Dnes dôchodca Michal Habiňák žije s manželkou na jednom zo sídlisk v Spišskej Novej Vsi. Za to, že sa opakovane nevinný ocitol v socialistickom väzení, si po zmene spoločenského režimu nevyslúžil medaily ani popularitu. O jeho viere, odhodlanosti, presvedčení, pre ktoré podstúpil útrapy väzenia, vedia iba jeho blízki.

Jeho príbeh je ukážkou totalitnej arogancie a okatým prezentovaním komunistickej moci. Na druhej strane je to príbeh o nezlomnosti človeka, ktorý vyznáva určité hodnoty, a svedectvo, že na tomto svete sú ľudia, ktorí ani v útrapách nepochybujú o ľudskom dobre a existencii Boha.

Prehltol olovo

História vojenskej služby v našej krajine siaha do roku 1649. Do rakúskej armády vtedy vojakov verbovali a služba bola doživotná. Povinnosť základnej vojenskej služby, akú poznáme z novodobej histórie, uzákonili v roku 1945. Branná povinnosť vznikala v sedemnástom roku života muža a služba vlasti trvala 24 mesiacov. V roku 1990, krátko po zmene spoločenského systému, vojenčinu skrátili na osemnásť mesiacov, a čo je dôležité, uzákonili možnosť náhradnej civilnej služby. Od roku 2005 máme profesionálnu armádu.

 

Michal Habiňák nie je jediný, kto sa z náboženských alebo osobných dôvodov snažil vyhnúť základnej vojenskej službe. Podľa našich zistení je však rekordérom v počte odsúdení na odňatie slobody. Českú verejnosť aktuálne pobúril prípad Jaroslava Žáčka z Lovosíc. V roku 1979 sa obesil vo väzenskej cele. Mal iba 23 rokov, tejto samovražde však predchádzalo niekoľko odsúdení. Pracoval ako robotník, vo voľnom čase sa venoval kulturistike, okrem toho bol silne veriaci, pravidelne navštevoval kostol. Jeho život sa úplne zmenil po tom, ako v roku 1975 narukoval. Vojna nebola nič pre neho – ako povedal.

 

Ušiel, v Poľsku ho však chytili. Nasledovalo 20-mesačné väzenie a povinnosť dokončiť základnú vojenskú službu. Odmietol sa vrátiť do kasární, nepomohla mu ani protestná hladovka, systém ho odsúdil na ďalší pobyt za mrežami s dĺžkou 30 mesiacov. Mladý rebel sa pokúsil o útek, čím mu súd predĺžil pobyt vo väzení o ďalších 20 mesiacov. To už však bol mladý muž vo veľmi zlom psychickom stave a pokúsil sa ublížiť si. Do očí si nasypal náplň z pera, tintu. Za to ho odsúdili na ďalších šesť mesiacov.

 

Frustrácia a beznádej sa však v prípade tohto vojaka neustále prehlbovali, vo väzení prehltol úlomky olova, museli ho operovať. Krátko nato sa rozhodol dobrovoľne ukončiť svoj život. Jeho príbuzní nedávno dosiahli na českom súde jeho rehabilitáciu.

Kresťanstvo a láska

Michal Habiňák ako presvedčený pacifista a veriaci človek, jeden z Jehovových svedkov, odmietol narukovať na základnú vojenskú službu, ktorá bola v čase socializmu povinná. Mladí muži sa jej mohli vyhnúť iba vďaka modrej knižke, teda, ak mali dlhodobo zlý zdravotný stav. Ďalšou možnosťou bola emigrácia. Do tretice: niektorí volili radšej ťažkú prácu v bani než pobyt za múrmi kasární.

„Narodil som sa na Zamagurí, mal som len šesť týždňov, keď môj otec zahynul, utrpel pracovný úraz. Mama neskôr odišla za prácou na Spiš. Keď som mal sedem rokov, druhýkrát sa vydala, neskôr sa narodili moje dve sestry. Ako dieťa som veľa času trávil u starých rodičov, živo si spomínam na rozprávanie starého otca, ako musel narukovať na front v 1. svetovej vojne.

Bolo to kruté, vojaci išli s bodákmi proti sebe. Keď som čítal Bibliu, v hlave sa mi vynárala otázka, ako je to možné, že na bojisku sa stretnú dva kresťanské národy a navzájom sa zabíjajú. Poznávacím znakom kresťanstva je predsa láska. Učenie Ježiša Krista je založené na vete Miluj blížneho svojho ako seba samého. Keď prišiel čas, že som mal narukovať, kládol som si otázku, či chcem byť ozajstný alebo len formálny kresťan.“

Michal Habiňák sa vyučil za opravára poľnohospodárskych strojov, pracoval na jednom zo spišských družstiev. Plánoval sa však zamestnať v bani v Ostrave, aby sa vyhol základnej vojenskej službe. Zamestnávateľ na Spiši mu to však neumožnil. „Niektoré chvíle si zapamätáte navždy. V mojom prípade to bol deň, keď mi doporučeným listom zaslali povolávací rozkaz.

Bol som rád, že ma rodičia nenútili zaujať určitý postoj, rešpektovali moje rozhodnutie, reálne mi však vysvetlili, že mám iba dve možnosti: nastúpiť alebo ísť do väzenia. Vybavovať modrú knižku po známosti, dávať úplatky či poškodzovať sa, to nepripadalo do úvahy. To by som mohol rovno narukovať. Rozhodol som sa byť kresťanom so všetkým, čo k tomu patrí, držať sa svojich zásad a neklamať.“

A tak sa spustil kolotoč, ktorý by slabý človek nedokázal ustáť. Po prvý raz ho odsúdili v roku 1975 na trinásť mesiacov odňatia slobody, trest si odpykával v Banskej Bystrici. Ešte sa dalo hovoriť o šťastí, pretože za mrežami ich bolo spolu deväť mužov, ktorí sa tam ocitli z náboženských dôvodov a boli si vzájomne oporou.

Článok pokračuje na ďalšej strane.