Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Dnes dôchodca Michal Habiňák žije s&nbsp;manželkou na jednom zo sídlisk v&nbsp;Spišskej Novej Vsi. Za to, že sa opakovane nevinný ocitol v&nbsp;socialistickom väzení, si po zmene spoločenského režimu nevyslúžil medaily ani popularitu. O&nbsp;jeho viere, odhodlanosti, presvedčení, pre ktoré podstúpil útrapy väzenia, vedia iba jeho blízki.

Jeho príbeh je ukážkou totalitnej arogancie a&nbsp;okatým prezentovaním komunistickej moci. Na druhej strane je to príbeh o&nbsp;nezlomnosti človeka, ktorý vyznáva určité hodnoty, a&nbsp;svedectvo, že na tomto svete sú ľudia, ktorí ani v&nbsp;útrapách nepochybujú o&nbsp;ľudskom dobre a&nbsp;existencii Boha.

História vojenskej služby v našej krajine siaha do roku 1649. Do rakúskej armády vtedy vojakov verbovali a služba bola doživotná. Povinnosť základnej vojenskej služby, akú poznáme z&nbsp;novodobej histórie, uzákonili v roku 1945. Branná povinnosť vznikala v&nbsp;sedemnástom roku života muža a služba vlasti trvala 24 mesiacov. V&nbsp;roku 1990, krátko po zmene spoločenského systému, vojenčinu skrátili na osemnásť mesiacov, a čo je dôležité, uzákonili možnosť náhradnej civilnej služby. Od roku 2005 máme profesionálnu armádu.
&nbsp;
Michal Habiňák nie je jediný, kto sa z náboženských alebo osobných dôvodov snažil vyhnúť základnej vojenskej službe. Podľa našich zistení je však rekordérom v počte odsúdení na odňatie slobody. Českú verejnosť aktuálne pobúril prípad Jaroslava Žáčka z Lovosíc. V&nbsp;roku 1979 sa obesil vo väzenskej cele. Mal iba 23 rokov, tejto samovražde však predchádzalo niekoľko odsúdení. Pracoval ako robotník, vo voľnom čase sa venoval kulturistike, okrem toho bol silne veriaci, pravidelne navštevoval kostol. Jeho život sa úplne zmenil po tom, ako v roku 1975 narukoval. Vojna nebola nič pre neho – ako povedal.
&nbsp;
Ušiel, v Poľsku ho však chytili. Nasledovalo 20-mesačné väzenie a&nbsp;povinnosť dokončiť základnú vojenskú službu. Odmietol sa vrátiť do kasární, nepomohla mu ani protestná hladovka, systém ho odsúdil na ďalší pobyt za mrežami s dĺžkou 30 mesiacov. Mladý rebel sa pokúsil o útek, čím mu súd predĺžil pobyt vo väzení o&nbsp;ďalších 20&nbsp;mesiacov. To už však bol mladý muž vo veľmi zlom psychickom stave a&nbsp;pokúsil sa ublížiť si. Do očí si nasypal náplň z pera, tintu. Za to ho odsúdili na ďalších šesť mesiacov.
&nbsp;
Frustrácia a beznádej sa však v&nbsp;prípade tohto vojaka neustále prehlbovali, vo väzení prehltol úlomky olova, museli ho operovať. Krátko nato sa rozhodol dobrovoľne ukončiť svoj život. Jeho príbuzní nedávno dosiahli na českom súde jeho rehabilitáciu.

Prehltol olovo

Michal Habiňák ako presvedčený pacifista a&nbsp;veriaci človek, jeden z&nbsp;Jehovových svedkov, odmietol narukovať na základnú vojenskú službu, ktorá bola v&nbsp;čase socializmu povinná. Mladí muži sa jej mohli vyhnúť iba vďaka modrej knižke, teda, ak mali dlhodobo zlý zdravotný stav. Ďalšou možnosťou bola emigrácia. Do tretice: niektorí volili radšej ťažkú prácu v&nbsp;bani než pobyt za múrmi kasární.

„Narodil som sa na Zamagurí, mal som len šesť týždňov, keď môj otec zahynul, utrpel pracovný úraz. Mama neskôr odišla za prácou na Spiš. Keď som mal sedem rokov, druhýkrát sa vydala, neskôr sa narodili moje dve sestry. Ako dieťa som veľa času trávil u&nbsp;starých rodičov, živo si spomínam na rozprávanie starého otca, ako musel narukovať na front v&nbsp;1. svetovej vojne.

Bolo to kruté, vojaci išli s&nbsp;bodákmi proti sebe. Keď som čítal Bibliu, v&nbsp;hlave sa mi vynárala otázka, ako je to možné, že na bojisku sa stretnú dva kresťanské národy a&nbsp;navzájom sa zabíjajú. Poznávacím znakom kresťanstva je predsa láska. Učenie Ježiša Krista je založené na vete Miluj blížneho svojho ako seba samého. Keď prišiel čas, že som mal narukovať, kládol som si otázku, či chcem byť ozajstný alebo len formálny kresťan.“

Michal Habiňák sa vyučil za opravára poľnohospodárskych strojov, pracoval na jednom zo spišských družstiev. Plánoval sa však zamestnať v&nbsp;bani v&nbsp;Ostrave, aby sa vyhol základnej vojenskej službe. Zamestnávateľ na Spiši mu to však neumožnil. „Niektoré chvíle si zapamätáte navždy. V&nbsp;mojom prípade to bol deň, keď mi doporučeným listom zaslali povolávací rozkaz.

Bol som rád, že ma rodičia nenútili zaujať určitý postoj, rešpektovali moje rozhodnutie, reálne mi však vysvetlili, že mám iba dve možnosti: nastúpiť alebo ísť do väzenia. Vybavovať modrú knižku po známosti, dávať úplatky či poškodzovať sa, to nepripadalo do úvahy. To by som mohol rovno narukovať. Rozhodol som sa byť kresťanom so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí, držať sa svojich zásad a&nbsp;neklamať.“

A&nbsp;tak sa spustil kolotoč, ktorý by slabý človek nedokázal ustáť. Po prvý raz ho odsúdili v&nbsp;roku 1975 na trinásť mesiacov odňatia slobody, trest si odpykával v&nbsp;Banskej Bystrici. Ešte sa dalo hovoriť o&nbsp;šťastí, pretože za mrežami ich bolo spolu deväť mužov, ktorí sa tam ocitli z&nbsp;náboženských dôvodov a&nbsp;boli si vzájomne oporou.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Prvým uväznením sa to však neskončilo, naopak, iba začalo. Branná povinnosť totiž trvala do dôchodkového veku. V&nbsp;praxi to znamenalo, že branca povolávali opakovane, a&nbsp;keď odmietol nastúpiť na základnú vojenskú službu, opakovane nasledoval trest v&nbsp;podobe väzenia. „Na Vojenskej správe v&nbsp;Spišskej Novej Vsi mi dali prísľub – do dôchodku vám nedáme pokoj. Bola to čistá arogancia moci a&nbsp;svoj sľub aj splnili.“

V&nbsp;roku 1978 ho vtedajšia moc opäť poslala do väzenia na 22&nbsp;mesiacov. Pre vtedajší systém bol recidivista, preto ho zaradili do druhej nápravnovýchovnej skupiny, v&nbsp;cele v&nbsp;Ilave bol s&nbsp;vrahmi aj lupičmi. „Vo väzení sa musíte oprieť o&nbsp;niečo, čo vám dá silu, ak chcete prežiť. Mňa držala nad vodou viera. Prosil som v&nbsp;modlitbách o&nbsp;pokoj a&nbsp;zároveň som ďakoval, pretože človek má vždy za čo ďakovať Bohu.“

O kriminálnych živloch, v ktorých spoločnosti sa ocitol, ani dnes, po rokoch nerozpráva s dešpektom, skôr naopak. „Nikdy nemôžete odsudzovať človeka ako bytosť, môžete iba nesúhlasiť s tým, čo robí. Snažil som sa mať pokojné vzťahy, ako hovorí Biblia – nakoľko je to možné, usilujte sa o pokoj so všetkými. Dôležitý je prístup, nikoho neodsudzovať, nepohŕdať ním, nepodceňovať ani ťažkého kriminálnika. Naučil som sa komunikovať s takzvanými hrubými ľuďmi, nie však za cenu kompromisov.

Vybudoval som si takú pozíciu, že neraz prišli za mnou ostatní väzni, aby som ich ‚rozsúdil‘, kto z nich má pravdu. Tí, ktorí mali silové pozície, mi hovorili – Michal, ak niekto bude mať niečo proti tebe, povedz, vybavím si to s ním. Mal som pokoj vďaka svojmu prístupu k ostatným. Musel som si však dávať pozor, čo poviem, ako to poviem a kedy to poviem.“

Michal Habiňák netají, že neustále hľadal legálne spôsoby, ako sa vyhnúť vojenčine a väzeniu. Po prvom väzení mu už zamestnávateľ na Spiši umožnil, aby to skúsil v bani. Paradoxne, neprijali ho pre zlý zdravotný stav – objavili sa problémy s obličkami –, pre armádu však bol dostatočne zdravý. Jeho mama sa sťažovala na ministerstve obrany, či je to možné, aby ho opakovanie väznili, žiadala milosť aj u prezidenta, všetko bez úspechu. Keď sa oženil, s manželkou žiadali legálne o vysťahovanie do zahraničia. Ani to im vtedajší režim neumožnil.

Michala Habiňáka sme navštívili u&nbsp;neho doma v&nbsp;Spišskej Novej Vsi. Spolu s&nbsp;manželkou nám ukazujú rodinné albumy. Hoci ich život pravidelne pretínalo väzenie, žili bežným spôsobom, podnikali výlety do prírody, stretávali sa s&nbsp;príbuznými, priateľmi. S&nbsp;pani Máriou, ktorá bola povolaním cukrárka, sa vzali v&nbsp;roku 1981 po zrelej úvahe, vedomí si toho, že totalitná moc ich bude pravidelne od seba oddeľovať až do dôchodku.

„Michal je silný človek, to, že sa nevzdal viery v&nbsp;Boha, bolo pre mňa svedectvo, že bude svedomite plniť aj manželský sľub,“ hovorí Mária Habiňáková. Roky, keď bola sama – manželia sú totiž bezdetní –, jej znepríjemňovali všeteční susedia.

„Ráno som autobusom cestovala do práce a&nbsp;počula som šepot – to je tá, čo má muža zase v&nbsp;base. Inokedy som začula – pozrite, ako sa fintí, hľadá si frajera, keď má muža za mrežami. Alebo raz som len tak vybehla v&nbsp;zástere vysypať odpadkový kôš. Hneď som sa dozvedela, že som zanedbaná a&nbsp;upadám, lebo muž je vo väzení. Neraz som preto v&nbsp;práci plakala. Mala som však veľmi dobré kolegyne, vždy ma utešili – Maruš, tvoj muž je dobrý človek, žiadny zločinec, sedí za mrežami pre svoju vieru.“

Podobné kladné skúsenosti s&nbsp;kolegami mal aj pán Michal. Pracoval v&nbsp;rušňovom depe, kolegovia si ho vážili, hoci z&nbsp;času na čas musel čeliť posmeškom a&nbsp;arogantným poznámkam v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vierou. Niekoľko mesiacov po svadbe sa pán Michal opäť ocitol v&nbsp;Ilave, tentoraz na 36 mesiacov. Kruh sa uzavrel v&nbsp;roku 1985, vtedy ho odsúdili naposledy – na 42 mesiacov. Trest si odsedel v&nbsp;Ružomberku a&nbsp;neskôr v&nbsp;Želiezovciach. Dokopy strávil v&nbsp;slovenských väzniciach deväť a&nbsp;pol roka. Pobyt za mrežami sa podpísal aj pod jeho zdravie.

„Pracoval som v&nbsp;strojárňach, prichádzal som do styku s&nbsp;chemickou zlúčeninou trichlóretylén, zničilo mi to kožu, postupne sa to zhoršovalo s&nbsp;obličkami.“ Naposledy vyšiel z&nbsp;väzenia v&nbsp;apríli v&nbsp;roku 1989, keď to už začínalo v&nbsp;našej krajine zaváňať demokratickejšími vetrami. O&nbsp;úplnej slobode sme však zatiaľ ešte nechyrovali. Karta sa v&nbsp;živote Michala Habiňáka pomaly obracala k&nbsp;lepšiemu.

Skôr ako dostal modrú knižku pre podlomené zdravie, prijali ho do baní vo Veľkom Krtíši, čo mohlo znamenať, že sa úplne oslobodí od útrap spojených so základnou vojenskou službou. Odpracoval si tam ako banský zámočník 24 rokov, po čase sa vrátili s&nbsp;manželkou na Spiš.

Michal Habiňák dosiahol po rokoch aj súdnu rehabilitáciu, s&nbsp;trpkým úsmevom spomína, že na chodbe súdu stretával sudcov, ktorí ho opakovane posielali do väzenia. Za jeden mesiac vo väzení mu priznali približne 80 eur, nešlo mu však o&nbsp;peniaze, ale o&nbsp;morálne zadosťučinenie. „Myšlienka, že do svojich 60&nbsp;rokov budem opakovane chodiť do väzenia, ma nezlomila. Boh totiž dopustí len toľko, koľko unesieme.“