Veľký malý muž

Ako slovenský Armstrong vystupoval v osemnástich krajinách, najďalej to bolo v japonskej Osake, pozval ho tam na dva týždne UNICEF. Vo veľkom medzinárodnom programe na hlavnom námestí Tunisu dokonca účinkoval spolu s prešovskými mažoretkami Witches na pozvanie prezidenta Tuniska Bena Aliho. Dvere do sveta šoubiznisu mu otvoril armstrongovský „chorý“ hlas, majstrovské ovládanie trúbky, ale k jeho popularite prispieva i malá výška 151 centimetrov, ktorá dáva jeho vystúpeniam nenapodobiteľné čaro. Iný by z nej mal komplexy, Peter Ondria dokáže tento hendikep s citom zúročiť. Nenadarmo ho volajú veľký malý muž.

Na vystúpenie v Osake má tie najkrajšie spomienky, očarila ho nielen krajina plná technických zázrakov od výmyslu sveta, ale aj ľudia. „Na toto vystúpenie na opačnom konci sveta som sa naozaj dôkladne pripravil, tri pesničky som dokonca zaspieval v japončine, diváci stáli od údivu s otvorenými ústami, keď sa spamätali z toto prekvapenia, vypukol hotový ošiaľ, nechceli ma pustiť z pódia. Jednoducho úžasný zážitok! Neopakovateľné chvíle som zažil aj na vystúpení pod pyramídami na predmestí Káhiry, kam ma pozvalo nemecké veľvyslanectvo v Egypte. Vystupoval tam aj famózny taliansky operný spevák Luciano Pavarotti, zaspieval tri árie, ešte tri hodiny po koncerte som mal z jeho vokálu husiu kožu,“ rozpráva o zážitkoch zo sveta Peter Ondria, ktorý sa narodil deväť dní po Armstrongovej smrti.

Víťaz nie je veľká dedina, taká akurátna na pokojný a spokojný život. V jeho tínedžerských rokoch azda nebolo v dedine rodiny, ktorá by nebola mala muzikanta. Konkurencia bola veľká, vo Víťaze bolo päť kapiel, hrať na gitare či mlátiť do bubnov vedel každý chlapec. Najväčšia núdza bola o klávesistov, tak si spoza bubnov sadol v skupine Kraken za klávesy. Nebolo soboty, aby nehrali kdesi na svadbe či tancovačke. „Tých pár korún zarobených pri muzike sa rodičom zišlo, keď som mal desať, chcel som si zarobiť na družstevnom poli pri nakladaní balíkov slamy na vlečku. Lenže zo zárobku nebolo nič, čo vám poviem, bola z toho len veľká trápnosť, lebo vidly boli väčšie než ja,“ smeje sa Peter nad dávnou, štyridsaťročnou historkou z horskej lúky na Branisku.

Manželia Ondriovci majú tri deti: Sofiu, Pavlu a Peťa.
Zdroj: Peter Ličák

Život v pandémii

S trúbkou a Armstrongovým repertoárom pochodil kus sveta, len Amerika je preňho akýmsi zakliatym kontinentom. Pred osemnástimi rokmi dostal pozvanie do New Orleansu od organizátorov Summer Festu, ale nič z toho nebolo, hoci mal všetko v poriadku, víza na vstup do USA nedostal. O rok neskôr ho chceli vidieť medzi sebou Slováci žijúci v Chicagu, mohol vystúpiť aj v niektorom tamojšom klube, kde hrával Armstrong, lenže história sa zopakovala, znova nedostal víza. „Vstúpiť na americkú pôdu sa mi pošťastilo až na tretí pokus, vystupoval som na dvoch česko-slovenských báloch v Chicagu a v kanadskom Toronte. Posledná cesta do Ameriky však dopadla doslova katastrofálne. Jirko Suchánek, majiteľ newyorskej reštaurácie Zlatá Praha, mi ponúkol na tri týždne angažmán, a vraj keby som mal ešte nejakého kamaráta z umeleckej brandže, môže prísť tiež, program bude pestrejší. Tak som so sebou zobral Juraja Prsteka z Malaciek, ktorý imituje Elvisa Presleyho. Lenže ten si deň pred odletom z Mníchova dal prefarbiť vlasy, takže s fotkou v pase veľa spoločného nemal. Na bostonskom letisku mu policajti založili na ruky putá. Keď som sa snažil zistiť u imigračného úradníka, čo sa deje, lebo kamaráta som nemohol nechať len tak napospas v cudzom svete, dostal som putá aj ja. Naložili nás s ozbrojenou eskortou do auta so zamrežovanými oknami a odviezli do bostonskej väznice, pripadal som si v tých chvíľach ako mafiánsky bos Al Capone. Noc som strávil na samotke na betónovom lôžku, každú štvrťhodinu ma budilo automatické splachovanie WC. Na raňajky nám policajti priniesli hamburgery z McDonaldu, dostali sme ich aj na obed, v noci som nemohol zatvoriť oči, po chodbách väznice sa ozýval celú noc krik, plač, nadávky, no skrátka hrôza. Popoludní nám opäť nasadili na ruky putá a na hanbu sveta nás policajná eskorta viedla celým bostonským letiskom do lietadla, ktorým sme deň predtým prileteli. Naše pasy dali do rúk kapitánovi lietadla, vrátil nám ich až po pristátí v Mníchove,“ hovorí Peter o najväčšej nepríjemnosti svojej úspešnej kariéry.

Súrodenci Ondriovci sú na Šariši známi aj ako úspešní podnikatelia. Vo Víťaze majú reštauráciu, jej dušou je ako vyučený kuchár brat Jozef, v reštaurácii pracuje aj Petrova manželka Dáša. „Našu rodinnú firmu podržal v pandémii rozvoz stravy zákazníkom a výroba parených buchiet a parených knedlí, ktoré dodávame do viacerých obchodov. Robil som, čo prišlo, rozvážal som jedlá, buchty do obchodov, pomáhal som so zásobovaním. Ale tento čas som využil aj na nahranie cédečka slovenských, šarišských a vianočných pesničiek z vlastnej tvorby, ktorému som dal názov Počúvaj Pavla,“ povedal nám o živote v čase koronakrízy Peter Ondria.

Diskusia