Na Martinu Herbst som narazila náhodou. Na sociálnej sieti som uvidela link na jej stránku s blogom o móde. Začítala som sa, no najmä zadívala na krásne fotografie v prvorepublikových šatách. Je to jej najväčšia vášeň, nielenže ich zbiera, ale tvoria viac ako polovicu šatníka, ktorý bežne nosí. Ako k takémuto koníčku prišla? „Vyrastala som v dvestoročnom dome na Zemplíne a bola som obklopená odmalička starými vecami. Všetko okolo mňa dýchalo atmosférou starých čias, bolo to pre mňa prirodzené. Rodičia i všetci príbuzní prejavovali úctu veciam, ktoré tu zostali po našich predkoch a ja som to iba prevzala po nich.“

Ako sa cítila?

K tomu, že sa začala viac venovať špeciálne móde a odevom z obdobia prvej republiky, ju doviedla ženská márnivosť a snaha pochopiť bežný život predkov. „Tie šaty sú k tomu mostíkom. Keď si ich oblečiem, ako keby som sa ocitla v tej dobe, ony ma tam prenesú. Sú urobené kvalitne, z ušľachtilých materiálov, ktoré už málokedy vídať. Vďaka tomu vydržali dodnes, a práve preto by sme ich mali oživovať a uchovávať pre ďalšie generácie. K takýmto kúskom zákonite máte iný vzťah ako k polyesterovej blúzke,“ myslí si.

Móda je pre Martinu koníčkom, má úplne inú profesiu. Živí sa ako prekladateľka, najčastejšie prekladá divadelné scenáre a seriály pre televízie. „Neuvažovala som o inom, textilný dizajn by som nemohla študovať, pretože neviem kresliť. Možno históriu odievania, ale takto mi to vlastne vyhovuje. S módou a láskou k nej žijem celý život, každý deň.“ Nielen to, časom sa z nej stala naozaj odborníčka, pretože veľa času trávi štúdiom a zháňaním informácií. Dnes už pri pohľade na šaty vie s istotou určiť nielen z ktorého desaťročia sú, ale i presný rok. Hovorí, že ak chcete, nie je problém nájsť si dôveryhodné zdroje a vzdelávať sa.

Čítajte!

Okrem internetu čerpá z dobových magazínov, kde si podrobne preštuduje všetky články, pretože podľa nej sa nestačí iba pozerať na obrázky. Z článkov sa môže veľa dozvedieť nielen o tom, čo sa práve nosilo, ale napríklad i to, ako vtedy reagovali na novinky. Aj knižný trh ponúka veľa publikácií, z ktorých sa vzdeláva. Martina dokáže dlho a zaujímavo hovoriť o vývoji módy na začiatku storočia.

„Zaujímavý je prelom dvadsiatych a tridsiatych rokov, vtedy sa veľa zmenilo. V roku 1929 prišla hospodárska kríza a skončili sa divoké roky. Prestali byť v móde veľké modely, vyšívané brokáty, nastúpila jednoduchosť, predĺžené línie, zvýšený pás. Ženy boli elegantnejšie, neobjavovali sa výstrelky. Zmenil sa aj tvar klobúčikov, nosili sa vyššie alebo viac nabok. No a keď som čítala módne rubriky z tých čias, jedna časť sa tešila, že už odzvonilo krátkym sukniam a vrecovitým tvarom a druhá plače, že móda nie je taká bláznivá, a že sa nosia iné účesy. Toto ma na tom baví, zisťovať, ako vtedajší ľudia vnímali zmeny.“

Odkiaľ to všetko je?

Stojíme pri otvorenej skrini a Martina vyťahuje kúsok za kúskom. V hodvábnom papieri zabalené blúzky a kožušinové peleríny, na vešiakoch saká, šaty a kabáty. A to, čo vidím, nie je ani zďaleka celý jej šatník. Všetko sú to originálne kúsky, každý má za sebou svoj príbeh. Napríklad letné bavlnené šaty. „Tie sú unikátne tým, že nikdy neboli nosené. Boli určené do obchodu, ale nikdy si ich nikto nekúpil a zázrakom prežili až doteraz v pôvodnom stave. Keď sa ku mne dostali, bolo vidno, že nikdy neboli vypraté, boli ešte tvrdé,“ vysvetľuje.

Opatrne vyberá aj najstaršie kúsky zo svojej zbierky. Biela vyšívaná blúzka a sukňa sú z roku 1910. „Ešte k nim zháňam opasok s nejakou peknou secesnou sponou. Už sa teším, keď si to oblečiem,“ neskrýva radosť. Kde sa dajú takéto poklady zohnať? Vraj to nie je žiadny problém. Cez internet sa dá zohnať takmer všetko, ak viete, čo presne chcete, čo je pre vás zaujímavé. Pýtam sa, či na to treba veľa peňazí a moja hostiteľka krúti hlavou, že to vôbec nie je také náročné, ako by sa mohlo zdať. „Môj muž zbiera víno, a to je oveľa nákladnejší koníček,“ smeje sa.

Oblečenie z čias našich prababičiek sa dá kúpiť na rôznych internetových burzách, v špecializovaných secondhandoch, na inzertných portáloch. Zaujal ma najmä secondhand, nechce sa mi veriť, že sa tam môžu objaviť aj šaty spred osemdesiatich rokov. „Ale môžu! Mám spolupracovníčku a fotografku Barboru Šlosárovú, ktorá je majiteľkou veľkoobchodu s týmto použitým tovarom, teda secondhandu, a veru často tam narazí na zaujímavé kvalitné kúsky. Ono všeobecne nájsť v bývalom Československu niečo v zachovalom stave je problém. Prešli sme ťažkými dejinami a zvykli sme si zničiť všetko, čo symbolizovalo staré časy. Nezachovalo sa veľa, prestali sme k tomu mať vzťah. V zahraničí je to jednoduchšie, veľa vecí získavam odtiaľ. A netreba ísť ani ďaleko, stačí zabehnúť do Viedne.“

Zašiť, oprať, vyčistiť

Nechodí tam iba na nákupy, len tam sú totiž starí majstri, ktorí dokážu podraziť topánky koženými podošvami, alebo obtiahnuť gombíčky. U nás to už nikto nerobí. Aj s údržbou historických šiat je trochu problém, mnohé sa nesmú obyčajne prať, ale ani chemicky čistiť. Takže hľadá také čistiarne, kde nepoužívajú chémiu. Najmä s čistením klobúkov je problém, preto ich tiež nosí do Viedne.

„Keď niečo nové získam, často to treba opraviť alebo upraviť. Oblečenie má svoje roky, a preto býva poškodené, alebo mi nesedí veľkosť. Niektoré veci dokážem urobiť aj sama. Vždy pritom myslím na ženy tej doby. Každá z nich si musela vedieť sama poopravovať menšie chybičky, prešívali si šaty. Ak potrebujem urobiť zásadnejší zásah, poznám zopár šikovných krajčírok, pre ktoré je takáto zákazka výzvou,“ konštatuje.

Čo je čudné

Už si zvykla, že ľudia si o nej myslia, že je výstredná tým, ako sa oblieka. „Mňa prekvapuje, že to ľudí prekvapuje. Idem do filharmónie, oblečiem si ,malé čierne‘ a ľudia sa na mňa začudovane dívajú. No a ja sa zasa čudujem, ako tam môže niekto prísť v teniskách a športových nohaviciach. Už som opustila nápad, že si na koncert vezmem ‚líšku‘. Malo by to byť normálne, ale nie dnes a u nás. Takéto veci nosím medzi ľudí, o ktorých viem, že sa čudovať nebudú, lebo sa tak tiež obliekajú. Ale je pravda, že vo všeobecnosti ma považujú za výstrednú. A hoci som introvert, ani to mi v tom nezabráni. Tie začudované pohľady vždy ustojím.“

Niekedy sa oblečie od hlavy po päty do historického odevu, ale baví ju aj kombinovanie starých a nových kúskov. „Ja tým šatám chcem vzdať hold práve tým, že ich nosím, že ich zaradím do svojho života. Cítim sa v nich dobre a baví ma to. Keď si idem niečo kúpiť do bežného obchodu, tak idem najmä po kvalitných materiáloch. Neznesiem tie umeliny, závan nafty, je mi ľúto, že dnešné ženy nepoznajú, aký úžasný je hodváb.“ Svoju zbierku plánuje rozširovať, je zopár kúskov, ktoré jej chýbajú a rada by ich získala, napríklad plážové šaty. „Chýbajú mi aj pletené veci, tie sa nezachovali. Existujú návody, ako si ich urobiť, ale originálne kúsky chýbajú.“

Ženy rezignovali

Martina pracuje doma, ale nenašli by ste ju sedieť pri počítači v teplákoch a vyťahanom tričku. „Snažím sa aj doma byť oblečená tak, aby som sa cítila dobre. Najradšej mám bavlnené tričká a ľanové nohavice. Ja si myslím, že dnes majú ženy veľa voľného času, no i tak ho nedokážu využiť na to, aby sa o seba postarali. Irituje ma, keď vidím ženu v úzkych rifliach, v mikine a vlasy iba tak stiahnuté do gumičky.“ Podľa Martiny dnešné ženy rezignovali na eleganciu, kvalitu materiálov a na to, že žena má vyzerať pekne a upravene. Chýba nám originalita, nemáme vzory dobre oblečených žien. Stačí zájsť do Rakúska a prejsť sa po ulici, tam vidno elegantné dámy.

„A pritom to ani nemusí stáť veľa peňazí. Je to o nápade, nie o cene. Treba sa trošku viac snažiť. To, čo máme oblečené, do istej miery ovplyvňuje, ako sa správame. Akoby ženy zabudli, ako sa správať žensky. Prvorepublikové šaty sú šité na mieru, nie sú elastické, takže ich nositeľka musela dbať na to, ako sedí, či je vzpriamená, aby sa jej niečo neroztrhlo, alebo neroztiahlo. Vedeli si chrániť oblečenie, nemali ho plné skrine. Každá mala iba zopár kúskov a tie jej museli vydržať. Preto sa aj počas dňa viackrát prezliekali, to nebolo panské huncútstvo, ale nutnosť.“ Dnes máme plné skrine, ale to z nás nerobí jedinečné osobnosti.

Nielen na parádu

Svoju vášeň nevníma iba ako spôsob obliekania. „Nechcem, aby to bolo iba také povrchné. Chcem sa tomu venovať komplexne. Zasadiť to vždy do konkrétnej doby, vedieť, čo sa vtedy vo svete dialo. Premýšľam, ako sa mohla cítiť žena, ktorá veci nosila. Či ju niečo trápilo, alebo mala dôvod na radosť. Zbieram aj staré knihy, milujem Čapka a aj cez jeho knihy preciťujem módu tých čias. Mať šaty iba pre parádu je málo, je to povrchné.“