Arabi ho považovali za démonickú silu zla. Biblické texty od neskorších židovských a kresťanských autorov v ňom videli diabla. Grécky filozof Platón veril, že človek má dve duše: jednu smrteľnú a druhú nesmrteľnú. Pri narodení sa podľa neho smrteľná duša človeka vtelí do nejakého zvieraťa. A práve duša hlupákov a pätolizačov sa vraj vteľuje do hada.

Božskú úctu hady požívali v starovekom Egypte, kde ich uctievali všemožnými spôsobmi. Egyptský faraón mal na svojej korune znázornené dve kobry, ktoré symbolizovali Horný a Dolný Egypt. Ako posvätné zvieratá ich dokonca aj mumifikovali, na rozličných pohrebiskách archeológovia objavili zabalzamované hadie telá, pochované v dlhých úzkych rakvách.

Správa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z roku 2011 hovorí, že ročne sa na svete zaznamená 5,5 milióna uhryznutí hadom a 20 000 až 125 000 z nich sa končí smrťou. Väčšina úmrtí sa udeje v oblastiach s nižšou dostupnosťou lekárskej starostlivosti a o obrovskom množstve úmrtí či už z afrického vnútrozemia, alebo z divokej Papuy-Novej Gui­ney sa lekári nedozvedia vôbec.

Štatistika tak pracuje iba s odhadmi. Ak nepočítame komáre, ktoré prenášajú smrteľné ochorenia, sú hady „najvražednejšie“ zvieratá na zemeguli. Navyše, ďalších približne pol milióna uhryznutých ľudí čelí doživotným následkom, ako je oslepnutie alebo amputácia končatiny.

Na Srí Lanke hady ročne uhryz­nú okolo 80 000 ľudí, štyri stovky z nich prídu o život. Podľa vedca Janaku de Silvu zo srílanskej univerzity o mnohých obetiach uhryznutia hadom ani nevedia.

V juhovýchodnej Ázii hady zabijú ročne okolo 14 000 ľudí. Najviac obetí pripadá na Indiu, ročne tam na následky hadieho uhryznutia zomrie okolo 11 000 ľudí. V Brazílii majú hady na svedomí 25- až 30-tisíc obetí. Austrálska hadia fauna sa považuje za najnebezpečnejšiu na svete. Takmer polovica z 270 druhov tamojších hadov je jedovatá.

Chytať jedovaté hady holými rukami je vždy riskantné. Presvedčilo sa o tom nielen mnoho laikov, ale aj skutočných odborníkov. Herpetológovia, ktorí túžia po popularite, sa radi predvádzajú. K ich imidžu patrí to, že si jedovaté hady nechajú loziť po tele a chytajú ich, akoby to boli neškodné užovky.

Mnoho rokov sa predpokladalo, že africké bojgy sú neškodné, až kým sa svetoznámy americký herpetológ Karl P. Schmidt (†67) na vlastnej koži nepresvedčil o opaku.

Keď v roku 1957 skúmal mladé bojgy africké, jedna z nich ho uhryzla do palca. Vtedy ešte nikto netušil, že tieto hady patria medzi najjedovatejšie na svete, takže ani známy herpetológ si z toho nerobil žiadne starosti a pokračoval vo svojej práci. Na druhý deň však zomrel na zlyhanie dýchacích ciest a krvácanie do mozgu.

Táto udalosť postavila do pozoru vedcov na celom svete. Okamžite začali tento hadí jed skúmať a zistili, že je vysoko toxický.

V roku 1975 africký had lianovec kapský (Thelotornis capensis), proti ktorého jedu dodnes neexistuje protijed, uhryzol slávneho nemeckého biológa Roberta Mertensa. Osemdesiatročný vedec umieral až 18 dní. Do denníka si však poznačil, že pre herpetológa je to primeraná smrť.

Tragicky dopadol aj jeden z najväčších odborníkov na plazy, americký herpetológ Joe Slowinski (†38). V USA viedol časopis o tomto odbore a riadil aj ústav herpetológie na Kalifornskej akadémii vied v San Franciscu. Jeho záľubou boli jedovaté hady. Napísal o nich knihu a 40 odborných článkov.

Hoci väčšina zoológov pri kontakte s hadmi uprednostňuje háky alebo špeciálne tyče, J. Slowinski ich chytal holými rukami. Na väčšiu opatrnosť nedbal ani po tom, čo iba o vlások unikol smrti.

Počas výpravy s producentom televíznej stanice National Geographic ho cez vrece uhryzla kobra a nebola šanca dostať sa rýchlo k séru. Joe Slowinski si preto iba sadol a pokojne čakal. Napokon zistil, že išlo len o takzvané suché uhryznutie. Hady tak niekedy útočia, aby ušetrili svoj vzácny jed.

V septembri 2001 sa J. Slowinski postavil na čelo veľkej výpravy 16 vedcov, ktorá mala za úlohu preskúmať v Mjanmarsku plazy, obojživelníky, ryby, vtáky, cicavce, hmyz i rastliny. Expedícia sa však nezačala najšťastnejšie: dohoda s miestnymi úradmi zlyhala, a tak v ich výprave chýbal lekár i medicínske vybavenie.

Ani počasie sa nevydarilo. Krajinu kropili monzúnové dažde, ktoré výpravu do džungle premenili na brodenie bahnom a hmlou. Piaty deň v džungli sa J. Slowinski rozhodol preskúmať hada, ktorého jeho druhovia objavili a chytili deň predtým.

Bol tenký a mal čierno-biele pásy, takže vyzeral ako jeden z druhov miestnych užoviek Dinodon septentrionalis. Tie svojím sfarbením tak dokonale imitujú prudko jedovatého bungara pásikavého (Bungarus multicinctus), že rozdiely občas nedokážu rozlíšiť ani skúsení znalci.

Ani spolupracovník, ktorý mu podal vrece s hadom, si nebol istý. „Myslím, že je to užovka,“ povedal opatrne. Herpetológ sa zachoval tak, ako by sa expert nikdy zachovať nemal – ľahkovážne siahol pravou rukou do vreca. Vzápätí ruku vytiahol a zahrešil. „Pohryzol ma bungar,“ spoznal svoj omyl.

Bol to mladý, ani nie 30-centimetrový had a stopy po zuboch na ruke takmer nebolo vidieť. Američan sa spoliehal, že to bolo opäť suché uhryznutie, zachoval si chladnú hlavu, dokonca ešte s tímom raňajkoval a o uhryznutí žartoval. „Mám hrubú kožu,“ upokojoval kolegov.

Po hodine začal v rukách cítiť mravčenie a šklbnutia. Zvolal preto celý tím a pokojným hlasom mu vysvetlil, čo sa bude diať – ako neu­rotoxín postupne ochromí jeho nervovú sústavu a svaly. Najprv si prestane ovládať viečka, potom hlasivky a nakoniec končatiny. V záverečnom štádiu jed paralyzuje dýchaciu sústavu, čo vedie k uduseniu.

Keďže výprava nemala sérum a k najbližšej nemocnici to bolo ďaleko, šanca, že uhryznutý prežije, boli biedne. Istá nádej však existovala, pretože po 48 hodinách jed prestáva účinkovať. Ako však človeka dovtedy udržať pri živote? „Budete musieť dýchať za mňa,“ požiadal ich.

Prebiehalo to presne tak, ako predpovedal. Najprv mu začala padať hlava, zatvárali sa mu oči a zlyhávala mu bránica. Kým prestal rozprávať, dohodol sa, že bude komunikovať pohybmi rúk či prstov: jedno kývnutie bude znamenať áno, dve nie. Keď mu pľúca vypovedali službu, dávali mu jeho druhovia dýchanie z úst do úst. Bolo to veľmi namáhavé a čas sa vliekol. „Chcem zomrieť,“ napísal, keď ešte vládal pohnúť rukou.

Spolupracovníci sa však nevzdávali. Napokon biológ prestal dávať signály. Pri podávaní dýchania z úst do úst sa postupne striedali ďalší členovia výpravy a všetci čakali na zázrak. Vyše 20 hodín ho udržiavali pri živote. Bojovali celú noc, no napriek všetkej námahe J. Slowinski na druhý deň skonal.

Medzi najjedovatejšie hady patria morské hady, ale pre ich zriedkavé stretnutie s človekom je smrť zapríčinená ich uhryznutím veľmi ojedinelá. Medzi najnebezpečnejšie suchozemské hady patrí rýchla a obratná bojga africká. Jej domovom je subsaharská Afrika, no hrôzostrašnú povesť má po celom svete. Jej charakteristickým rysom sú nápadne veľké oči, ktoré zaberajú veľkú časť hlavy.

Ďalším hadom so zlou povesťou je austrálsky tajpan veľký, pretože až v roku 1955 sa podarilo vyrobiť protijed a každoročne tak zachrániť niekoľko ľudských životov. Okrem toho, že má najdlhšie, až jeden centimeter dlhé jedové zuby, úctyhodná je aj dĺžka jeho tela: trojmetrový tajpan je najväčší jedovatý had Austrálie.

„Na päty“ mu šliape kobra kráľovská – najdlhší jedovatý had sveta. Môže dosiahnuť dĺžku až 5,5 metra a dožiť sa až 30 rokov. Pre jej agresivitu sa v zoologických záhradách ani v umelých chovoch nechová.

Najrýchlejším a jedným z najjedovatejších hadov sveta je mamba čierna. Pri pohybe po zemi dokáže vyvinúť rýchlosť 11 km/h a na krátkych úsekoch po rovnom teréne je schopná zrýchliť až na 20 km/h. V korunách stromov je ešte rýchlejšia. Tieto stromové jedovaté hady žijú v subsaharskej Afrike a ich charakteristickým znakom je, že majú tendenciu vykonávať sériu opakovaných uhryznutí, čím zvyšujú koncentráciu jedu v tele obete.

Smrteľne nebezpečné je pre človeka uhryz­nutie niektorých druhov vreteníc, bungarov, štrkáčov a krovinárov. Z 3 500 druhov hadov sa približne 375 považuje za smrteľne nebezpečných pre človeka.

Prejdime od najjedovatejšieho hada k najslávnejšiemu hadovi v histórii. Je ním ten, ktorý zabil Kleopatru. Kleopatra, legendárna egyptská panovníčka, posledná z faraónov, bola manželka Marca Antonia a milenka Iulia Caesara. Historické záznamy naznačujú, že sa dobrovoľne dala uhryznúť hadom. Ale ktorého z egyptských jedovatých hadov si na samovraždu vybrala?

Hľadaním odpovede sa zaoberalo viacero historikov a biológov. V starovekom Egypte žilo veľké množstvo jedovatých hadov. Hady Egypťanov sprevádzali všade, počas života i v záhrobí. V hrobkách a chrámoch starovekého Egypta najčastejšie zobrazovali kobru. Súvisí to s tým, že bola symbolom moci faraónov.

V prípade Kleopatrinej smrti to z nej robí hlavného podozrivého. Kleopatra mohla uvažovať aj nad inými jedovatými hadmi, napríklad nad vretenicou rohatou (Cerastes cerastes). Je rýchla a má veľmi silný jed. Aj ona má v egyptskej histórii čestné miesto. V raných dobách egyptskej ríše faraónov usmrcovali práve uhryznutím týmto hadom, aby žiaden z nich nevládol pridlho.

Verilo sa, že smrť zapríčinená hadím uhryznutím zaisťovala človeku nesmrteľnosť. A tú chcela dosiahnuť aj Kleopatra, ktorá bola navyše veľkňažkou bohyne Isis a tá mala moc nad jedovatými hadmi.

Problémom však bol cytotoxický jed, ktorý vyvolá rýchly rozpad tkanív. Navyše, uhryznutie vretenicou rohatou vedie k pomalej a bolestivej smrti. Preto je nepravdepodobné, že by si panovníčka vybrala za pomocníka na ceste do záhrobia práve tohto hada.

Ďalším jedovatým hadom, ktorého by si mohla vybrať za svojho vraha, mohla byť vretenica útočná (Bitis arietans), najrozšírenejší jedovatý had Afriky. Patrí k najrýchlejšie útočiacim hadom na svete, pri útoku dosahuje rýchlosť až šesť metrov za sekundu. Jej jed však spôsobuje pomalú, bolestivú a nepríjemnú smrť, navyše nekrotizuje tkanivo a vedie k zohaveniu mŕtvoly, čo by si krásna kráľovná isto nepriala.

Ak by uvažovala o ďalšom kandidátovi – kobre núbijskej (Naja nubiae), čo je jeden z druhov takzvaných pľuvajúcich kobier, jej smrť by bola pomalá a umieranie by trvalo aj niekoľko dní.

Grécky životopisec Plutarchos uvádza, že Kleopatra skúšala jedy rôznych hadov na otrokoch, aby sa presvedčila, ktorý je najúčinnejší. Preto si na svoj plán vybrala najdôležitejšieho hada starovekého Egypta a symbol faraónskej moci – kobru egyptskú (Naja haje).

Tento had s veľkým náboženským významom má v prednej časti ústnej dutiny drobné jedové zuby. Jeho jed je veľmi účinný, obsahuje prudko pôsobiace toxíny, ochromuje nervový systém a spôsobuje ochrnutie svalov: človek umiera pomerne rýchlo na pľúcne zlyhanie. Obeť pri plnom vedomí vníma, ako sa jej skracuje dych a ako sa dusí.

Na usmrtenie človeka stačí málo – 15 až 20 miligramov jedu. Bez ohľadu na to, kam had obeť uhryzne, smrť nastáva rýchlo, v priebehu 30 minút až niekoľkých hodín.

„Keď had Kleopatru uhryzol, vladárka zomrela takmer ihneď. Stráže, ktoré vzápätí vstúpili do jej príbytku, ju už našli mŕtvu,“ takto udalosť opisuje Plutarchos a tvrdí, že kráľovná si zvolila tohto hada, pretože jeho uhryznutie „bez kŕčov a stonania vyvoláva stav omámenia a neodolateľnú chuť na spánok“.

Kleopatra zomrela 12. augusta roku 30 pred Kristom vo veku 39 rokov. Vzala si život po tom, čo sa dozvedela o smrti svojho manžela Marca Antonia. Aj keď ju zabilo uhryznutie kobry egyptskej, v skutočnosti zomrela na zlomené srdce.

• Ofidiofóbia, strach z hadov, je jedna z najrozšírenejších fóbií.

• Na svete žije približne 3 500 druhov hadov, z toho je iba 600 jedovatých a z toho 375 predstavuje pre človeka vážne nebezpečenstvo.

• Hady žijú na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy a niektorých ostrovov (Írsko, Island, Grónsko, Havaj, Nový Zéland, niektoré malé ostrovy v Atlantickom oceáne či v strednej časti Tichého oceánu).

• Hady sa vyvinuli zo štvornohých jašterov približne pred 112 až 94 miliónmi rokov. Niektoré druhy, napríklad veľhady a štrkáče, majú rudimenty zadných končatín.

• Väčšina hadov má pohyblivú čeľusť, čo im umožňuje prehltnúť korisť, ktorá je väčšia než ich hlava.

• V minulosti sa hady používali aj na vykonávanie popravy. Odsúdencov hodili do jamy plnej hadov.

• Všetky hady sú mäsožravé. Malé hady sa živia hmyzom či myšami, tie najväčšie dokonca antilopami, kengurami či aligátormi.