Tea Harbínyiová 

Zbadala som ho a&nbsp;razom sa môj svet zmenil. Jeho pohľad mal od prvého momentu silu, akú som ešte nikdy predtým nezažila. Opantal ma. Nevedela som sa pohnúť, ani mrknúť, ani slovo vysloviť... Pohol sa ku mne a&nbsp;ja som stála ako obarená, neschopná čokoľvek urobiť. Pozval ma na kávu, ja som bez váhania súhlasila. Potom na večeru. Neskôr na obed. Nedokázala som mu povedať iné než „áno“. Stal sa z&nbsp;nás pár. No čím ďalej, tým viac som cítila, že je niečo iné, ako by malo byť. Čo chcel, to som spravila, poslúchala som na slovo. Pritom som úplne iná povaha. Tvrdá, samostatná, priebojná... Nikdy som nikoho neposlúchala, naopak, kráčala rázne životom a&nbsp;nikoho sa nepýtala. V&nbsp;tomto prípade to bolo iné. No nie, ako keď vás niekto očarí, ste zaľúbená a&nbsp;zniesli by ste mu aj modré z&nbsp;neba. Nie, tu šlo o&nbsp;nejakú silu, ktorá z&nbsp;neho vyžarovala.

Priamo nadprirodzená. Presne vedel, čo si myslím. Stačil pohľad a&nbsp;ja som vedela, čo mám urobiť. Cítila som sa zväzujúco a&nbsp;nevedela som sa z&nbsp;toho vymaniť. Zlom nastal, keď som ho nahnevala. Pozrel na mňa a&nbsp;povedal: „Skoč z&nbsp;balkóna a&nbsp;daj mi pokoj!“ Postavila som sa na parapet pripravená skočiť. Keby ma nezastavil, spravila by som to! Jeho nadprirodzená sila ma absolútne ovládala. Akoby prišiel z&nbsp;iného sveta. Ostala by som s&nbsp;ním asi navždy, keby sa sám nerozhodol odísť. Po našom rozlúčení som sa spätne zamýšľala nad poslednými dvomi rokmi svojho života a&nbsp;uvedomila si, ako šialene som žila. Bez toho, aby som to chápala alebo mala akúkoľvek silu tomu čeliť. Dodnes si myslím, že som stretla niekoho z&nbsp;iného sveta.