Tridsať rokov robil v bani, celý život miloval atletiku a turistiku. Nepoložil ho ani ťažký úraz, keď ho v roku 1986 zrazilo auto. „Išli sme s manželkou na černice. Kráčali sme po ľavej krajnici a vtom auto. Šofér zaspal za volantom,“ spomína. Obaja skončili v nemocnici, on na istý čas v kóme, s odtrhnutou spodnou čeľusťou, dolámanými rebrami a pravou nohou. Nevzdal sa. Keď sa prebral a po čase sa dokázal ako-tak hýbať, chodil na huby. So sadrou.

Do lesa chodieval zvyčajne sám, až raz na to skoro doplatil. Pošmykol sa mokrej kôre, spadol a poriadne sa doudieral. Pár týždňov sa doma dával dohromady. Uvedomil si, že osamote to nie je bohviečo, môže sa hocičo stať, až mu zrazu osud privial do cesty Ondreja Pozmana (69). Ten sa smeje, že obaja sú ako Winnetou a Old Shatterhand. Všade chodievajú spolu - na turistiku i zabehať si.

„V roku 2010 sme sa zoznámili v klube dôchodcov. O rok neskôr som ho videl na turistike. Mladí odpočívali a on šliapal. Mal výborný výkon,“ vysvetľuje Ondrej, ktorý je dlhoročným členom Klubu slovenských turistov Volovec. Pochodili spolu už kus Slovenska, Slovenský raj, Slovenské Rudohorie, Pieniny, Nízke i Vysoké Tatry... „Keď mal byť výstup na Ďumbier, prihlásil som nás oboch. Organizátori mi vraveli, že Janko v žiadnom prípade, vraj má vysoký vek. Dal som ho zapísať na vlastnú zodpovednosť. Napokon Ďumbier bez problémov zdolal. Všade, kam prídeme ho obdivujú,“ smeje sa Ondrej Pozman.

Kedysi Ján Komaromi behával so záťažou, stretnutie s maratónskym fanatikom Pozmanom ho na staré kolená opäť doslova rozbehlo. Práve Pozman, ktorého už na gymnáziu prezývali Bikila podľa slávneho etiópskeho atléta - jeho vzoru, starého pána nadchol na zdolávanie minimaratónov. Behávajú denne aj doma v Rožňave, každý deň si „dajú“ desať 400-metrových okruhov.

A keď sme už pri Ondrejovi Pozmanovi, tento bývalý policajt má za sebou niekoľko maratónov. Vraví, že keby mal počítať kilometre, čo nabehal, musel by trikrát obehnúť zemeguľu. V roku 1957 bol na košickom maratóne ako divák a odvtedy mu slovo maratón nedalo spávať. V regióne sa preslávil najmä tým, že v roku 1973 zabehol bosý Zemplínsky maratón a o štyri roky neskôr reprezentoval Červenú hviezdu Rožňava v Berlíne v behu na 25 kilometrov. Zabehnúť si z Rožňavy na Sorošku a späť, nebolo pre neho nič ťažké.

Obaja kamaráti nevynechali ani tohtoročný 10. ročník bratislavského  minimaratónu. V poslednú marcovú sobotu bol Ján Komaromi jednoznačne najstarším bežcom na trati, tak, ako pred rokom. Trasu dlhú 4,2 kilometra prebehol napriek tomu, že na nej trochu zablúdil. Do cieľa však dorazil, i keď s meškaním, no svoju medailu získal.

Hovorí sa, že veku sa nedá ujsť, no v prípade Jána Komaromiho to akosi neplatí. Turistika a beh v jeho prípade fungujú doslova ako doping. Ak mu bude slúžiť zdravie, nebude o rok v Bratislave na minimaratóne chýbať. Aj so svojim parťákom Ondrejom „Bikilom“ Pozmanom. Veď, ako inak.

Veku sa nedá ujsť? Ján (83) dokazuje opak, denne behá štyri kilometre!

Výber pre vás