Viera Václavková

<p>Vidím otca v posteli. Je bezmocný, má zatvorené oči a mne to pripadá ako spadnutá opona za jeho životom. Uvedomujem si, ako veľmi som ho milovala a ako ma vo svojej chorobe odháňal a zraňoval. Zrejme si to neuvedomoval, veď ani nevedel, kto som. Tie prvé fázy alzheimera som ešte zvládala, zvykala som si. No už po roku to bolo ťažšie a náročnejšie. Chcela som ho pochopiť, ale ťažko chápať nepochopiteľné. Napríklad keď sa niekto dospelý hrá so zápalkami. Zapaľuje ich a hádže na koberec. Alebo si napustí vaňu a usmieva sa, keď voda preteká cez okraj, postupne zaplavuje chodbu bytu a on sa v nej v papučiach čľapká. Dosť, bodka! Vypenila som vtedy pred mužom a navrhla som, že otca umiestnime do nejakého zariadenia. Nesúhlasil. Mal ho rád, pri ňom odborne vyrastal v projekčnej kancelárii. Navrhol, že by sme mali viac spolupracovať s lekármi. Stalo sa.</p>

<p>Napriek tomu to s ním išlo prudko dolu vodou. Oči akoby mal prázdne. Pripisovala som to silným liekom. Otec žil vo svojom neživote denným stereotypom a prejavmi, ktoré mi nerobili dobre. A do toho sa začal komplikovať celkový zdravotný stav. Cukrovka si vyžadovala pichanie inzulínu a obaja s mužom sme mali čo robiť, aby sme to zvládli. A keď sa už jeho stav totálne zhoršil a lekár navrhol nemocnicu, muž opäť zdôraznil, že otca doopatrujeme doma. Sedím pri otcovej posteli. Leží v nej bezmocný ako dieťa. Nečakám, kedy vydýchne. To nie, len chcem byť pri ňom, keď sa všetko to pre mňa stále záhadné odohrá. Rozprávam sa s ním hodiny, no na jeho tvári žiadna mimika. Len zrazu otvorí oči a moje sa s nimi spoja. Natiahne ruky smerom ku mne a ja som takmer paralyzovaná z toho, čo sa to deje. Vysloví moje meno – tri roky som ho z jeho úst nepočula – a ruky mu odkväcnú. Koniec, pochopila som. No nepochopila som, prečo mu moje meno prišlo na jazyk práve pri odchode zo života.</p>