Užili sme si dva týždne všetkého, čo príroda ponúka. Slnko, dážď, vietor, víchricu aj nekonečné prechádzky v lese. A tie boli spojené s hľadaním húb a so zberom černíc. Aj s „fetovaním“ úžasného vzduchu, bohatého na vône všetkých bylín, ktoré v lese rastú. Prosto úžasná arómoterapia. Obaja s mužom máme občas problémy so spánkom, no po tých vychádzkach sme spali tak kvalitne, akoby sme boli užili nejaké sedatíva. Zregenerovali sme sa. Pobyt bez toxických televíznych a novinových správ nám prospel. Mali sme len správy od detí, ktoré sa už tešili, že nás na chate vystriedajú. Prešli sme dedinou a čierne mraky nad nami sa otvorili. Začalo liať. Na ceste sa rýchlo vytvorili obrovské kaluže ako nebezpečné akvaplaningové pasce. Na jednom parkovisku muž musel zastať. Ani najrýchlejší cyklus stieračov nestíhal stierať to množstvo vody, ktorá padala z oblohy.

Po chvíľke sme sa pohli. Nešli sme rýchlo, no zrazu ako keby niekto vonku vystrelil a už sme sa rútili do protismeru a oproti nám svetlá aut. Čakala som náraz, no bolo to len také ľahké ťuknutie do zvodidiel. Potom pirueta na ceste plnej vody a blata a náraz do druhých zvodidiel. Pritlačení airbagmi sme sa pozreli na seba a muž rýchlo zapol „blikačky“. Bol takmer odkrvený a vyplašený na niekoľko desaťročí. Šepol, že asi sme dostali defekt. Nemohol nič robiť, ťahalo ho to do tých zvodidiel. Pred nami aj za nami autá. Pomaly prechádzali okolo nás a muž nebol schopný pohybu. Trojuholník som išla umiestniť na cestu ja. Keď som sa vracala, všimla som si, že auto je naklonené. Ľavá predná pneumatika bola prázdna. Otvorila som dvere auta a muž mi s telefónom v ruke oznámil, že už volal políciu. A potom krútil hlavou, že sa asi stal zázrak, keď do nás na tejto frekventovanej ceste a v tomto počasí ešte nikto nenabúral. Zrejme dopravu reguloval Pán Boh aj so všetkými anjelmi. K tej verzii sa neskôr priklonili aj policajti...