Z jednej strany je prekročenie zelenej hranice zvyčajne útekom do lepšieho sveta a z druhej vidina lacných cigariet či alkoholu. Na oboch sa dá dobre zarobiť.

Bude to na konci slovenského sveta, na ukrajinskej hranici. Bude to o ľuďoch, ktorí k nám ilegálne prichádzajú z iných koncov sveta alebo využívajú ten náš koniec ako začiatok nelegálneho biznisu. Vanda a Rudolf Felšöciovci založili a budujú Múzeum na čiare ako rodinný podnik. Budujú areál, ktorého súčasťou sa stanú vnútorné a vonkajšie expozície pripomínajúce to, čo „na čiare“ bolo. Kopu príbehov, ktoré sa strácajú v čase.

Premiestnené kolíky

V Lekárovciach nikdy lekára nemali. Chodievali za ním do vedľajšej obce. Ale už majú v dedine zubára. Názov obce pochádza z mena zemana Lekarta. Okolo jeho kúrie vyrástla usadlosť, ktorú volali Lekárov dom či Lekárova dedina. Po druhej svetovej vojne mali byť Lekárovce súčasťou Ukrajiny a Sovietskeho zväzu.

„Hranica nevznikala tak, že prišli majstri a postavili plot,“ vysvetľuje Rudo. „Najprv ju strážili frontoví vojaci, ktorým bolo jedno, či sa po nej niekto špacíruje. Ľudia chodili, ako im to vyhovovalo. Po odchode frontových vojakov prišli takí, ktorí na fronte neboli. Dostali funkcie a boli tvrdší. Už sa len tak prejsť nedalo. Po nich prišli geodeti, ktorí zatĺkali kolíky a vytyčovali čiaru. V Lekárovciach sa našla partia, ktorá si trúfla povyťahovať ich a zatĺcť za dedinu. Tí, ktorí prišli po geodetoch stavať hranicu, ju postavili tak, ako ich kolíky viedli,“ spomína jednu z možností, ako sa Lekárovce dostali na Slovensko. „Je aj iná verzia, ako sa Lekárovce stali súčasťou Československa, ale mne sa viac páči táto.“

„Žiaľ, všetky dokumenty si odviezli do Sovietskeho zväzu. Celé desaťročia to nikto neriešil. Problémy sa začali, keď si ľudia po revolúcii chceli usporiadať majetky. Zrazu hups… Lekárovce akoby neexistovali.“ Založiť múzeum len kilometer od ukrajinskej hranice sa rozhodli dávno a postupne. Naspäť do dediny Rudovho detstva ich priviedla dcérina vážna choroba. „Ako novinári sme prichádzali do kontaktu so zaujímavými udalosťami a príbehmi. Migranti, ktorí sa tadiaľto snažia dostať do Európy, tu z času na čas prichádzajú o život. Videli sme ich hroby. Nikto sa o ne dlho nestaral, často sú bezmenní, pochovaní na náklady obce. Chceme ľudí prilákať na pašovanie a predstaviť im pritom vážnu históriu hranice. Stojí tu už sedem desaťročí. Predtým tu nebola.“

Lekárovce boli v priebehu dvoch rokov súčasťou troch krajín: Československa, Maďarska, Sovietskeho zväzu a potom opäť Československa.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia