Môj milovaný dedo bol veľmi tvrdohlavý chlap. Najmä vo vzťahu k babke. Keďže to medzi nimi občas iskrilo a potreboval zrejme nejakú spriaznenú dušu, rozhodol sa priviesť si domov kamaráta. Štvornohého. Susedova sučka vrhla štyri štence a jedno skončilo u deda. Vzal si „chlapca“, dal mu meno Kazaj a stali sa z nich super kamaráti. Pes ho rešpektoval.

Keď podrástol, dedo ho brával na vychádzku po dedine. Rozprával sa s ním, ukazoval mu, kde čo je. Ale nikdy ho nevzal do krčmy, ktorá bola takmer oproti jeho domu. Keď sa z nej občas vrátil podnapitý a babka hundrala, neodpovedal jej, ale rozprával sa so psom. V jeden neskorý večer sa však stalo to, čo mu babka predpovedala – že raz, keď pôjde z krčmy domov cez frekventovanú cestu, niečo ho zrazí. Bránil sa, že vždy ide po priechode. Napriek tomu sa to stalo. Kazaj bol smutný a nepokojný. Sedával pri dverách na verande alebo v záhrade pri bránke a čakal pána. Prešli asi dva týždne od pohrebu a babka navrhla, aby som sa išiel so psom prejsť. Že to asi potrebuje, preto je nepokojný. Dal som Kazajovi obojok a vyšli sme von. Po pár metroch zastal a sadol si. Bolo to pri mieste, kde horeli kahance, ktoré tam zapaľovali dedovi kamaráti. Tam ho zrazilo auto a tam aj dodýchal.

Kazaj sa odmietal pohnúť. Vzpieral sa, keď som ho potiahol. Cítil azda dedov pach? Prinútil som ho ísť ďalej. Viedol ma trasou, ktorú poznal z dedových vychádzok. No cestou späť opäť „stvrdol“ pri priechode a mal som čo robiť, aby som ho dostal domov. Večer mi volala babka, že Kazaj ušiel. Preskočil plot, čo robil len vtedy, keď sučky mali svoje dni. Vtedy ho priväzovali na dvore. Vyšla von a našla ho sedieť pri tom smutnom mieste. Neviem, či tam pes nejako cítil deda. No viem, že ho tam niečo ťahalo. Ale čo? Asi pol roka trvali tieto psie vrtochy. Vyriešili to vodári, ktorí cestu tesne pred chodníkom rozkopali a vymenili potrubie. Pes stratil čuchovú stopu, ale v pamäti mu asi zostala. Vždy sa na tom mieste zastavil.