Od troch rokov žije v Komárne. Pochádza z bilingválnej rodiny. Otec je maďarskej národnosti a mama z Prešova. Po maďarsky hovorí plynulo, ale typický miestny prízvuk, keď hovorí po slovensky, nemá. Pritom v Komárne žije veľa Slovákov, ktorí po maďarsky nevedia, ale majú ho.

„Prízvuk síce nemám, ale predsa je niečo, čo prezradí, že som z južného Slovenska. Vôbec nepoužívam mäkké ľ.“

Cestovateľka, ktorá si užíva svet a slobodu digitálneho nomáda, vyštudovala právo v Bratislave. Digitálny nomád je človek, ktorý dokáže pracovať a aspoň niečo zarobiť odkiaľkoľvek na svete pomocou moderných technológií a hlavne internetového prepojenia celého sveta. Je pritom úplne jedno, kde práve je a pre koho pracuje.

„Dušou právnička nie som,“ priznáva. „Keď som bola malá, chcela som byť spisovateľka alebo špiónka. Nie som síce ani jedno, ani druhé, ale s istou nadsádzkou možno aj áno. Bloger je predsa spisovateľ a cestovateľ je zasa neškodný špión, ktorý má oči na stopkách a hltá informácie o okolitom svete. A chcela som byť aj mníškou. Asi preto ma dnes tak lákajú budhistické kláštory.“

Spisovateľka v maďarčine alebo v slovenčine? To Marta nerieši. „Ale asi v slovenčine, pretože v nej aj rozmýšľam. Do maturity mala u mňa maďarčina navrch, ale potom sa to zmenilo. Maďarčina je skladbou úplne iná než slovenčina.“

Ľudia z národnostne zmiešaných rodín sú podľa Marty vo všeobecnosti citliví na akékoľvek konflikty a snažia sa ich čím skôr urovnať.

„Títo ľudia majú podľa mňa vrodenú schopnosť byť akýmsi mostom medzi dvomi brehmi a majú cit pre spravodlivosť.“ Intenzívnu potrebu cestovať a spoznávať svet pocítila na vysokej škole.

„Štúdium som sa snažila spojiť s cudzinou. Hľadala som možnosti, ako sa dostať na študijné pobyty v zahraničí. Študovala som v Budapešti, v rakúskom Innsbrucku a počas doktorandského štúdia v USA. Cestovanie som sa vždy snažila spojiť s nejakým osohom.

Po skončení doktorandského štúdia som sa s vtedajším partnerom vybrala na deväťmesačnú cestu. Založili sme spolu cestovateľský portál, aby sme o cestovaní mali kde písať. Veľmi som totiž chcela, aby naše cestovanie malo osoh pre ľudí. Aby z neho čerpali rady, informácie a inšpiráciu. Bola to veľmi intenzívna cesta,“ pokračuje Marta.

„Mali sme v pláne prejsť celú Hodvábnu cestu. Začali sme na Novom Zélande, odtiaľ sme išli do Austrálie a potom nasledovalo štrnásť ázijských krajín. Chceli sme vidieť najmä sviatky, ktoré majú hlbokú tradíciu a sú na voľakedajšej Hodvábnej ceste stále živé.

Ja som od detstva tancovala v slovenských folklórnych súboroch, takže k folklóru a tradíciám mám veľmi blízko. Pôvodne sme sa mali dostať po zemi aj naspäť domov, no podarilo sa nám zájsť iba po Tadžikistan. Odtiaľ sme leteli, aby sme sa pokúsili získať prácu cestovateľov, ktorí by pre výrobcu navigácie mapovali celý svet.

Chceli sme to skúsiť. Veľmi skoro som si však uvedomila, že by to nebolo ono. Zakapala by tým myšlienka nášho blogu, na ktorý by sme potom nemali čas. Prácu sme nedostali a nakoniec sme sa aj rozišli. Začala som žiť svoj cestovateľský ‚sólosvet‘.“

„Sólosvet“ Marte vyhovuje, aj keď nechodí vždy sama. „Rada cestujem s veľmi dobrými kamarátmi. Takto sme boli vo štvorici napríklad v Iráne. To bolo super. Predtým sme boli šiesti v Tadžikistane a Uzbekistane. Keď je dobrá partia, cestovanie je dobrodružnejšie a akčnejšie.

Keď som sama, viac si oddýchnem. Na sólo cestovaní mám však najradšej, že sama lepšie preniknem do miestneho prostredia a viac sa dozviem. Keď sme ako partia, pôsobíme ako gang a sotva sa nám niekto prihovorí. Sólo cestovateľ je však vyslovene lákadlom pre miestnych. Prihovárajú sa mu.

Väčšina ľudí sa bojí cestovať osamote. Strach je dosť silný podnet a veľká brzda. Mňa sa potom pýtajú, ako to, že ja sa nebojím. U mňa je to však naopak. Ja som sa musela učiť cestovať s inými ľuďmi. Je pre mňa výzvou s niekým cestovať, pretože to znamená viac prispôsobovania a obavy, či si s človekom, s ktorým cestujem, sadneme.“

Marta má strach z iných vecí, má napríklad rešpekt pred pracovnými pohovormi.

„Asi sa im nevyhnem. Postupne zrejme zmením životný štýl. Chcem sa ešte naučiť niečo nové a túžim aj po vlastnom domove, akejsi stabilnej základni. To však neznamená, že chcem prestať cestovať. Ani náhodou. Potrebujem flexibilnú a kreatívnu prácu, popri ktorej by sa dalo cestovať.

Môj blog zarába, ale živí ma hlavne flexibilná práca digitálneho nomáda. Prekladám právne texty z nemčiny do slovenčiny pre európsky súdny dvor. Bez právnického vzdelania by to nešlo. Stačí mi na to notebook, pripojenie na internet a elektrina. No tá nie je všade samozrejmosťou,“ hovorí atraktívna blondína.

Nie všade sa dá „nomádiť“ výhodne. „Z mála sa dá vyžiť v juhovýchodnej Ázii, najmä v Thajsku či Indonézii. Napríklad v Nepále som naposledy žila v menšom meste za pätnásť eur na deň a v hlavnom meste Káthmandu to bolo za necelých dvadsaťdva eur na deň.“

Je to zvláštne, ale Marta býva vo svete a pritom si užíva štandardné dni. Vstane, zájde na kávu, pracuje... Hádam kvôli tomu nemusí chodiť cez kus zemegule?

„Každého niečo láka. Ja by som sa napríklad netrepala na vrchol osemtisícovky, no pre niektorých je to neodolateľné. Pre mňa je neodolateľné to, že v niektorých krajinách mám oveľa lepšiu náladu, lepšie sa mi spí a som tam šťastnejšia.“

Neláka ju to úplne všade, krajiny si rada vyberá. „Keď som bola malá, chcela som vidieť Machu Picchu, ale prešlo ma to. Teraz by ma do Južnej Ameriky nikto nedostal. Radšej by som šla piaty raz do Nepálu. V Nepále sú Himaláje. Tam chodím len kvôli nim a budhistickým kláštorom. To dáva veľa, totálny reštart.

Vyvetrám hlavu, utriedim myšlienky a prídem na veci, na ktoré by som asi prišla aj tu. To je pravda. Ale práve tá vzdialenosť a vytrhnutie z domáceho kontextu sú také silné, že to má oveľa väčší efekt,“ vysvetľuje.

„V zime som bola tu na Slovensku na sedemdňovom pobyte v tme. Úplnej. Bolo to ťažké, ale perfektné. Veci, ktoré som v tej tme pochopila, sa do mňa oveľa viac vryli a precítila som ich nielen rozumom.

To, čo človek zistí v tme, by mohol teoreticky zistiť aj vonku. Ale nezistí. Pretože je ako robot, priveľa pracuje, neodlepí sa od mobilu a obrazovky. Je zahltený množstvom zbytočných informácií a vonkajších podnetov, takže už viac nedokáže vnímať,“ vysvetľuje.

V tme sa musí človek vynájsť, aby sa nezbláznil. Marta spievala, tancovala, hrala na harmonike, píšťalke, meditovala, cvičila...

„Keď človek prestane niečo robiť, zožerú ho nekontrolované zlé myšlienky a to je zlé. Pochopila som veci, ktoré dokážem využiť aj v živote na svetle. Podobné múdrosti som sa dozvedela na budhistických kurzoch v Nepále a Indii.

Myslenie východného sveta môžeme využiť aj v západnom. Napríklad ako zvládať hnev, choroby, emócie či žiarlivosť. Je dôležité upokojiť si myseľ, aby neskákala ako opička z jednej myšlienky na druhú.“

Dôležitý je aj pocit z krajiny a ľudia. „Škoda, že sa u nás viac neusmievajú. Moje najobľúbenejšie krajiny sú Spojené štáty americké, Nepál a Mongolsko, kde je viac koní než ľudí. Kone mám veľmi rada.

Boli sme tam na návšteve kmeňa Cátanov. Žijú v divočine. Putovali sme za nimi na koňoch deväť dní v ťažkom teréne. To bol jeden z mojich fyzicky a psychicky najťažších cestovateľských zážitkov, ešte ťažší než všetky himalájske túry. Vážim si, že som to prežila a zažila.“

Samozrejme, aj Marta mala na cestách ťažšie chvíle. „Nie je jednoduché mať na chrbte batoh, ktorý má vyše dvadsať kilogramov, a vpredu ešte jeden menší, sedemkilový. Občas sa trápim, podlamujú sa mi nohy, nemá mi kto postrážiť veci. Aspoň som sa za tie roky naučila baliť minimalisticky. Ale naozaj nepríjemné krízové situácie som doteraz nezažila.“

Zlý pocit z človeka mala iba raz. „Všetci chcú počuť tie najnebezpečnejšie príhody, ale ja naozaj žiadne nemám. Buď mám šťastie, alebo... Mám skrátka šťastie. V časoch, keď som bola cestovateľský zelenáč, som sa v Uzbekistane odpojila od kamarátov, ktorí už museli ísť domov pracovať. Išla som sama až k Aralskému jazeru. Šofér nás viezol asi 150 kilometrov do púšte. Cestovali sme v púštnej búrke.

Keď sme prišli k jurtám, správcovia kempu, dvaja chalani, na mňa pozerali, akoby nikdy nevideli ženu. Radšej som sa im rýchlo stratila z očí. V noci bola v púšti strašná zima, po deravej jurte behali myši.

Šofér mi ponúkol, že môžem spať v jeho stane. Vzala som to bez váhania. Keď som už bola v jeho stane, pokúšal sa. Našťastie som ho dokázala zastaviť jedným ráznym ruským Net! Nechal ma na pokoji. Vtedy mi nebolo všetko jedno. Niekoľkokrát som sa pomodlila Zdravas Mária, až kým som nezaspala.

To treba prežiť, aby si človek začal dávať väčší pozor. Na cestách som dnes už dosť opatrná a nechcem nič zakríknuť. Dlho som bola napríklad hrdá, že som nemala žiadne vážne žalúdočné problémy. Vždy som tak trochu zhora pozerala na turistov, ako behajú... Nechápala som, ako môžu byť takí slabí.

V deň, keď som nad tým rozmýšľala, ma v indickom Bombaji chytila taká pliaga, že som nevedela vstať z postele a myslela som si, že do rána zomriem. Písala som bratovi, že možno neprežijem a aby nič nehovoril mame,“ smeje sa.

Okrem tohto jedného mimoriadneho problému si zatiaľ iné vážne ochorenia „neužila“. Radšej o nich netreba hovoriť, aby sme ich neprivolali... Nebezpečenstvo ju neláka.

„Cestovateľ nie je cestovateľom preto, lebo ho láka nebezpečenstvo, ale život a ľudia v danej krajine. Poznám dievčatá, ktoré samy prestopovali Irán či Pakistan, ale ja som zvážila, že nebudem testovať svoju odvahu.

Čím krajšia je žena, tým väčšiu pozornosť vzbudzuje. Ja síce nie som topmodelka, ale v Ázii sa za blondínkou ľudia otáčajú. Veľká pozornosť na niektorých miestach nie je výhodou.“

Marta indickú „smrť“ prežila. Najkrajší zážitok však nedokáže jednoznačne určiť. Pekných má veľa.

„V Himalájach je pohľad zhora z nadmorskej výšky nad 6 000 metrov ťažko opísateľný. Jednoducho perfektný. Je to, akoby bol človek v nebi. Zážitkov s ľuďmi by bolo nekonečno. Ťažko vybrať jeden. Hlavne preto, lebo sú to často drobnosti – úsmevy, príjemné rozhovory, malé pomoci. Krásne každodenné maličkosti.

Mám však aj pár dlhoročných priateľstiev z ciest. Nedávno mi z ničoho nič zavolal mních z Nepálu, že ma videl rozprávať v jednej našej televízii. Nič mi nerozumel, ale skonštatoval, že je rád, že hovorím o ich krajine a že som bola pekná. Oblečený som totiž mala nepálsky odev nazývaný kurta. To bolo veľmi milé.“

Cestovateľku z Komárna tešia stretnutia v budhistických kláštoroch. Stále však pre ňu platí: čím menej ľudí, tým lepšie.

„Najradšej mám cesty mimo civilizácie, spojené s fyzicky náročnejším pohybom trebárs vysoko v horách či v sedle koňa. Na január chystám cestu do Ladaku na túru po zamrznutej rieke, ktorá je jediná prístupová cesta k niekoľkým odľahlým dedinám tamojších Tibeťanov.“

Lenže Marta v poslednom čase objavuje aj svoj vlastný región, Podunajsko, ktorý má na dosah.

„Bála som sa, či to ľudia prijmú, že zrazu budem blogovať o Slovensku. Či to vôbec bude pre nich zaujímavé. Ide to super aj vďaka ľuďom, ktorí sa tešia, že sa píše a informuje o ich regióne. V živote som nemala toľko zdieľaní ako pri videu z komárňanskej pevnosti. Bola som prekvapená.

Už sa teším na ďalšie zážitky z oblasti medzi Komárnom a Štúrovom. Som prekvapená, že sama o nej viem málo. Človek si hovorí, že má čas alebo že tu predsa nič nie je, ale to nie je pravda,“ uzatvára.

Na cestách má lepšiu náladu, lepšie spí a je šťastnejšia. Marta Rajková sa na svet najradšej pozerá z lietadla

Plus TV

Moderátor Leoš Mareš sa musel verejne ospravedlniť Helene Vondráčkovej

Speváčka Leona Machálková otvorene o láske: Má pri sebe partnera?

Leona MACHÁLKOVÁ o milovanom synovi: Sme prepojení! Ako zvládla odlúčenie?

Výber pre vás