Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Vysokohorské chaty v&nbsp;Tatrách ukrývajú príbehy húževnatých a&nbsp;nezlomných ľudí. V&nbsp;náročnom, často ťažko dostupnom horskom teréne postavili chaty ako útočiská či miesta, kde sa dali načerpať sily. Zamkovského chata, ku ktorej vedie turistická trasa z&nbsp;Hrebienka, je na dôvažok obohatená o&nbsp;silný príbeh lásky.

„Po otcovi som zdedila lásku k&nbsp;psom. Keď nás komunisti vyhnali zo Zamkovského chaty, otec zobral so sebou aj dva naše nemecké ovčiaky, ktoré s&nbsp;nami dožili svoj psí život. Začiatkom 50.&nbsp;rokov rodičia odchádzali z&nbsp;Tatier so mnou, teda s&nbsp;malým dieťaťom, narodila som sa v&nbsp;roku 1947. Potom to boli dva psy a&nbsp;dva kufre. Po mame som zase zdedila schopnosť nezveličovať problémy a&nbsp;málo podstatné starosti, ako sa povie, hádzať za hlavu. Mama mala dobrodružnú povahu. Do Tatier prišla z&nbsp;Prahy ako turistka na dovolenku. Zaľúbila sa tam do môjho otca a&nbsp;už sa domov nevrátila. Jej zámožná rodina v&nbsp;Prahe sa na ňu za to hnevala, ale ona neustúpila. Neskôr sa s&nbsp;jej voľbou zmierili, mamina sestra nás celé roky aj so svojimi deťmi navštevovala,“ opisuje nám príbeh lásky svojich rodičov Zdenka Tichá, jediná dcéra Štefana Zamkovského, ktorý v&nbsp;roku 1942 postavil pod Lomnickým hrbom v&nbsp;nadmorskej výške 1 475 metrov chýrnu Zamkovského chatu. Je zastávkou pre tých, ktorí si zvolia túru po Tatranskej magistrále medzi Hrebienkom a&nbsp;Skalnatým plesom. Prípadne sa vyberú ešte vyššie do Malej Studenej doliny, na Téryho chatu či tatranské sedlá.

Štefan Zamkovský, ako je všeobecne známe, pochádzal z&nbsp;Levoče. Hoci bol povolaním fotograf, ako 18-ročný –&nbsp;bolo to v&nbsp;roku 1925&nbsp;– dal prednosť Vysokým Tatrám, kde si našiel prácu vysokohorského nosiča. Pamätníci ho opisovali ako priateľského, vytrvalého a&nbsp;pracovitého človeka. Postupne si vybudoval povesť najlepšieho československého horolezca. V&nbsp;roku 1936 bol poverený chatárčiť na Téryho chate, kde sa aj spoznal s&nbsp;pražskou turistkou a&nbsp;neskôr svojou manželkou Ľudmilou Lukášovou. Žili tam spolu štyri roky a&nbsp;potom sa rozhodli postaviť si vlastnú chatu.

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Tatry v&nbsp;tých časoch neboli tým, čím sú dnes. Pani Zdenka spomína, že turistov a&nbsp;turistiek bolo určite oveľa menej. Napriek tomu Ľudmila verila idei svojho manžela a&nbsp;všetky svoje pražské peniaze investovala do stavby chaty, z&nbsp;ktorej ich však za krátky čas vtedajší režim vyhnal. „Otec mojej mamy prevádzkoval v&nbsp;Prahe malú továreň na výrobu kovových komponentov. Nebol s&nbsp;tým spokojný, že jeho dcéra vymenila relatívne pohodlný život v&nbsp;Prahe za ťažkú drinu ďaleko v&nbsp;slovenských horách. Postupne sa však, obrazne povedané, hrany obrúsili a&nbsp;všetko bolo, čo sa týka vzťahov, v&nbsp;poriadku. Rodičia boli láskyplní ľudia, nikdy sa predo mnou nehádali. Mama vždy podporovala otca a&nbsp;všade ho nasledovala. Stála pevne pri ňom, aj keď zatrpkol, zmenil sa.“ Chatu Štefan Zamkovský postavil s&nbsp;pomocou priateľov a&nbsp;zdatných i&nbsp;šikovných ľudí z&nbsp;Lendaku. „Otec vždy s&nbsp;láskou hovorieval –&nbsp;moji milí Lendačania.“ Zdenka sa narodila v&nbsp;roku 1947. „V&nbsp;rodine sa tradovala spomienka, že mama išla do pôrodnice na lyžiach. Na svet som prišla v&nbsp;marci v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Levoči. Do leta, tri mesiace, bola mama v&nbsp;Levoči u&nbsp;otcovho strýka, potom sa vrátila domov do Tatier.“

Zdenka má na Zamkovského chatu v&nbsp;Tatrách matné spomienky. Hrávala sa na lúke pred chatou, to bol, ako s&nbsp;úsmevom hovorí, jej rajón. V&nbsp;spomienkach sa jej vynárajú aj posledné Vianoce v&nbsp;chate, ktorú postavili jej rodičia. Mala päť rokov, keď dielo jej rodičov komunisti znárodnili a&nbsp;jej otec bol zrazu kapitalista. O&nbsp;niečo neskôr bola chata oficiálne premenovaná na Chatu kapitána Nálepku. „Najprv sme boli pár mesiacov na Bilíkovej chate. Potom rodičia aj so mnou skončili na Počúvadle, spravovali tam socialistickú chatu. Mama sa otriasla, pretože život išiel ďalej. Vždy bola veľmi silná, nevracala sa do minulosti, aj mňa napomínala, keď som sa jej vypytovala na Zam­kovského chatu, so slovami, že treba hľadieť dopredu. Mám ju v&nbsp;spomienkach ako usmievavú ženu. Keď zomrela, splnili sme jej prianie a&nbsp;jej popol sme rozsypali na Sitne. V&nbsp;rodine bola financ­majster a&nbsp;hlavne bola oporou otcovi, ktorý sa po tom, ako nám zobrali chatu, úplne zmenil.“

Pani Zdenka opisuje, že jej otec zamĺkol, často len tak sedel a&nbsp;hľadel doprázdna. „Predtým bol veselý človek, behával so mnou, lyžoval.“ V&nbsp;roku 1960 sa dočkal malej útechy, ako socialistickému chatárovi mu ponúkli pracovné miesto na chate, ktorú vybudoval. Odmietol s&nbsp;tým, že je chorý, bolia ho nohy. Rok nato zomrel, dostal mŕtvicu, mal nedožitých 54&nbsp;rokov. „Bola som vtedy ôsmačka. Otcovi prišli na pohreb aj jeho kamaráti z&nbsp;Tatier, doniesli mu veniec z&nbsp;kosodreviny z&nbsp;jeho milovaných hôr.“ Vdova Ľudmila sa s&nbsp;dcérou v&nbsp;tínedžerskom veku stiahla do Banskej Štiavnice, žili v&nbsp;jednej prenajatej izbe, pretĺkali sa, ako sa dalo. „Mama potom pracovala ako sprievodkyňa v&nbsp;autobuse až do veku 62&nbsp;rokov. Ovdovela ako 52-ročná, hoci sa ešte mohla vydať, razantne to odmietala. Vždy mi hovorila –&nbsp;daj mi s&nbsp;chlapmi pokoj. V&nbsp;roku 1971 som ju poprosila, aby sa presťahovala ku mne do Bratislavy a&nbsp;pomohla mi s&nbsp;varovaním mojich detí, pretože bola núdza s&nbsp;voľnými miestami v&nbsp;materskej škole.“

Ľudmila Zamkovská zomrela v&nbsp;roku 2000 vo veku 91&nbsp;rokov a&nbsp;svojho manžela Štefana tak prežila o&nbsp;37&nbsp;rokov. Dočkala sa aj reštitúcie. Rodina získala chatu pod Lomnickým hrbom späť do svojho vlastníctva, dnes tam chatárči rodina Kalinčíková. „Na svojich rodičov spomínam s&nbsp;láskou a&nbsp;úctou. Obdivujem ich dielo, že dokázali v&nbsp;náročných vojnových časoch postaviť Zam­kovského chatu a&nbsp;vybudovať jej dobrú povesť. Obidvaja boli láskaví a&nbsp;mierumilovní rodičia. Keď napadol prvý sneh, otec mi povedal –&nbsp;napíšem ti ospravedlnenku do školy, ideme lyžovať. Mama sa vtedy naoko na otca hnevala. Do Tatier na chatu, ktorú vybudovali, sa nikdy počas svojho života už nevrátili. Mama raz bola z&nbsp;práce na výlete v&nbsp;Tatrách, ostatní sa vybrali na našu chatu, ona kolegov a&nbsp;kolegyne čakala na Hrebienku.“ S&nbsp;pani Zdenkou sa o&nbsp;histórii jej rodiny rozprávame sediac v&nbsp;bratislavskej kaviarni. Napriek úctyhodnému veku vyšla na Zamkovského chatu ešte vlani.

Keď doštudovala, vydala sa, v&nbsp;70.&nbsp;rokoch minulého storočia priviedla na svet syna a&nbsp;dcéru a&nbsp;žila bežným životom v&nbsp;socialistickom Československu. Dnes je aktívna dôchodkyňa. S&nbsp;jej dcérou, a&nbsp;teda vnučkou Štefana Zamkovského, Michaelou sa zase rozprávame priamo na Zamkovského chate. Pravidelne chodieva do našich veľhôr aj so svojou rodinou, ale „iba“ ako turistka. V&nbsp;čase nášho rozhovoru vyšla na chatu, ktorú vybudovali jej starí rodičia, so svojimi dvoma dospelými deťmi –&nbsp;so synom a&nbsp;s&nbsp;dcérou, so zaťom, s&nbsp;budúcou nevestou a&nbsp;vnučkou Dianou. Muži z&nbsp;rodiny aj budúca nevesta dokonca v&nbsp;rámci túry urobili vynášku a&nbsp;na svojom chrbte doniesli na chatu potrebný sortiment. „Môj brat a&nbsp;ja sme predstavitelia generácie, ktorú volajú Husákove deti. Ako deti sme žili bežný mestský život, Zamkovského chata sa v&nbsp;rodine takmer nespomínala. Na starú mamu si spomínam ako na realistickú, pragmatickú, pracovitú a&nbsp;láskavú ženu s&nbsp;logickým myslením. Časy, v&nbsp;ktorých so starým otcom žili, priniesli všelijaké príbehy.“

Z&nbsp;potomkov Štefana Zamkovského sa nikto nevenuje takému zamestnaniu, ktoré by súviselo s&nbsp;Tatrami či horami vo všeobecnosti. Dcéra Zdenka pracovala v&nbsp;administratíve. Vnuk sa profesionálne venuje organovej hudbe. Vnučka Michaela sa zase v&nbsp;rámci svojej práce venuje koňom. Pôsobí aj ako pedagogička v&nbsp;škole zameranej na chov koní. Pravnuk Štefana Zamkovského pracuje v&nbsp;cestovnom ruchu a&nbsp;pravnučka v&nbsp;IT sfére. Najmladšou členkou rodiny je štvorročná Diana, ktorá v&nbsp;sprievode rodičov a&nbsp;starej mamy vyšla na Zamkovského chatu. Posledné metre ju predsa len na chrbte niesla mama.

Rodina Zamkovská darovala novým majiteľom chaty aj artefakty súvisiace so Štefanom Zamkovským. „Lyže celé roky opatrovala moja kamarátka v&nbsp;chate pri Banskej Štiavnici,“ hovorí Zdenka, dcéra pôvodného chatára. Interiér spríjemňujú aj rodinné fotografie, ktoré sú bezpochyby svedectvom pevného zväzku manželov Zamkovských. V&nbsp;budúcom čísle vám bližšie predstavíme život na Zamkovského chate v&nbsp;súčasnosti.

Bola to láska: Chatár Zamkovský sa zaľúbil do pražskej turistky. Kvôli nemu sa všetkého vzdala

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás

Bola to láska: Chatár Zamkovský sa zaľúbil do pražskej turistky. Kvôli nemu sa všetkého vzdala

Erika Szalayová

Súvisiace články

Inšpiroval sa katolíkmi na Islande: Presťahoval stodolu z jednej časti Slovenska do druhej

Neznámy závan Balkánu: Vône starovekého Ríma sa nemusíte nabažiť len v talianskej metropole

V mrazovej kotline: Obec Sihla so sklárskou minulosťou je zaujímavá nielen pre športovcov

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás