Vracali sme sa z krásnej dovolenky vo vtedajšej Juhoslávii. Diaľnice neboli, preto cesta od mora až domov trvala poriadne dlho. Mali sme auto bez klimatizácie a v ňom teplo takmer na bode varu... Šoférovala som ja, lebo manžela bolel žlčník a chvíľami stonal, ako keby ho už smrtka brala. No keď zbadal pri ceste gril s opekaným prasiatkom, hneď chcel prestávku a ochutnávať. Čiže nebolo to s ním až také zlé, a preto som sa tvárila, že nepočujem a nevidím. Začalo sa stmievať a ja som na­ozaj už slabšie videla. Museli sme vyriešiť nocľah. Na hotel sme nemali, tak zostala len príroda. Hľadali sme nejaké parkovisko alebo miesto na zastavenie, no nie a nie ho nájsť. Navyše tma sa spustila veľmi rýchlo a bola naozaj tmavá. Videla som len to, čo mi reflektory auta osvetlili. Teda skoro nič. Výrazne som spomalila, aby som stihla zareagovať, ak nejaké vhodné miesto zbadám. Konečne som čosi zazrela a odbočila som.

Bola to len taká malá plocha v pozadí s kríkmi a so stromami. Bola som unavená a vedela som, že je to jediné riešenie, lebo ďalej by sme sa len vliekli. Večer jednoducho nevidím dobre. Vybalila som nejaké jedlo a pozerala som sa do tmy na cestu. Stále po nej prúdili autá a vo mne sa začal ozývať akýsi vnútorný varovný hlas, že nie je dobrý nápad zostať tu. Bolo to dosť blízko cesty v miernej zákrute. Ale keď zaspím, tak... Sklopili sme si v aute sedadlá na spánok, no v hlave mi rezonoval ten varovný hlas a nemohla som zaspať. Navrhla som zmeniť miesto. Muž zahundral, že mi šibe, no ja som sa posadila, naštartovala som a posunula som sa autom asi o päťdesiat metrov hlbšie do prírody. Až potom som zaspala. Svitalo, keď ma prebudil hrmot. Ako keby sa blízko nás rútilo auto. A veru áno. Vyletelo presne na to malé parkovisko, kde sme plánovali spať, a skončilo na strome. Zrejme mikrospánok... Komu patril ten varovný hlas, čo mi nedal pokoj?