Zažila som najhoršie obdobie v živote. Bola som na splave v zahraničí s mojím mužom. Mali sme krásne manželstvo. Spoznali sme sa ako pätnásťroční. Boli sme spolu takmer dvadsať rokov a naša láska iskrila ako na začiatku. Naše duše boli úplne spojené. Mali sme rovnaký pohľad na svet, na trávenie voľného času či na prácu a ľudí. Jednoducho, vo všetkom sme sa zhodovali. A ja som pravidelne ďakovala osudu, že mám to šťastie, že po mojom boku stojí niekto taký. No stalo sa nešťastie, na splave sme sa s kajakom prevrátili. Manžel sa zachytil o niečo vo vode. Skôr než sme ho stihli vyslobodiť, utopil sa. Išla som si vyplakať oči. To, že už nemôžeme byť spolu, bolo pre mňa čosi, s čím som sa nemohla zmieriť. Nedokázala som si ani len predstaviť, že by som mohla mať ešte niekedy v živote po boku iného muža. Dni plynuli a ja som žila akoby v bubline. Nevnímala som okolie, zaprisahala som sa, že navždy zostanem sama. Prešli asi dva roky. Na ulici som zbadala muža.

Stál chrbtom, ale bola by som schopná odprisahať, že je to môj manžel. V duchu som si povedala, že mi musí strašne chýbať, keď ho stále všade vidím. Ten muž sa otočil a mne sa podlomili kolená. Panebože, však to je on. Sníva sa mi alebo blúznim? Všimol si, že na neho civiem. Zamával mi a ja som zbledla. Nakoniec to nevydržal. Podišiel ku mne, pozval ma na kávu. Nemohla som odmietnuť. Nevedela som sa na neho vynadívať. Tak veľmi mi pohľad na môjho muža chýbal. Dali sme sa do reči a ja som nedokázala uveriť tomu, čo sa práve odohrávalo. Nielenže vyzeral, ale aj bol ako môj manžel. Rozprával rovnako, smial sa rovnako. Mal podobné názory a myšlienky. Šlo to rýchlo, ani som nevedela ako. Stal sa z nás pár a ja som opäť našla šťastie. Akoby sa tam hore niekto rozhodol, že mi dá druhú šancu. Zoslal mi ďalšieho. Dodnes mi je záhadou, ako môžu byť na svete dvaja takí rovnakí ľudia. Ďakujem osudu, že som toho druhého našla.