Tento príbeh mi prerozprával môj ujo. Slzy sa mu tisli do očí a nám, ktorí sme ho počúvali, tiež. Jeho manželka, naša teta, bola primabalerína. Mala nesmierny talent. Bola nielen krásna, ale mala aj cit pre vkus, obrovskú charizmu a eleganciu. Celý život sa venovala svojej tanečnej vášni. No zomrela primladá. Mohla toho ešte toľko stihnúť a dosiahnuť. Mala šesťdesiat rokov a bola vo výbornej kondícii. Stravovala sa zdravo, pôsobila čiperne a spokojne. No osud rozhodol inak. Zákerne. Ujo si šiel oči vyplakať. Nevedel sa zmieriť s tým, že prišiel o svoju životnú lásku. Raz v noci začul v obývačke kroky. Tiché a mäkké došľapovanie na zem. Také jemné, až mu to pripomínalo pohyb primabaleríny. Poznal ho dôverne. Manželka neraz zvykla doma trénovať pred veľkými premiérami.

Jej nohy sa dotýkali zeme tak jemne, že ich nebolo takmer počuť. Tíško zišiel dole, aby sa pozrel, čo sa deje. Nebolo tam nikoho. Už sa otáčal a v duchu si vravel, že už mu z toho smútku začína preskakovať. Vtom však uvidel niečo na zemi. Ležali tam baletné topánky jeho ženy. Akoby na neho hľadeli. Prezradili mu veľmi veľa. Boli odložené na povale, nemali sa ako dostať do izby. No on vedel, ako sa tam dostali! A bol nesmierne šťastný. Cítil, že získal ešte jeden okamih so ženou, ktorá mu nesmierne chýba. So ženou, ktorú bude milovať do konca svojho života.