Tea Harbínyiová 

Vošiel som do starého domu. Čakal ma v ňom mladý milý a priateľský chlapec. No aj zvláštny. Zoznámili sme sa. Hovorí, že ho teší, no nech sa pripravím na to, že tam nebudeme bývať úplne sami. Vraj sa so mnou už zoznamuje aj tretia osoba, ktorú síce neuvidím, no pocítim. Vtom som zacítil tlak na pleci. Výrazný, no priateľský. Otočil som sa, nikto pri mne nebol. Len môj spolubývajúci. Stál oproti mne, usmieval sa a prehodil, že je rád, že sme sa už zoznámili. V ten večer bola párty. Prišlo asi desať ľudí. Jeden sa opil a zaspal na gau­či. Môj spolubývajúci podišiel ku mne a šepol: „Pozri, čoskoro ho zobudí. Neznáša, keď tu spí niekto cudzí.“

Ani nie o minútu sa mladík na gauči začal mrviť. Otočil hlavu doprava a doľava. Potom si sadol. Zmätene sa obzeral okolo seba, vstal a odišiel. Ráno som sa prebudil. V hlave mi neustále vírilo meno Patrik. Dookola a&nbsp;neúprosne. Sadol som si a pustil som sa do raňajok. O chvíľu prišiel spolubývajúci. Pozrel sa na mňa a vraví: „Už sa ti predstavil?“ Z mojich úst vyšlo, ani neviem ako: „Patrik?“ On sa doširoka usmial a povedal: „Vidím, že áno!“ Stačilo mi. Nevedel som, či je zvláštnejší môj spolubývajúci alebo Patrik. Cítil som sa ako v&nbsp;mysterióznom horore. A tak som leto tráviť nechcel. Pobalil som si veci a našiel iné bývanie.