Tea Harbínyiová 

<p>Svokrovcom dôverujem, no aj tak si nemôžem pomôcť – najistejšie sa cítim, keď mám obe deti pri sebe. Jeden takýto piatok som sa pustila do upratovania nášho bytu. Vysávala som v spálni, kde máme vyvesené rodinné portréty. Na chvíľu som sa zahľadela na dcérinu fotografiu. A v tom som sa vydesila. Začali sa jej strácať oči, akoby boli v hmle. Namiesto úsmevu sa jej skrivila tvár. Až sa mi srdce zastavilo. Niekoľkokrát som neveriacky zažmurkala. A obrázok bol našťastie opäť taký ako pred tým.</p>

<p>So zatajeným dychom som utekala po telefón. A moja nočná mora sa naplnila, svokrovci nezdvíhali telefón. Chvela som sa od strachu na celom tele. Ihneď sme sadli do auta a vyrazili k nim. No neboli doma. Keď som myslela, že sa od strachu zbláznim, rozozvučal sa môj telefón. Volal svokor, mali dopravnú nehodu. Nikomu sa našťastie nič nestalo. No mali poriadne šťastie. Dcéra pôvodne sedela na pravom zadnom sedadle. Ale pred odchodom trvala na tom, aby jej sedačku premiestnili na ľavú stranu. Vraj videla v okne maminku a tá jej ukázala, nech ide na iné sedadlo. Nechceli sa s ňou hádať, nechali ju, aby si presadla. Pri havárii auto narazilo práve do dverí, kde by inak sedela...</p>