsp;nižším množstvo bielkovín a&nbsp;soli, ale inak som sa nedal svojím stavom obmedzovať viac, než bolo nutné,“ spomína Filip na&nbsp;detstvo.

Pred necelými dvomi rokmi však začal pociťovať ťažkosti. „Necítil som sa zle, no opúchali mi nohy. To bol signál, že oblička nefunguje a&nbsp;začína zlyhávať. Zvyšoval sa aj <a href="https://vjem.sk/vyzivove-doplnky-na-trening/" target="_blank" rel="noopener">kreatín</a> – parameter, ktorý poukazoval na&nbsp;jej poškodenie. Celý život som chodil na&nbsp;nefrológiu, no rok pred tým, než oblička prestala fungovať, ma presunuli do&nbsp;starostlivosti pracoviska, kde sa robila aj dialýza. Urobili mi aj dialyzačnú fistulu na&nbsp;ruke. Chceli, aby prechod na&nbsp;dialýzu bol čo najplynulejší,“ rozpráva Filip. A&nbsp;tak to skutočne aj bolo. V&nbsp;júli minulého roka mu oblička definitívne zlyhala. A&nbsp;Filip bol pri svojom aktívnom spôsobe života zrazu odkázaný na&nbsp;viachodinové čistenie krvi niekoľkokrát do&nbsp;týždňa.

Článok&nbsp; pokračuje na ďalšej strane.

Takmer každodenná dialýza mu zaberala skoro všetok voľný čas. „Chodil som tam väčšinou večer od&nbsp;šiestej večer do&nbsp;desiatej, pretože cez deň som bol v&nbsp;práci. Pozeral som počas dialýzy filmy, surfoval na&nbsp;internete. Skúšal som tam aj spať, ale potom som nemohol zaspať v&nbsp;noci. Našťastie som mohol aspoň piť, moč sa mi stále tvoril. Vedel som však, že dialýza z&nbsp;dlhodobého hľadiska poškodzuje organizmus. Dúfal som, že sa pre mňa čoskoro nájde darcovská oblička. Čakali sme na&nbsp;mŕtveho darcu,“ rozpráva Filip.

Pandémia koronavírusu všetko spomalila. Potom si však Filipa zavolala na&nbsp;konzultáciu hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre orgánové transplantácie doc.&nbsp;MUDr.&nbsp;Zuzana Žilinská. „Najprv mi robili testy, či som vôbec schopný obličku prijať. Pani doktorka mi potom povedala, že aj vzhľadom na&nbsp;moju diagnózu by bol pre mňa najvhodnejší živý, príbuzenský darca. Odchádzal som s&nbsp;tým, že sa doma opýtam rodičov,“ spomína Filip.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-infobox snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-infobox-id="5617">
 Transplantácie vlani zachránili 181 životov
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

„A&nbsp;o&nbsp;mesiac sme už aj spolu ležali v&nbsp;jednej izbe a&nbsp;čakali na&nbsp;transplantáciu,“ dopĺňa ho Stanislav s&nbsp;úsmevom. Keď sa Filipovho otca pýtame, či bolo rozhodovanie o&nbsp;darovaní obličky synovi ťažké, len pokrúti hlavou a&nbsp;do&nbsp;očí mu vstúpia slzy. „Hovorili mi, že si to môžem rozmyslieť ešte aj na&nbsp;operačnom stole. Ja som sa nemal o&nbsp;čom rozhodovať. Skôr som sa už nevedel do­čkať. Potom ma mrzelo iba to, že sa to nestalo skôr. V&nbsp;živote som absolvoval tri operácie. Rameno, žlčník a&nbsp;transplantáciu pre Filipa. Tá posledná bola najdôležitejšia.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Testy vhodnosti absolvovali obaja Filipovi rodičia. Mamina oblička nebola kompatibilná, otcova však áno. „Ešte som si uťahoval z&nbsp;manželky, že to asi nebude jej syn,“ smeje sa Stanislav. „V&nbsp;skutočnosti som si v&nbsp;duchu želal, aby som bol darcom ja, nie manželka. Ona ešte chodí do&nbsp;práce a&nbsp;ja už rok maródujem pre problémy s&nbsp;platničkou. Mesiac pred transplantáciou som nebral lieky na&nbsp;chrbticu, aby bola oblička v&nbsp;dobrej kondícii. Ešte aj operatér mi neskôr hovoril, že bola pekná, veľká a&nbsp;zdravá a&nbsp;Filipovi sadla ako uliata,“ konštatuje Filipov otec spokojne.

Po&nbsp;testoch sa rozbehol kolotoč predoperačných vyšetrení u&nbsp;špecialistov. „Niektorí mi dávali termín o&nbsp;pol roka. Všade mi však pomohlo, keď som vysvetlil, že idem darovať obličku svojmu synovi. Všetci mi vyšli v&nbsp;ústrety a&nbsp;vyšetrenia som mal hotové už o&nbsp;dva týždne,“ konštatuje hrdo. Keď Stanislava brali do operačnej sály, Filip zostal ešte v&nbsp;ich spoločnej izbe. „Len sme si stis­li ruky a&nbsp;povedali sme si, že ideme do&nbsp;toho,“ spomína Stanislav. „Keď otca viezli naspäť, mňa práve odvážali. Minuli sme sa na chodbe. Odľahlo mi, keď som zistil, že to má za&nbsp;sebou a&nbsp;bude v&nbsp;poriadku,“ hovorí. Spoločné zotavovanie si však dlho neužili. „Otca prepustili o&nbsp;týždeň skôr a&nbsp;nechal ma tam,“ smeje sa Filip. „Po&nbsp;operácii sa to dalo zvládnuť. Obličku mi odobrali cez brucho, občas to ešte pichne. Najťažšie bolo to čakanie. Či oblička začne fungovať, či bude všetko v&nbsp;poriadku. Našťastie už prvé výsledky vyzerali dobre a&nbsp;podarilo sa nám to,“ opäť sa Stanislavovi zarosia oči.

Filip musel, samozrejme, okamžite začať brať imunosupresíva, aby jeho telo obličku neodvrhlo. „Mal som z&nbsp;nich veľkú chuť do&nbsp;jedla. Som rád, že už nepracujem z&nbsp;domu, ale chodím už aj do&nbsp;kolektívu, azda tie kilá navyše rýchlo zhodím,“ smeje sa. Jeho otec, naopak, deväť kíl schudol. „Vymieňali sme si s&nbsp;Filipom oblečenie. On si obliekal moje veci a&nbsp;ja jeho. Pokojne môžete darcovstvo propagovať ako omladzovaciu kúru,“ smeje sa Stanislav.

Ešte v&nbsp;čase pred transplantáciou prestal fajčiť. „Hovoril som si, že keď fajčím dve-tri denne, to už nemusím vôbec. A&nbsp;keď si človek nezapáli, nejde ani na&nbsp;pivo,“ dodáva filozoficky. „Chodím sa však kvôli chrbtici prechádzať, prejdem aj sedem-osem kilometrov denne,“ hovorí Stanislav.

V&nbsp;živote som absolvoval tri operácie. Rameno, žlčník a&nbsp;transplantáciu pre Filipa. Tá posledná bola najdôležitejšia.

Ani Filip už nemusí prispôsobovať denný program dialýze. Novú obličku mu vložili do&nbsp;brušnej dutiny. „Vysvetlili mi, že keby som raz potreboval ešte ďalšiu obličku – čo sa, dúfam, nestane –, aby bolo na&nbsp;ňu miesto,“ hovorí. „Ale ja ti už ďalšiu nedám. Viac náhradných súčiastok nemám,“ drgne do&nbsp;neho Stanislav a&nbsp;obaja sa rozosmejú. Vidieť, že majú rovnaký humor a&nbsp;je medzi nimi silné puto. Keď Stanislav s&nbsp;manželkou vychovali syna tak, aby sa napriek fyzickému hendikepu nebál života, dali mu veľký dar. A&nbsp;v&nbsp;dospelosti dostal Filip od&nbsp;otca ešte jeden. Ten najväčší, z&nbsp;rodičovskej lásky.

Čo dostal Filip od otca? TENTO DAR mu zmenil život

Marcela Fuknová

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás

Čo dostal Filip od otca? TENTO DAR mu zmenil život

Marcela Fuknová

Súvisiace články

Jeden z troch na svete: Peťka s rakovinou pečene zachránil unikátny zákrok

Hanka, zobuď sa! Mladej futbalistke zlyhalo srdce a je v kóme. Kto jej pomôže?

Plus TV

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Výber pre vás