Režisér David Ondříček (52) pripravoval životopisný film o legendárnom atlétovi Emilovi Zátopkovi (†78) takmer štrnásť rokov, no jeho životom sa zaoberal od útleho detstva. K netradičnému hrdinovi ho priviedol slávny otec a k úspešnému výsledku dopomohla manželka Martha Issová (40). 

Kto bol Emil Zátopek

Český atlét a reprezentant vtedajšieho Československa, štvornásobný olympijský víťaz vo vytrvalostnom behu. Bol prvým človekom na svete, ktorý zabehol desať kilometrov pod 29 minút (28:54,2 – 1. júna 1954 v Bruseli) a dvadsať kilometrov pod jednu hodinu (59:51,8 – 29. septembra 1951 v Starej Boleslavi). Najviac sa však preslávil behom počas olympijských hier v roku 1952 v Helsinkách, kde vyhral beh na päť kilometrov, desať kilometrov a dokonca maratón, ktorý vtedy bežal prvýkrát v živote. V každej z týchto disciplín zároveň vytvoril nový olympijský rekord. Tento „trojboj“ sa dodnes žiadnemu vytrvalcovi nepodarilo zopakovať. Zátopek, známy svojím vypracovaným štýlom behu sprevádzaným kŕčovitými grimasami, bol v cudzine prezývaný „Česká lokomotíva“.

 

Jeho život však mal aj tienisté stránky. Treba brať do úvahy, že Zátopkova bežecká kariéra sa začala súbežne s nástupom komunistickej strany k moci. Tvrdo trénujúci športovec pochádzajúci z robotníckej triedy sa na dlhý čas stal symbolom režimu. Zároveň bol vojakom aj členom KSČ. V roku 1950 v Rudom práve vyšlo, že schválil justičnú vraždu Milady Horákovej. Neskôr jeho manželka Dana priznala, že o politiku sa príliš nezaujímal a chcel hlavne pretekať, preto išiel s dobou. Po úspešnej olympiáde v Helsinkách bol zamestnaný v armáde, chodil po besedách a užíval si popularitu.

 

Zlom nastal počas pražskej jari, keď podpísal manifesty Dvetisíc slov, Desať bodov a vystupoval na Václavskom námestí. Krátko nato však podľahol nátlaku minulého režimu a svoje podpisy odvolal. Napriek tomu ho z armády vyhodili. Dlhý čas si nemohol nájsť prácu. Napokon začal pracovať v podniku Stavební geológie a šesť rokov kopal studne. Neskôr sa zamestnal v Československom zväze telesnej výchovy a športu, kde pracoval až do svojho dôchodku.

 

V roku 1998 dostal od Václava Havla Medailu za zásluhy I. stupňa a bol zvolený za najlepšieho českého olympionika a atléta 20. storočia. Zomrel 21. novembra 2000 po boji s Alzheimerovou chorobou. Aj po smrti dostal niekoľko uznaní. Udelili mu Medailu Pierra de Coubertina a bol uvedený do Siene slávy IAAF.

Napriek tomu, že film Zátopek režiséra Davida Ondříčka zarezonoval na filmových plátnach takmer pred dvoma mesiacmi, nie je vylúčené, že o ňom ešte budeme veľa počuť. Do boja o Oscara v kategórii najlepší zahraničný film totiž poslala Česká filmová a televízna akadémia práve túto snímku. U našich susedov valcuje návštevnosť kín, chválou nešetria ani kritici. Šancu dostať sa do užšieho výberu nominácií, na takzvaný oscarový shortlist, Zátopek určite má. Či sa to naozaj stane, to sa dozvieme 21. decembra. S finálnou päticou filmov nominovaných v kategórii najlepší zahraničný film sa následne oboznámime 8. februára budúci rok a definitívne výsledky o držiteľoch zlatých sošiek budeme poznať 27. marca.

Napriek tomu, že mnohým je život fenomenálneho Emila Zátopka známy, mladšie ročníky sa o jeho existencii možno dozvedeli až na základe Ondříčkovej snímky. Pre samotného tvorcu má tento film podstatne hlbší význam. Na nakrútenie Zátopka ho totiž inšpiroval jeho otec, svetoznámy kameraman Miroslav Ondříček (†80), ktorý úzko spolupracoval s legendárnym režisérom Milošom Formanom (†86) a bol dvakrát nominovaný na Oscara. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že život dnes už slávneho českého režiséra bol po boku talentovaného otca úžasný, David nám však priznal, že to nebolo celkom tak.

VIAC FOTOGRAFIÍ K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII

„V začiatkoch otcovej kariéry sme boli dosť chudobní. Filmy nakrúcal u nás v Československu aj zadarmo alebo za pár korún. Neskôr začal nakrúcať v Anglicku, a keď Miloš Forman odišiel do Ameriky, ponúkol mu prácu. Naša finančná situácia sa síce zlepšila, ale v duchu vtedajšej doby sme zažívali rôzne bizarnosti. Keď otec napríklad nakrúcal v Dallase, priniesol mi odtiaľ kovbojské oblečenie s klobúkom aj s kovbojskými čižmami. Bolo to asi v roku 1977. Ja som vtedy prišiel do školy, kam chodili deti oblečené v teplákoch, v kovbojskom odeve. Preto mala zástupkyňa riaditeľky prednášku o tom, že si raz v Nemecku kúpila topánky, ktoré boli krásne, ale keď si ich priviezla domov, po krátkom čase sa jej rozpadli. Tým chcela poukázať na to, že západný tovar môže vyzerať dobre, napríklad aj na mne, ale je nekvalitný,“ zaspomínal si so smiechom.

O pár rokov neskôr David nebol pre kamarátov zaujímavý ani tým, že jeho otec v Amerike bojoval o sošku Oscara. „Vtedy som už navštevoval gymnázium. Otec bol nominovaný prvýkrát za film Ragtime v roku 1982. S touto informáciou som sa pochválil najlepšiemu kamarátovi, ale ten mi, samozrejme, neveril, lebo sa o tom nikde v novinách nepísalo. O týchto veciach bolo zakázané písať,“ doplnil. Napriek čiastkovým sklamaniam, ktoré minulý režim a otcova práca na Západe Davidovi prinášali, neodradilo ho to od toho, aby v tínedžerskom veku prejavil záujem o kameru.

„Veľmi som chcel byť rovnaký ako môj otec. Ale on si ma raz zavolal do svojej pracovne a mal asi hodinový prejav o tom, že vždy chcel byť filmárom, ale napokon mu ostala len kamera. Kameraman nemá film v rukách, čo mu vždy veľmi prekážalo, a je to v konečnom dôsledku obrovské množstvo práce za málo peňazí. Tak mi to vyhovoril.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia