Nevedela som si predstaviť, ako budeme s chorou babinou fungovať v dome pod jednou strechou. Najmä preto, že mozgová príhoda ju poznačila a ona odmietala logopéda aj fyzioterapeuta. Chcela zomrieť. Výslovnosť zlá, práva ruka takmer nepohyblivá. Pri chôdzi pomáha palička. Šťastie, že je dosť samostatná. Keď sme ju priviezli domov, zatvorila sa vo svojej izbe a takmer z nej nevychádzala. Občas som ju vylákala do záhrady a dostala z nej zopár slov. Raz dcéra priniesla domov mačiatko. Pekného, čierneho kocúrika. Jedného zo štvorčiat kamarátkinej mačky. Rozdávala ich, veď čo s nimi. Dcéra ani nečakala na môj súhlas a priniesla mu hneď aj záchod. Bolo jasné, že u nás to zvieratko zostane. Kocúrik trochu vyplašene na nás pozeral a prikrčený bojazlivo nakúkal do všetkých priestorov domu. Samozrejme, aj do babkinej izby, ktorá bola hneď vedľa haly. A keď do nej babina po večeri vkĺzla, ten malý chlpáň jej bol v pätách.

Počula som hš, hš... Malo to byť zrejme heš, snažila sa ho vyhnať. No jemu sa tam páčilo, tak som zasiahla a vzala ho medzi nás. Kocúrik sa u nás rýchlo domestikoval a čoraz viac si rozumel s babinou. Veď s ňou bol doma denne dlhé hodiny. Nevyháňala ho z izby ako spočiatku. Ba zachytila som rozhovory s ním. Hovorila pomaly, s chybami, a opravovala sa. Na tvári sa jej objavoval úsmev, bola vľúdnejšia. Tešila som sa, že kocúr si našiel miesto na jej kolenách a zrejme aj v jej srdci. A usmievala som sa, keď ho trochu nemotorne hladkala aj tou čiastočne nepohyblivou rukou. Myslím si, že to on mal vplyv na zlepšenie jej zdravia. Aj lekár bol pri kontrole spokojný. Jej stav označil za pokrok a pýtal sa na terapeuta. Trochu hanblivo som povedala, že je to asi náš malý kocúr.