Lucia Lukušová

Desať mesiacov sa pripravovali na to, ako sa zapíšu do dejín svetových cestovateľov a prejdú Beringovým prielivom. Martin s Petrom sa rozhodli zdolať jednu z najstráženejších hraníc na svete, ktorá oddeľuje Rusko od USA.

Súčasne s tým, ako začali s&nbsp;kondičnou prípravou na svoj najťažší cestovateľský zážitok, ktorá si, mimochodom, žiadala hodiny strávené v&nbsp;telocvični dvíhaním činiek, prekladaním ťažkých pneumatík či kardiocvičeniami, pustili sa aj do administratívnej tortúry. Zabrala im vyše pol roka. A&nbsp;to, sami uznajte, je teda čo povedať. „Bolo potrebné povolenie od ministerstva obrany i&nbsp;z&nbsp;rezortu vnútra Ruskej federácie. Dokumenty týchto dvoch administratív ešte musela schváliť federálna bezpečnostná služba, čo je bývalé KGB. A&nbsp;to ani zďaleka nebolo všetko. Rozhodujúce slovo mal vicepremiér Ruska. Veľmi nám odľahlo, keď sa nám štós papierov podarilo získať. Už nám nič nebránilo v&nbsp;ceste. Boli sme odhodlaní vyraziť a&nbsp;zdolať náročnú časť zemegule,“ opisuje Martin Navrátil proces oficiálneho povolenia potrebného na vstup na územie. K&nbsp;dvom Slovákom sa pridali aj zahraniční kolegovia.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Páni si na začiatku stanovili jasné ciele: vstávať skoro ráno, počas treku si robiť prestávky raz za hodinu a&nbsp;denne prejsť zhruba dvadsať kilometrov. Realita však bola iná. „Neraz sme celý deň tiahli cez záliv, kde boli rozsekané ľadové kryhy. Reálne nebolo v&nbsp;našich silách, aby sme stanovený cieľ dosiahli. Za takýchto podmienok sme prešli zhruba osem a&nbsp;pol kilometra,“ spomína na mrazivé zážitky Peter Hliničan. Ešte pred vycestovaním mal najväčšie obavy, či so svojimi 73 kilami zvládne utiahnuť 80-kilové sane. Asi najťažším nákladom bol benzín, ktorý potrebovali na ohrievanie instantných potravín.

„Každý z&nbsp;nás si niesol z&nbsp;domu dvadsať kíl batožiny. Nevyhnutnosťou boli napríklad topánky, ktoré sa nerozpadnú ani pri stostupňovom mraze, ďalej kukla, okuliare či špeciálne flísové spodky, ktoré odvádzajú pot, kvalitné rukavice a, samozrejme, čiapka,“ vymenúva cestovateľ, ktorému pri teplote mínus štyridsať stupňov bolo neraz horúco. „Bežne som zo seba dával dole niektoré vrstvy oblečenia. Tieto extrémne nízke teploty sa totiž v&nbsp;tom prostredí a&nbsp;pri neustálom pohybe úplne inak znášajú. Samozrejme, keď sme stáli, vnímanie chladu bolo podstatne rozdielne,“ tvrdí Peter. Okrem toho pod vrstvami oblečenia chlapci vyzerali ako iron mani. Na tele totiž zohrievali baterky do fotoaparátov, kamier a&nbsp;powerbanky.

Súčasťou tímu bol aj pes, ktorý im dával echo, či sa v&nbsp;ich blízkosti nenachádza ľadový medveď. „Raz ráno nás upozornil na príchod medveďa. Bol zhruba sto metrov od tábora. Keď som vykukol spod stanu, videl som, ako sa tam motká. Všetci sme nedočkavo čakali, čo urobí. Našťastie sa len poobzeral, zaňuchal a&nbsp;odišiel preč,“ vraví Martin. Dnes sa pri tejto spomienke usmieva, no vtedy mu vraj nebolo všetko jedno. „Ľadového medveďa som stretol prvýkrát a&nbsp;otvorene poviem – bál som sa.“ Maco po sebe zanechal obrovské stopy v&nbsp;snehu, a&nbsp;tak ako mnoho iných momentov, ani tento Martin nezabudol fotograficky zvečniť.

Jednou zo zásad, ako prežiť ukrutné mrazy v&nbsp;tomto kúte sveta, je nepiť alkohol. Na druhej strane extrémne mínusové teploty prinášajú i&nbsp;množstvo zaujímavostí. „Keď človek vyleje do vzduchu vriacu vodu, pri štyridsiatich stupňoch pod nulou z&nbsp;nej začne padať sneh. Keď si kúpite napríklad kapustu, do dvadsiatich minút zamrzne tak, že pri páde sa rozbije ako sklo. Menšia rybka ulovená v&nbsp;mori zas zamrzne do tridsiatich sekúnd,“ hovorí Martin, ktorý zážitky z&nbsp;tejto výpravy opísal aj v&nbsp;knihe.

Dobrodružní cestovatelia tvrdia, že náročných úsekov, keď prekonávali samých seba, zažili za desať dní viacero. „Na dno svojich síl som, chvalabohu, nemusel siahnuť. Pasoval som sa však so zranením nohy. Sane mi narazili do kolena tak silno, že mi opuchlo a&nbsp;nebol som schopný ho ohnúť. Bolo to mimoriadne bolestivé. Urobiť čo i&nbsp;len jeden krok bolo pre mňa vyčerpávajúce. A&nbsp;tak som sa chvíľku pohrával s&nbsp;myšlienkou, že kolegov nebudem brzdiť, a&nbsp;ak sa mi stav z&nbsp;večera do rána nezlepší, musím sa vzdať a&nbsp;odísť domov. Nechcel som totiž zaostávať.“ Martinove zlé predtuchy sa nenaplnili, a&nbsp;tak plný síl a&nbsp;odhodlania mohol v&nbsp;expedícii pokračovať s&nbsp;ostatnými.

Aj Peter mal slabú chvíľku a&nbsp;občas i&nbsp;jemu prebehli hlavou čierne myšlienky. „Keď som kráčal, snažil som sa zahĺbiť sám do seba. Neraz sa mi stalo, že som bol veľmi vyčerpaný a&nbsp;nahnevaný na ostatných, že ma trošku neodbremenili od ťažkého nákladu. V&nbsp;duchu som nadával na seba a&nbsp;možno aj na nich. Chybou však bolo, že som im nepovedal, že už nevládzem. Nemali to ako vedieť. Keď som sa nahnevaný o&nbsp;tom zmienil, bez problémov mi pomohli. Takže byť psychicky v&nbsp;pohode bolo mimoriadne dôležité, aby som sa mohol sústrediť na cestu a&nbsp;nezaťažovať si myseľ nepodstatnými vecami.“

Psychohygiena teda bola mimoriadne dôležitá, rovnako ako hygiena tela. Tá však bola len provizórna. Ak niekto zatúžil po sprche, mohol o&nbsp;nej skutočne len snívať. „Nad parou sme si ohrievali zmrznuté vlhčené utierky, aby sme sa ako-tak zbavili potu. Pred každým jedlom sme zas používali gél na ruky,“ objasňuje Martin.

Za desať dní prešli sto­dvanásť kilometrov. Pri ďalších ich však zastavila predpoveď počasia. Teplota mínus tridsaťpäť stupňov sa po búrke vyšplhala až k&nbsp;nule. Problémom bol i&nbsp;nárazový vietor. Členovia expedície sa museli rozhodnúť, ako ďalej. Hlasovali. „Bolo nás šesť a&nbsp;prví štyria hlasovali za ukončenie a&nbsp;návrat domov. Hoci by sme boli ochotní riskovať, prehlasovali nás. Zrejme to tak malo byť. Poveternostné podmienky naozaj nehrali v&nbsp;náš prospech. More bolo absolútne rozbité a&nbsp;hrozilo, že počas brodenia sme mohli skončiť na plávajúcej kryhe,“ len s&nbsp;ťažkosťou vyslovuje tieto slová Peter, ktorému sa ešte aj dnes lesknú oči od ľútosti.

On dokonca celú výpravu dokumentoval. Ale keď sa dozvedel o&nbsp;jej predčasnom konci, zabudol to nakrútiť. Bol v&nbsp;obrovskom šoku. Otvorene vraví, že padali i&nbsp;slzy. Napriek tomu obidvaja majú celý život na čo spomínať. Na podobnú expedíciu by sa dali bez problémov nahovoriť ešte raz. Ale pre globálne otepľovanie neveria, že sa im Beringov prieliv ešte niekedy podarí prekonať.

Beringov prieliv na dosah: Slovákov zastavilo nezvyčajne teplé počasie

Lucia Lukušová

Výber pre vás

Beringov prieliv na dosah: Slovákov zastavilo nezvyčajne teplé počasie

Lucia Lukušová

Súvisiace články

Hanka, zobuď sa! Mladej futbalistke zlyhalo srdce a je v kóme. Kto jej pomôže?

Pil vlastnú krv: Z Československa ušiel pre hrozbu smrti, teraz žije americký sen

Zamilovaný do traktorov: Nadšenec vyrábal tieto stroje podomácky zo starých oktávok

Výber pre vás