Veronika (30) a Michael (33) Dvornickí majú syna Olivera (2) a na september plánovali svadbu. Spoločné áno si napokon povedali pri Veronikinej posteli v nemocnici. Dnes bojujú, aby sa mohla vrátiť domov.

Na spoločných fotkách Veroniky a Michaela s malým Oliverom sú takmer vždy v pozadí hory či bicykle. Sú to pekní usmiati mladí ľudia.

„Boli sme veľmi aktívni športovci. Stále sme chodili na turistiku, robili sme výlety na bicykloch, korčuľovali sme sa. A ja verím, že znovu budeme spolu športovať,“ hovorí Michael odhodlane.

Na ruke mu žiari nová obrúčka, na zápästí má náramok z korálikov s písmenami Veronikinho mena. Ich svadba bola úplne iná, než si predstavovali a naplánovali. Konala sa na áre univerzitnej nemocnice v bratislavskom Ružinove.

Radi spolu všetci traja športovali, veria, že to opäť bude možné.
Radi spolu všetci traja športovali, veria, že to opäť bude možné.
Zdroj: Archív M. D.

„Dôležité je, že svadba bola vtedy, keď mala byť – 7. septembra. Sobáš oslávime, keď Veroniku pustia z nemocnice. To bolo prvé, čo som jej povedal, keď ju prebrali z umelého spánku. Že si ju zoberiem. Že pre mňa sa nič nezmenilo. A vtedy sa aj prvý raz usmiala,“ hovorí Michael.

Osudná devätnástka

S Veronikou sa zoznámili pred siedmimi rokmi. „Narodil sa nám Oliver, odsťahovali sme sa do Ivanky pri Dunaji, odkiaľ je Veronikina rodina. Časť mojej rodiny je zo Srbska, môj otec prišiel spolu s nami z Vojvodiny pred 25 rokmi. Keď sme sa rozhodli s Veronikou vziať, chceli sme ich osobne pozvať na svadbu a ukázať im syna. Devätnásteho apríla sme sa teda vybrali autom do Srbska. Ale neprišli sme tam,“ hovorí Michael a na chvíľu sa mu zalesknú oči.

„Devätnástka je našej rodine osudná. Devätnásteho sa narodil môj otec, devätnásteho apríla sme havarovali. A devätnásteho júna, dva mesiace po nehode, otec zomrel,“ skonštatuje potichu.

„Keď už mu bolo veľmi zle, povedal, že chce, aby bojovala Veronika. Že jej dá všetku svoju energiu. A tak to aj bolo.“

Na svadbu prišli aj kamaráti a rodina.
Na svadbu prišli aj kamaráti a rodina.
Zdroj: Archív M. D.

Počas tohtoročného veľkonočného piatka na budapeštianskej diaľnici podľa Michaela vládlo šialenstvo.

„Bolo tam veľmi veľa áut, šoféri sa hnali ako blázni, predbiehali nás aj cez odstavný pruh. Ja som šoféroval, otec sedel vedľa mňa a vzadu sedela Veronika s malým,“ spomína Michael.

Do Srbska, bohužiaľ, nedorazili. Niekoľko desiatok kilometrov za Budapešťou do nich zozadu vrazil rumunský vodič s nemeckou poznávacou značkou.

„Zrejme zaspal. Vrazil do nás v rýchlosti 130 kilometrov za hodinu. Hodilo nás do priekopy vedľa diaľnice a kotúľali sme sa,“ hovorí Michael o hrozných chvíľach.

„Zastavovali pri nás autá. Viem, že nejaká pani mala na rukách Olivera a ten príšerne kričal. Psychologička nám neskôr povedala, že bolo dobre, že ten šok dokázal zo seba v tom momente vykričať. Otec bol na tom veľmi zle. Snažil som sa ho dostať spod auta, ale nedalo sa to. Aj vodič, čo do nás vrazil, bol zrejme v šoku. V aute mal tiež malé deti. Keď už prilietal vrtuľník, kričal som na neho, aby mi pomohol otca prevrátiť, lebo prestával dýchať. Len tam stál, ani sa nepohol z miesta,“ rozpráva Michael.

Zosobášili sa v nemocnici, oslava ich ešte čaká.
Zosobášili sa v nemocnici, oslava ich ešte čaká.
Zdroj: Archív M. D.

Následky nehody boli príšerné. Michaelov otec, ktorého previezli letecky do Segedína a neskôr do Bratislavy, žiaľ, vážnym zraneniam hrudníka a chrbtice o dva mesiace neskôr podľahol. Veroniku prevážali s ťažkým zranením krčnej chrbtice do Kecskemétu. Oliver vyviazol bez zranenia.

„Napísal som výrobcovi detských autosedačiek ďakovný list. Oliverova sedačka bola doslova vrazená do vraku auta, dodnes sa ju odtiaľ nepodarilo vybrať, ale jemu sa nič nestalo. O týždeň neskôr nám zazvonil kuriér a priniesol od výrobcu úpln

e novú autosedačku,“ hovorí Michael.

Mám chuť žiť

S Veronikou sme sa o tom, čo sa stalo, porozprávať nemohli. Je na umelej pľúcnej ventilácii, a hoci sa snaží šepkať, hovoriť nemôže. Vážne poranenie miechy v oblasti krku znamenalo úplné ochrnutie od krku dole a úplnú nehybnosť.

Dnes, po šiestich mesiacoch, je situácia lepšia. Veronika dokáže zdvihnúť ruky a s okolím komunikuje očami prostredníctvom špeciálneho komunikátora, ktorý zabezpečil jej otec. Svoj príbeh dokázala týmto náročným spôsobom napísať aj na Facebook.

Michael tvrdí, že nehoda nič nezmenila na jeho láske k Veronike.
Michael tvrdí, že nehoda nič nezmenila na jeho láske k Veronike.
Zdroj: Miroslav Miklas

„Moje prvotné prognózy boli úplné ochrnutie a dýchanie len pomocou prístrojov. Po príchode do nemocnice ma uviedli do umelého spánku, v ktorom ma udržiavali dva týždne. Museli mi operovať chrbticu a krk. Počas umelého spánku a celého pobytu v Maďarsku som mala strašné nočné mory o smrti. Myslela som si, že som mŕtva. Problém bol s prevozom na Slovensko, ktorý sa komplikoval. Museli ma opäť operovať, mala som embóliu a následné krvácanie do brucha. V Maďarsku som strávila päť týždňov s minimálnymi návštevami. Svoj prvý boj nad smrťou som vyhrala,“ píše Veronika.

Po prevoze na Slovensko sa jej stav začal zlepšovať.

„Jej najlepšia kamarátka Zuzka, ktorá žije v Grécku,
 si okamžite kúpila letenku a prišla za ňou. Hneď po príchode na Slovensko za ňou prišiel aj Bekim, ktorý sa o Veronike dozvedel od svojho kamaráta a zároveň Veronikinho bratranca. Aj on má podobné poranenie po páde z bicykla, veľa vecí jej porozprával z vlastnej skúsenosti. A odvtedy za ňou chodí,“ hovorí Michael vďačne o známom šoumenovi.

Pridáva sa aj Veronika. „Vďačím všetkým, čo za mnou pravidelne chodia. Chcem sa poďakovať všetkým lekárom a sestrám. Mať okolo seba dobrých ľudí je viac než všetky prognózy. Napriek zlým a ‚definitívnym predpovediam‘ sa mi začal vracať cit do rúk. Napriek všetkým týmto udalostiam som nestratila chuť žiť,“ píše.

Synčeka Olivera videla Veronika 
od úrazu len párkrát.
Synčeka Olivera videla Veronika 
od úrazu len párkrát.
Zdroj: Archív M. D.

Chýba mi syn

O malého Olivera sa zatiaľ stará Michaelova mama. Spolu so synom a s malým vnukom bývajú v jej byte, Michael opäť chodí do práce.

„Majiteľ reštaurácie, kde pracujem, mi aj počas liečby zo zranení dával plný plat. Vybavoval mi právnikov, ktorí robia na našom prípade úplne zadarmo. Veľmi jemu aj im ďakujeme. Práve teraz by mali byť hotové preklady všetkých dokumentov. Toto ťažké obdobie nám ukázalo, že ľudia sú dobrí,“ tvrdí Michael.

Veronika má podľa jeho slov s jeho mamou veľmi pekný vzťah a je rada, že sa o Olivera stará práve ona. Ťažké je pre ňu to, že chlapčeka videla len párkrát, pretože deti na áro s prísnou hygienou nesmú.

„Najhoršie pre mňa ako matku je, že počas šiestich mesiacov, čo ležím, som syna videla len párkrát. Nemôžem ho pohladkať, povedať mu, že ho ľúbim, že som tu preňho a že to bude v poriadku. Veľmi mi chýba každý deň. Som nesmierne vďačná, že sa mu nič nestalo,“ píše Veronika.

Cvičiť naplno

Podľa Michaelových slov sa Veroniku už snažili odpojiť od dýchacieho prístroja a takmer sa to podarilo, no nedávno sa jej stav skomplikoval.

„Už šesť mesiacov len ležím, občas mám strach, že sa zadusím. Keďže nemám hlas, nemôžem kričať, keď mám problém a nikto tu nie je. Vtedy sa bojím, že zomriem, ale, samozrejme, zlepšuje sa to. Koncom augusta som musela podstúpiť ďalšiu operáciu. Zistilo sa, že sa mi uvoľnili skrutky v stavcoch a spôsobili mi dieru v pažeráku, to mi spôsobovalo bolesti a komplikácie. Bola to dvojitá operácia, z ktorej som sa spamätávala dva týždne. Opäť ma to na istý čas spomalilo v napredovaní, ale teraz sa už cítim lepšie a silnejšie,“ píše Veronika.

Veronika sa chce vrátiť domov k svojim chlapom čo najskôr.
Veronika sa chce vrátiť domov k svojim chlapom čo najskôr.
Zdroj: Archív M. D.

Jediné, čo jej podľa vlastných slov bráni v pokroku, je práve umelá ventilácia pľúc. Veronika by čo najskôr chcela začať cvičiť naplno.

„Keďže ležím tak dlho, je pre mňa veľmi dôležitá rehabilitácia. Keď nemôžem cvičiť, spôsobuje mi to problémy a bolesti. Žiaľ, naše zdravotníctvo mi poskytuje iba základné rehabilitačné minimum, ktoré mi nepostačuje na zlepšenie stavu,“ vysvetľuje.

Zbierka pokračuje

Po zverejnení príbehu Veroniky a jej rodiny na sociálnych sieťach sa zdvihla vlna podpory a solidarity. Občianske združenie Ariella z Ivanky pri Dunaji zbiera peniaze na Veronikinu rehabilitáciu prostredníctvom verejnej zbierky s názvom Nádej pre Veroniku a tiež pomocou darcovských esemesiek.

Na internetovej stránke ozariella.eu i na Facebooku sa dajú nájsť všetky potrebné informácie. Veronikin otec je hudobník v známej formácii Bratislava Hot Serenaders.

Na benefičnom koncerte, ktorý nezištne zorganizovala Eva Kliská a partneri koncertu, účinkovali aj jeho priatelia a kolegovia z hudobnej brandže bez nároku na honorár. Pred viac než 300 ľuďmi vystúpili Ivana Ecettová trio, Bullet Holles, S hudbou vesmírnou, Pitný režim, Dominika Stará a Lara Marko.

Koncert sa konal v parku Inspiro v Ivanke pri Dunaji a celý výťažok zo vstupného bol určený práve na Veronikinu rehabilitáciu. Za dva týždne sa podarilo nazbierať 10-tisíc eur a zbierka pre Veroniku pokračuje.

Veronika sa už snaží dýchať bez prístroja a trénuje sedenie.
Veronika sa už snaží dýchať bez prístroja a trénuje sedenie.
Zdroj: Archív M. D.

Koncert naživo

Michael nám ukazuje milé a veselé video. Veronika síce leží na nemocničnej posteli, ale koncert prenášaný naživo cez internet vidí na obrazovke. Hoci zatiaľ nemôže tancovať ani spievať, hýbe rukami, pohybuje perami a celé dianie na scéne si viditeľne užíva.

„Celý koncert bol pre mňa silne emotívny a zároveň som sa bavila, ‚tancovala‘ a zabudla som na celých sedem hodín na všetko zlé. Boli ste všetci skvelí a je neuveriteľné, koľko vás bolo. Niektorí si dokonca kúpili lístky, aj keď nemohli prísť. Cítim obrovskú pokoru a neviem, ako sa dostatočne poďakovať. Všetky kapely boli perfektné, no najviac ma dojal otec, ktorý pre mňa zahral pesničku, a moja takmer 10-ročná neter Larka, ktorá mi zaspievala. Všetci ste ma dojali a cítila som obrovské množstvo novej energie. Bekim, vďaka za video a podporu, máš pravdu, nádej a silu ti nikto zobrať nemôže, ty sám si toho dôkazom. A ešte som zabudla, že sme dostali svadobný dar – nádherný obraz, ktorý ma dojal. Ďakujem vám, Lukáš a Zuzka,“ písala nadšene.

Svet stojí za to

Koncert sa konal v 177. deň jej hospitalizácie. Veronika si totiž ráta dni, počas ktorých musí ležať na nemocničnej posteli. Aj preto, že sa veľmi chce vrátiť domov.

„Niekedy mám pocit, že pre rodinu je to ťažšie než pre mňa. Ja tu byť musím, ale pre ostatných je to veľká obeta. Preto ďakujem všetkým ľudom, ktorí mi pomáhajú, podporujú ma a podávajú mi pomocnú ruku. Chcem sa vrátiť domov, chcem byť opäť mamou a manželkou. Chcem ukázať synovi, že sa to dá. Nikdy sa neprestanem snažiť a bojovať proti zlým prognózam. Chcem mu ukázať, že tento svet stojí za to, aj keď sú zhoršené podmienky. Všetci ste úžasní.“

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Kráľovná nešetrí len na personále.

Legendy o skúpej Alžbete II.: Hladným sa do paláca chodiť nevypláca, takto hostia návštevy!

S víťazom Tour de France 2019 Eganom Bernalom.

Netradičná záľuba šoféra z Nitry: Juraj si dopisuje s cyklistickými tímami z celého sveta

Čipsy sa prvýkrát  v obchodoch začali predávať v roku 1895 v Clevelande.

Vznikla z nehody a náhody: Na pochúťku čakali v radoch boháči aj senátori!

Lenka Beňová priznala, že po Robovej smrti sa borila nielen so stratou milovaného muža, ale aj so zdravotnými problémami, ktoré sa objavili po strese.

Spoveď partnerky moderátora a politika Beňa: Čo je na živote bez Roba najťažšie?

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia