Marcela Fuknová

Keď otec Stanislav hovorí o&nbsp;Filipovi, z&nbsp;hlasu mu počuť otcovskú pýchu. „Vychovali sme ho tak, aby sa neľutoval a&nbsp;žil naplno. Už ako šestnásťročný chodil ku mne do&nbsp;práce brigádovať. Iba deň po&nbsp;tom, ako ho prepustili po&nbsp;transplantácii z&nbsp;nemocnice, nastúpil do&nbsp;roboty. Je veľmi pracovitý,“ chváli ho. A&nbsp;Stanislav má byť prečo na&nbsp;syna hrdý. Filip sa narodil s&nbsp;vývojovou poruchou močového mechúra a&nbsp;odmalička žije s&nbsp;urostómiou. Ako bábätku mu museli vybrať aj nefungujúcu obličku. Absolvoval viacero náročných operácií a&nbsp;v&nbsp;nemocniciach po&nbsp;narodení strávil takmer rok. Je to však veselý a sebavedomý mladý muž, ktorý na&nbsp;univerzite vyštudoval ekonómiu a&nbsp;pracuje. Odsťahoval sa od&nbsp;rodičov a&nbsp;býva v&nbsp;byte, ktorý si kúpili s&nbsp;priateľkou Dankou.

„V&nbsp;škole som to deťom nehovoril, spolužiaci ani nevedeli, že mi niečo je. Chodil som na&nbsp;výlety, športoval som. Naši so mnou zaobchádzali ako so zdravým chalanom a&nbsp;ja som tak sám seba vnímal tiež. To, čo mi bolo, som bral ako niečo prirodzené. Dodržiaval som diétu s&nbsp;nižším množstvo bielkovín a&nbsp;soli, ale inak som sa nedal svojím stavom obmedzovať viac, než bolo nutné,“ spomína Filip na&nbsp;detstvo.

Pred necelými dvomi rokmi však začal pociťovať ťažkosti. „Necítil som sa zle, no opúchali mi nohy. To bol signál, že oblička nefunguje a&nbsp;začína zlyhávať. Zvyšoval sa aj <a href="https://vjem.sk/vyzivove-doplnky-na-trening/" target="_blank" rel="noopener">kreatín</a> – parameter, ktorý poukazoval na&nbsp;jej poškodenie. Celý život som chodil na&nbsp;nefrológiu, no rok pred tým, než oblička prestala fungovať, ma presunuli do&nbsp;starostlivosti pracoviska, kde sa robila aj dialýza. Urobili mi aj dialyzačnú fistulu na&nbsp;ruke. Chceli, aby prechod na&nbsp;dialýzu bol čo najplynulejší,“ rozpráva Filip. A&nbsp;tak to skutočne aj bolo. V&nbsp;júli minulého roka mu oblička definitívne zlyhala. A&nbsp;Filip bol pri svojom aktívnom spôsobe života zrazu odkázaný na&nbsp;viachodinové čistenie krvi niekoľkokrát do&nbsp;týždňa.

Článok&nbsp; pokračuje na ďalšej strane.

Takmer každodenná dialýza mu zaberala skoro všetok voľný čas. „Chodil som tam väčšinou večer od&nbsp;šiestej večer do&nbsp;desiatej, pretože cez deň som bol v&nbsp;práci. Pozeral som počas dialýzy filmy, surfoval na&nbsp;internete. Skúšal som tam aj spať, ale potom som nemohol zaspať v&nbsp;noci. Našťastie som mohol aspoň piť, moč sa mi stále tvoril. Vedel som však, že dialýza z&nbsp;dlhodobého hľadiska poškodzuje organizmus. Dúfal som, že sa pre mňa čoskoro nájde darcovská oblička. Čakali sme na&nbsp;mŕtveho darcu,“ rozpráva Filip.

Pandémia koronavírusu všetko spomalila. Potom si však Filipa zavolala na&nbsp;konzultáciu hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre orgánové transplantácie doc.&nbsp;MUDr.&nbsp;Zuzana Žilinská. „Najprv mi robili testy, či som vôbec schopný obličku prijať. Pani doktorka mi potom povedala, že aj vzhľadom na&nbsp;moju diagnózu by bol pre mňa najvhodnejší živý, príbuzenský darca. Odchádzal som s&nbsp;tým, že sa doma opýtam rodičov,“ spomína Filip.

<div class="snippet-cb snippet-widget snippet-infobox snippet" contenteditable="false">
 <div class="icon">
 &nbsp;
 </div>
 <div class="inner" data-infobox-id="5617">
 Transplantácie vlani zachránili 181 životov
 </div>
 <div class="icons">
 &nbsp;
 &nbsp;
 </div>
 </div>

„A&nbsp;o&nbsp;mesiac sme už aj spolu ležali v&nbsp;jednej izbe a&nbsp;čakali na&nbsp;transplantáciu,“ dopĺňa ho Stanislav s&nbsp;úsmevom. Keď sa Filipovho otca pýtame, či bolo rozhodovanie o&nbsp;darovaní obličky synovi ťažké, len pokrúti hlavou a&nbsp;do&nbsp;očí mu vstúpia slzy. „Hovorili mi, že si to môžem rozmyslieť ešte aj na&nbsp;operačnom stole. Ja som sa nemal o&nbsp;čom rozhodovať. Skôr som sa už nevedel do­čkať. Potom ma mrzelo iba to, že sa to nestalo skôr. V&nbsp;živote som absolvoval tri operácie. Rameno, žlčník a&nbsp;transplantáciu pre Filipa. Tá posledná bola najdôležitejšia.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Testy vhodnosti absolvovali obaja Filipovi rodičia. Mamina oblička nebola kompatibilná, otcova však áno. „Ešte som si uťahoval z&nbsp;manželky, že to asi nebude jej syn,“ smeje sa Stanislav. „V&nbsp;skutočnosti som si v&nbsp;duchu želal, aby som bol darcom ja, nie manželka. Ona ešte chodí do&nbsp;práce a&nbsp;ja už rok maródujem pre problémy s&nbsp;platničkou. Mesiac pred transplantáciou som nebral lieky na&nbsp;chrbticu, aby bola oblička v&nbsp;dobrej kondícii. Ešte aj operatér mi neskôr hovoril, že bola pekná, veľká a&nbsp;zdravá a&nbsp;Filipovi sadla ako uliata,“ konštatuje Filipov otec spokojne.

Po&nbsp;testoch sa rozbehol kolotoč predoperačných vyšetrení u&nbsp;špecialistov. „Niektorí mi dávali termín o&nbsp;pol roka. Všade mi však pomohlo, keď som vysvetlil, že idem darovať obličku svojmu synovi. Všetci mi vyšli v&nbsp;ústrety a&nbsp;vyšetrenia som mal hotové už o&nbsp;dva týždne,“ konštatuje hrdo. Keď Stanislava brali do operačnej sály, Filip zostal ešte v&nbsp;ich spoločnej izbe. „Len sme si stis­li ruky a&nbsp;povedali sme si, že ideme do&nbsp;toho,“ spomína Stanislav. „Keď otca viezli naspäť, mňa práve odvážali. Minuli sme sa na chodbe. Odľahlo mi, keď som zistil, že to má za&nbsp;sebou a&nbsp;bude v&nbsp;poriadku,“ hovorí. Spoločné zotavovanie si však dlho neužili. „Otca prepustili o&nbsp;týždeň skôr a&nbsp;nechal ma tam,“ smeje sa Filip. „Po&nbsp;operácii sa to dalo zvládnuť. Obličku mi odobrali cez brucho, občas to ešte pichne. Najťažšie bolo to čakanie. Či oblička začne fungovať, či bude všetko v&nbsp;poriadku. Našťastie už prvé výsledky vyzerali dobre a&nbsp;podarilo sa nám to,“ opäť sa Stanislavovi zarosia oči.

Filip musel, samozrejme, okamžite začať brať imunosupresíva, aby jeho telo obličku neodvrhlo. „Mal som z&nbsp;nich veľkú chuť do&nbsp;jedla. Som rád, že už nepracujem z&nbsp;domu, ale chodím už aj do&nbsp;kolektívu, azda tie kilá navyše rýchlo zhodím,“ smeje sa. Jeho otec, naopak, deväť kíl schudol. „Vymieňali sme si s&nbsp;Filipom oblečenie. On si obliekal moje veci a&nbsp;ja jeho. Pokojne môžete darcovstvo propagovať ako omladzovaciu kúru,“ smeje sa Stanislav.

Ešte v&nbsp;čase pred transplantáciou prestal fajčiť. „Hovoril som si, že keď fajčím dve-tri denne, to už nemusím vôbec. A&nbsp;keď si človek nezapáli, nejde ani na&nbsp;pivo,“ dodáva filozoficky. „Chodím sa však kvôli chrbtici prechádzať, prejdem aj sedem-osem kilometrov denne,“ hovorí Stanislav.

V&nbsp;živote som absolvoval tri operácie. Rameno, žlčník a&nbsp;transplantáciu pre Filipa. Tá posledná bola najdôležitejšia.

Ani Filip už nemusí prispôsobovať denný program dialýze. Novú obličku mu vložili do&nbsp;brušnej dutiny. „Vysvetlili mi, že keby som raz potreboval ešte ďalšiu obličku – čo sa, dúfam, nestane –, aby bolo na&nbsp;ňu miesto,“ hovorí. „Ale ja ti už ďalšiu nedám. Viac náhradných súčiastok nemám,“ drgne do&nbsp;neho Stanislav a&nbsp;obaja sa rozosmejú. Vidieť, že majú rovnaký humor a&nbsp;je medzi nimi silné puto. Keď Stanislav s&nbsp;manželkou vychovali syna tak, aby sa napriek fyzickému hendikepu nebál života, dali mu veľký dar. A&nbsp;v&nbsp;dospelosti dostal Filip od&nbsp;otca ešte jeden. Ten najväčší, z&nbsp;rodičovskej lásky.