Na týždeň som mala k dispozícii kamarátkin domček takmer na samote. Lesy a lúky okolo, tri podobné domce ako tento pri ceste a dva hneď pod lesom. Nádhera! Ešte som tu nebola a bolo mi jasné, že budem pod drobnohľadom usadlíkov. Povedala som si, som dosť komunikatívna a zvládnem to. Preniesla som si veci z auta a potom aj svojho miláčika Ričiho. V kuchyni som mu otvorila klietku a hneď z nej vyhopkal. Zvedavo sa zoznamoval s novým prostredím. Aj ja. Kaja mi pripravila manuál, ako čo používať. Napríklad murovanú pec. Nikdy som v žiadnom sporáku nerozkladala oheň a teraz ma to čakalo. Kaja tvrdila, že domček musím vykúriť, aby sa stratila vlhkosť. A poriadne všetko vyvetrať, urobiť prievan. Išla som otvoriť okná a Riči mi bol v pätách. Hneď aj „bobkoval“. Áno, je to zajačik. Pozrel si dve izby, no do tretej sa mu akosi nechcelo. Bolo v nej veľa starého nábytku, ktorý by skrášlil nejednu, aj slávnostnú miestnosť.

Ani cez prah neprehopkal. Akoby mu v tom čosi bránilo. Priznám sa, že aj ja som cítila čosi, neviem čo, a mala som pocit, že tu niekto je. Týždeň uplynul, bola som nadšená. Zoznámila som sa s jednoduchými ľuďmi, ktorí ma pozvali na obed a porozprávali o vidieckom živote. Oddýchla som si, no v hlave mi vŕtalo, prečo Riči odmietol vojsť do tej izby. Až po návrate, keď som kamarátke odovzdávala kľúč od domu, som sa spýtala na tú izbu plnú nábytku. Usmiala sa. Vraj nikto z rodiny ho nechce domov, ale ani vyhodiť do kontajnera. Sú tam vzácne kusy. V tej izbe babka spávala a tam aj zomrela. Asi dva dni tam ležala, kým ju suseda objavila. Každý z rodiny tvrdí, že v tej izbe niečo z babky zostalo, že tam niečo cítia. Ale čo? Možno jej ducha. Preto do nej Riči nevhopkal? Hovorí sa, že duchov a čosi podobné cítia psy a mačky. Ale Riči je zajačik.