Autom sme zdolali stovky kilometrov, aby sme biely kríž videli na vlastné oči. Lenže autom sa k nemu nedá dostať, treba absolvovať krížovú cestu. Pre Janu to asi bude problém, je vážne chorá. No chce pomaličky vystúpiť až hore a vymodliť si zdravie. Nádej jej dávali mnohí chorí ľudia, s ktorými sa doma rozprávala. Vraj ich to posilnilo a spolu s modlitbami k Panne Márii pomohlo pri liečení. Autom sa privezieme na okraj mestečka známeho zjavením Panny Márie. Hoci je skoro ráno, slnko už poriadne pripeká. Prvé zastavenia na krížovej ceste sú celkom pohodové. No pri treťom už balansujeme na nerovných skalách a cítime stúpanie. Postupujeme pomaly, Jana ťažko dýcha. Nečudujem sa, chýba jej štvrtina pľúc. Pri piatom zastavení si rezignovane sadá na skalu, krúti hlavou a chce to vzdať.

Niektorí modliaci sa pútnici nás povzbudzujú. Kráča s nimi starší muž bez nohy, ktorý pomocou bariel zdoláva stúpanie a skalnatý chodník. Chvíľu premýšľam, čo ho ženie hore, čo mu dáva silu... Asi po polhodine Jana posúva svoju hranicu ešte o jedno zastavenie. A potom ešte o dve. Pri deviatom oddychujeme dlhšie. Pristaví sa mladá mníška. Bosá! Chodidlá má špinavé aj krvavé. Vraví, že je to taká malá obeť za tú veľkú Ježišovu na Golgote. Modlíme sa s ňou k Panne Márii. Rozospievané cikády na stromoch podfarbujú celú atmosféru. Obíde nás rodina s dieťaťom a pohneme sa aj my. Každá so svojimi myšlienkami. Sme v cieli. Pred nami je biely kríž a pri ňom pútnici. Necítim únavu, ale pokoj. V tichu počujem šepot modlitieb. Jana kráča, plače, isto prosí o vyliečenie a vo svojom vnútri je na seba hrdá. Veď vyniesla hore svoju chorobu ako ten povestný kríž.