Za dva mesiace tréningu nabral sedem kíl čistej svalovej hmoty. Neuveriteľný pohľad na vyše polstoročné vyrysované telo bez gramu tuku, opäť pripravené súťažiť na pódiách s o generáciu mladšími súpermi. Inak sa však v živote päťnásobného majstra Európy v kulturistike žiadny pozitívny zvrat nekonal. Doteraz nemá stabilný príjem a trie biedu v bytovke pre sociálne slabých v Hnúšti. A keďže si pre svoju kariéru nevybral „ten správny“ šport, nateraz ho nezachráni ani zákon o pomoci pre úspešných slovenských reprezentantov.

„Všetci ho poznajú, všetci o ňom vedia a nikto mu nepomohol. Ani štát, ani mesto. A teraz sa dozvedám o novom zákone o príspevkoch športovým reprezentantom, podľa ktorého bude Adamovi päť titulov európskeho šampióna zasa na nič,“ hnevá sa jeho tréner, manažér a sponzor v jednej osobe Dušan Ďubek. „Keď bude treba, sadnem do auta a pôjdem to povedať aj do parlamentu. Ale najskôr napíšem list pánovi premiérovi,“ dúfa Dušan Ďubek, že ho Robert Fico aspoň vypočuje.

Od 550 do 800 eur

Zákon o príspevku športovému reprezentantovi umožňuje dôchodkové prilepšenie iba jednej skupine športovcov. Konkrétne medailistom z olympijských, paralympijských, deaflympijských hier, zlatým medailistom z majstrovstiev sveta a Európy v olympijských disciplínach vrátane kolektívnych športov. V prípade schválenia by sa už od začiatku nového roka ich dôchodok stabilizoval medzi 550 až 800 eurami. Cieľom je pomôcť udržať dôstojnú životnú úroveň vrcholovým športovcom, ktorí počas kariéry šírili dobré meno Slovenska. Pokiaľ bude ich dôchodok nižší ako stanovené hranice, štát im ho dorovná do nasledujúcej úrovne: zlatý medailista 800 eur, strieborný medailista 650 eur, bronzový medailista 550 eur. Ak dosiahol športovec viacero medailových ocenení, bude mať nárok len na jeden príspevok, a to v sume prislúchajúcej najvyššiemu medailovému oceneniu. Zástupcovia neolympijských športov z týchto sociálnych výhod vychádzajú naprázdno, čo pochopiteľne vyvoláva reakcie.

Príbeh pokračuje

„Rád by som sa dočkal vysvetlenia, o čo je olympijská disciplína hodnotnejšia ako neolympijská. O čo je športová streľba alebo vodný slalom viac ako karate alebo kulturistika a fitnes, ktoré patria medzi päť najpopulárnejších športov na svete? Keď v Hnúšti organizujeme majstrovstvá Slovenska juniorov, je to tam také nabité, že policajti zamknú halu a oneskorenci sa vôbec nedostanú dnu. Na národných šampionátoch je účasť okolo 120 pretekárov, máme tu legendy ako Jana Purdjaková či Igor Kočiš. Dovolím si povedať, že aj Adam Cibuľa by si v tomto smere zaslúžil viac pozornosti,“ je presvedčený Dušan Ďubek.

Keď sme sa s ním rozprávali pred necelými dvoma rokmi, zaprisahal sa, že so svojím osudovým zverencom raz a navždy skončil. Zdalo sa, že nevšedný príbeh kontroverzného kulturistu je definitívne na konci a viac po ňom neštekne ani pes. „Po všetkých tých peripetiách, čo sme spolu zažili, som už rezignoval. Navyše, mal svoj vek. Lenže v polovici decembra minulého roka mi zaklopal na dvere, že chce zasa súťažiť. Neveril som, že to dokáže, lenže on bol neodbytný. Hoci za celý čas o cvičenie ani nezavadil, na jeho tele sa to takmer neprejavilo. A po týždni tréningu už sa mu zasa formovala postava. Adam je úkaz, aký vo svete kulturistiky zrejme nenájdete, možno až na Alberta Becklesa. Ten súťažil na Mr. Olympia ešte v šesťdesiatke,“ hovorí Dušan Ďubek.

Začiatkom februára ohlásil ďalší návrat svojho zverenca na scénu. Na prvom reprezentačnom zraze vybrali nestarnúceho veterána z tridsiatky pozvaných pretekárov medzi desať najlepších. Čaká ho štart na majstrovstvách Slovenska a pokiaľ uspeje, tak aj na európskom šampionáte. Adam Cibuľa sa drží kulturistiky ako záchranného kolesa. Vie, že keď s ňou raz skončí, bez pomoci dobrodincov ako Dušan Ďubek môže mať jeho budúcnosť veľmi tristnú podobu.

Cesta k spravodlivosti

Jeden z predkladateľov zákona Otto Brixi hovorí, že príbeh Adama Cibuľu je mu blízky. „Napriek všetkým problémom, ktoré mal, oceňujem jeho výsledky. Viem, v akých podmienkach žije a je mi ľúto aj ďalších športovcov, ktorí dosiahli úspechy v neolympijských disciplínach. Rozdelenie športov v rámci podpory k dôchodkom je však systémová otázka. Nie otázka toho, či chcem, alebo nechcem niekomu pomôcť,“ dodáva s tým, že pojem sociálny prípad v tomto prípade nie je kritérium.

Na spravodlivejšie riešenie treba podľa jeho slov urobiť komplexnú reformu športu. „Museli by tam byť jasné pravidlá, ktorých športov by sa podpora mala týkať. Z pohľadu kulturistiky a fitnes vidím problém v tom, že je tam viacero organizácií, ktoré športovcov zastrešujú. Nemôžete jednému dať a druhému nie. To by bolo napadnuteľné na Ústavnom súde SR. Možno by stálo za úvahu začať sa reálne zaoberať myšlienkou vytvorenia ministerstva športu alebo štátneho tajomníka pre šport, ktorý by sa touto problematikou zaoberal.“ Poslanec Brixi odhaduje, že do kategórie vyššie spomínaných medailistov spadá okolo 200 až 250 športovcov, možno 50 z nich bude spĺňať podmienky na dorovnanie dôchodku. V budúcnosti by sa toto číslo mohlo znížiť, keďže príjmy súčasných športovcov sú mnohonásobne vyššie ako v minulosti.

Farmadínovi ide o princíp

Zákon v danej podobe sa nepozdáva ani jednému z najlepších slovenských karatistov a dnes už trénerovi Klaudiovi Farmadínovi. „Keď som prišiel na majstrovstvá sveta, bola tam konkurencia z vyše stovky krajín. Tí najlepší z najlepších. Dosiahnuť na takomto podujatí medailový úspech je nepredstaviteľne ťažké. V príprave driete dva až trikrát denne, tréningu venujete všetok čas. Možno by sa mali predkladatelia zákona ísť na takéto podujatie pozrieť, aby pochopili, o čom je reč,“ hovorí deväťnásobný medailista z majstrovstiev sveta a Európy a tretí zo svetových hier.

Aj keď sám raz možno nebude navyšovanie dôchodku potrebovať, ide mu o princíp, lebo úspešní karatisti zviditeľňujú Slovensko po celom svete. „Akú motiváciu budú mať mladí pretekári, keď na rozdiel od olympijských športov, nebudú mať v starobe nárok na žiadne sociálne výhody? Malo by to byť posudzované inak,“ myslí si. Otto Brixi na druhej strane nevylučuje, že zákon sa môže postupne aktualizovať a dopĺňať aj o neolympijské športy, v ktorých Slováci dosahujú významné medzinárodné úspechy. O dôchodkovej podpore bývalých špičkových športovcov sa hovorí aj v Českej republike. Doživotná renta 20-tisíc korún k dôchodku by sa mala týkať len olympijských medailistov. Hoci sú pri tvorbe zákona oproti Slovákom o niečo pozadu, už teraz vyvoláva ostrú polemiku.

Som v pohode chlap

Okrem dvojfázového tréningu Adam Cibuľa dočasne vypomáha aj pri strážení nemocnice, takže si čo-to privyrobí. Keď predtým trucoval a kašlal na cvičenie, bolo to horšie. Potuloval sa po lese a zbieral drevo. Teraz je zasa spokojný a plný elánu. Zápalisto plánuje, čo všetko so svojimi vypracovanými svalmi ešte môže dokázať. „Telo je schopné, videli ste to sami. Môžem sa na pódium postaviť aj vedľa dvadsaťročných chalanov a neuvidíte žiadny rozdiel. Až na tvár, ale tá sa neráta. Zdravie slúži, som v pohode chlap,“ pochvaľuje si najznámejší rómsky športovec na Slovensku. Kým bude cvičiť a sekať dobrotu, Dušan Ďubek ho na kolená padnúť nenechá. Čo bude potom, nikto nevie. Či si chlap s množstvom životných prešľapov zaslúži pomoc od štátu, je otázka do debaty. Tak ako aj samotný zákon, ktorý v súčasnej podobe rozdeľuje zaslúžilých medailistov na dva tábory.

Od slávy na dno Najskôr sláva a uznanie, potom už len bieda a pád na dno. Tu sú najsmutnejšie prípady špičkových športovcov z bývalého Československa, ktorým by sociálna pomoc od štátu určite pomohla. Bohužiaľ, u niektorých z nich to už nebude možné. Veslár Václav Kozák triumfoval na olympiáde v Ríme, v roku 1960 bol vyhlásený za najlepšieho športovca ČSSR. Skončil bez práce aj bez domova, s fľašou alkoholu sa potuloval po opustených vagónoch. Zomrel v roku 2004 v Ústave sociálnej starostlivosti v Terezíne. Vzpierač Ota Zaremba, zlatý na OH v Moskve 1980, ktorý otvorene prehovoril o dopingových praktikách počas jeho športovej kariéry, skončil s chorými kolenami, chrbticou, obličkami aj pečeňou na invalidnom dôchodku. Nedostatok peňazí ho prinútil predať aj zlatú olympijskú medailu. Na Slovensku je asi najznámejší prípad boxera Jána Franeka, bronzového medailistu z OH v Moskve. Jeho pád na dno sprevádzali automaty, alkohol, rozpad rodiny, strata domova. Dvakrát skončil vo väzení, medailu predal. Dnes žije z biedneho invalidného dôchodku v cirkevnej ubytovni v Žiline. Milan Kadlec patrí medzi najlepších moderných päťbojárov československej histórie. Rodák z Kladna zažil najväčšie úspechy v banskobystrickej Dukle. Vybojoval striebornú a bronzovú medailu z majstrovstiev sveta, na olympiáde v Moskve bol ôsmy. Po skončení kariéry sa nedokázal nikde uplatniť, prepadol alkoholu, v auguste 2001 sa obesil.