Jana Homolová

Už začiatkom februára sa na strieborné plátna dostane nový film režisérky Mariany Čengel Solčanskej (44) Slúžka, ktorý vznikol podľa knižnej predlohy spisovateľky Hany Lasicovej. Dramatická snímka na historickom pozadí sa nakrúcala v&nbsp;náročných kovidových podmienkach, no už podľa prvých ukážok z&nbsp;deja, ktorý vychádza zo skutočných udalostí, má potenciál byť úspešná. Práve v&nbsp;tejto súvislosti sa na predajných pultoch krátko pred premiérou objavilo druhé vydanie knihy s&nbsp;rovnomenným názvom. To s&nbsp;odstupom desiatich rokov do života opätovne uviedla jeho autorka. Hana príbeh tety Anky M. spracovala aj preto, že si na ňu ešte ako dieťa pamätá. <em>„Mňa na nej fascinovalo, že bola ženou, ktorá sa narodila v&nbsp;19. storočí v&nbsp;roku 1898 a&nbsp;zomrela v&nbsp;80. rokoch, konkrétne v&nbsp;roku 1986. Teta Anka sa starala o&nbsp;moju mamu, keď ešte bola malá.“</em>

Keďže Magdini a&nbsp;Milkini rodičia boli učiteľmi, využívali pomoc v&nbsp;domácnosti. Budúcu diplomatku tak už v&nbsp;nízkom veku teta Anka ponorila do tajov aritmetiky či kulinárskeho umenia. <em>„Vodila ma do kostola a&nbsp;potom mi doma pri krájaní jabĺk prekladala latinské omše do zrozumiteľného jazyka. Keď som mala čierny kašeľ, jej liečba spočívala v&nbsp;tom, že so mnou na každé poludnie spievala piesne z&nbsp;cirkevného spevníka. Nemôžem na ňu zabudnúť, venovala mi kus svojho života a&nbsp;nič za to odo mňa nechcela. Rodičia vyžadovali, aby som bola poslušná a&nbsp;teta Anka mi len dávala svoju plachú náklonnosť,“</em> opísala Magda v&nbsp;minulosti, akú veľkú úlohu v&nbsp;jej živote tichá a&nbsp;pokorná pestúnka zohrala.

Hanu Ankin život od detstva fascinoval, preto sa rozhodla napísať o&nbsp;tom, ako sa mladé a&nbsp;všetkými odstrkované dievča z&nbsp;Banskej Štiavnice muselo pretĺkať životom prostredníctvom služby za čias rakúsko-uhorskej monarchie.<em> „Služba druhým sa tiahla celým jej životom, to bol fakt, ale ostatné veci som si kvôli knihe a&nbsp;neskôr kvôli filmu musela domyslieť. Tieto ženy o&nbsp;svojom živote veľmi nerozprávali, preto v&nbsp;súvislosti s&nbsp;ňou ostalo veľa otáznikov. Vôbec sme netušili, čo všetko sa mohlo počas jej služby udiať. Jediné, čo sme vedeli a&nbsp;čo bolo ako reálny prvok zachované, tak v&nbsp;knihe, ako aj vo filme, bola skutočnosť, že z&nbsp;nejakej služby si doniesla dieťa z&nbsp;pánskej rodiny. To dievča volali slečna alebo aj tichý blázon. Bola to totiž osoba, ktorá nerozprávala, skrývala sa doma a&nbsp;čas trávila háčkovaním. Keď sme sa s&nbsp;mamou už v&nbsp;mojej dospelosti na túto tému rozprávali, uvedomili sme si, že to muselo byť dievča s&nbsp;poruchou autistického spektra,“</em> uviedla spisovateľka.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Knižka pôvodne vznikla ešte v&nbsp;roku 2013 a&nbsp;práve v&nbsp;tom čase mimoriadne oslovila našu úspešnú režisérku Mariannu Čengel Solčanskú. Tá priznala, že s&nbsp;nástupom na vtedajšiu materskú dovolenku sa zásobila rôznymi knihami. Slúžka ju celkom ochromila. <em>„Najskôr som si myslela, že pôjde o&nbsp;ľahšie čítanie, ale keď som knihu prečítala, veľmi ma dojala. Aj preto, že Hana pochádza z&nbsp;prominentnej rodiny a&nbsp;odmalička sa stretávala s&nbsp;veľmi inšpiratívnymi ľuďmi. Poviem to zjednodušene, ona sa skrátka poznala s&nbsp;tými, ktorých som ja mohla vidieť len v&nbsp;televízii alebo v&nbsp;časopisoch. A&nbsp;zo všetkých tých úžasných ľudí, ktorých dôverne poznala a&nbsp;mohla o&nbsp;nich napísať knihu, napísala knihu o&nbsp;slúžke, a&nbsp;to veľmi citlivo.“</em> Táto skutočnosť v&nbsp;režisérke podnietila túžbu dať slúžke aj obrazovú podobu.

Nešlo to úplne jednoducho, veď od uvedenia prvého vydania publikácie až po film, ktorý sa dostáva do kín, ubehlo už spomínaných desať rokov.<em> „My sme sa najskôr stretli s&nbsp;Hanou v&nbsp;kaviarni a&nbsp;ja som jej povedala, že z&nbsp;toho asi viem spraviť film, ale nechcem to písať sama, preto som jej navrhla, aby sme scenár napísali spolu. Bola to skvelá skúsenosť, pretože ten príbeh sme cítili rovnako, a&nbsp;čo si na Hane vážim, je aj fakt, že vo fáze, keď bolo treba napísať technický scenár, keď sme už začali vidieť príbeh filmovým spôsobom, z&nbsp;tohto projektu odišla a&nbsp;nechala ma v&nbsp;tom samu, čo každý scenárista nedokáže,“</em> zverila sa Čengel Solčanská. Hana svoje rozhodnutie odôvodnila veľmi prozaicky.<em> „Bola som vychovaná tak, keďže pochádzam z&nbsp;divadelnej a&nbsp;filmovej rodiny, že maminka a&nbsp;pán režisér majú vždy pravdu. Pre mňa to nebol problém, ja som vedela, že takto to musí byť,“</em> ozrejmila.

Dej filmu aj knihy zachytáva udalosti, akými pred sto rokmi muselo prejsť veľa chudobných dievčat pôvodom zo Slovenska. <em>„Napriek tomu, že ide o&nbsp;historickú snímku, má nám stále čo povedať aj dnes. Tá slovenská žena totiž stále slúži a&nbsp;je jedno, či slúži ako opatrovateľka v&nbsp;zahraničí alebo vo vlastnej rodine,“</em> zamyslela sa Hana. Kým však mladé dievča Anka v&nbsp;knihe prichádza slúžiť do Viedne, vo filme sa dostáva do Prahy. <em>„Počas vzniku filmu sme si mysleli, že s&nbsp;týmto scenárom prídeme do Viedne za ľubovoľnou produkčnou spoločnosťou a&nbsp;povieme, že ideme nakrúcať film o&nbsp;slúžke, ktorá slúžila vo Viedni a&nbsp;oni povedia: ‚Vitajte! Na vás sme čakali a&nbsp;presne taký film potrebujeme. Koľko chcete peňazí?‘ Ale to sa vôbec nestalo. Napriek enormnému úsiliu nám povedali, že takých slúžok tu bolo na kvantá. Každý Viedenčan mal v&nbsp;podstate babku Slovenku alebo Češku, tak prečo vlastne niečo také nakrúcať,</em>“ prekvapila režisérka, ktorá spolu s&nbsp;Hanou našla finančnú podporu v&nbsp;stovežatej a&nbsp;kvôli tomu dej príbehu premiestnila.

Mladučkú tetu Anku si vo filme zahrala rodáčka z&nbsp;Liptovského Mikuláša, študentka VŠMU Dana Droppová (24). Režisérka ju našla vďaka nakrúcaniu filmu Sviňa. Cez dobový príbeh sa tak už ako slúžka ocitla v&nbsp;Prahe, vo vile vysokopostaveného rakúsko-uhorského úradníka, kde začala súperiť s&nbsp;rovnako starou dcérou z&nbsp;panskej rodiny. Ich vzájomná antipatia by napokon mala prerásť v&nbsp;lásku. V&nbsp;knihe dominoval príbeh lásky medzi mužom a&nbsp;ženou, túto šokujúcu milostnú zápletku do filmu navrhol Milan Lasica (†81).

<em>„Už sme mali napísanú synopsu, čo je niečo ako filmová poviedka. Je to len samotný príbeh bez dialógov. Aby vznikol dobrý scenár, musí byť najskôr dobrá synopsa. To znamená, že by mala byť čítavá, zrozumiteľná, motivácie postáv musia dávať zmysel a&nbsp;na jej konci by mala byť citeľná katarzia. Skrátka, film musí mať záver, ktorý chytí za srdce. Ja som Hanu poprosila, aby túto synopsu dala prečítať otcovi. A&nbsp;Hana potom prišla a&nbsp;povedala, že otec si ju prečítal a&nbsp;navrhol: ‚Čo keby sa Anka nezamilovala do pánskeho syna, ale do pánskej dcéry?‘ V&nbsp;tom momente sme obe okamžite pochopili, že ideme natočiť veľký film,“</em> povedala režisérka, ktorá z&nbsp;natáčacieho procesu Hanu rozhodne nevynechala, a&nbsp;aj keď spisovateľka v&nbsp;určitom momente projekt opustila, pravidelne ju oboznamovala o&nbsp;postupnom progrese.



      <div class="drag-and-drop uploaded snippet-cb snippet-image" contenteditable="false">
          <div class="row ">
              <div class="file">
                  <div style="float:left; margin-right:10px;" class="image">
                      <img src="https://damadmin.nmhmedia.sk/image/338b4f7e-1917-490c-a044-068c47e9dbb6_phpkiolfn.jpg/320/180" alt="" data-media-id="15832308" data-embed-id="9866895">
                  </div>
                  <div class="meta-info">
                      <span class="imageCaption">Magda ani Milka do filmových príprav nezasahovali. Hane a režisérke nechali voľnú ruku.</span>
                      <strong>
                          <span class="imageAuthor">Archív NMH</span>
                      </strong>
                      <div class="center-helper">
                          <button class="btn cb-image-btn update-image-info">
                              <em class="fa fa-refresh" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Edit
                          </button>
                          <button class="btn cb-image-btn remove-image">
                              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Remove
                          </button>
                      </div>
                  </div>
              </div>
              <div class="controls">
                  <button class="btn green cb-image-btn cb-search-img-btn">Vybrať z banky</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-img-btn"><em class="fa fa-upload" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z PC</button>
                  <button class="btn cb-image-btn cb-upload-by-link-img-btn"><em class="fa fa-link" aria-hidden="true">&nbsp;</em>Nahrať z URL</button>
              </div>
              <div class="icons">
                  <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true">&nbsp;</em>
              </div>
          </div>
      </div>
    


<em>„My sme sa s Hanou vďaka tomuto projektu skamarátili a teraz máme ‚absťák‘ z toho, že nemáme nový, takže ak máte námety na dobrý príbeh, ktorý by sa dal natočiť, sem s ním.“&nbsp;</em>Pre Mariannu Čengel Solčanskú mal príbeh mladej slúžky a&nbsp;nemanželského dieťaťa, ktoré si zo svojej služby doniesla, osobnú príchuť. <em>„Ono je to tak, že keď študujete réžiu, tak vám pán režisér Párnický hneď v&nbsp;prvom ročníku povie o&nbsp;réžii jednu veľkú pravdu a&nbsp;to, že každý režisér, či to chce, alebo nechce, nakrúca o&nbsp;sebe. Pri tejto práci nešlo len o&nbsp;to, že by sa mi veľmi páčil text, ale v&nbsp;tejto knihe som akoby ja bola tá slúžka. Hana napísala knihu o&nbsp;tete Anke, ale ja som ten film točila o&nbsp;sebe a&nbsp;myslím, že sme stvorili krásnu filmovú postavu,</em>“ zhodnotila.

Vzhľadom na to, že Hana Lasicová napísala fascinujúci príbeh inšpirovaný blízkou osobou jej mamy a&nbsp;tety, zaujímavé je, že ani jedna z&nbsp;nich do tvorivého procesu nijako nezasahovala. Dokonca sa ani neobjavia vo filme. Magda sa totiž vzdala herectva pred tridsiatimi rokmi a&nbsp;v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Milkou nenašli tvorcovia pre ňu postavu, ktorú by jej mohli ponúknuť. Tešiť sa však diváci môžu, vo vedľajších úlohách uvidia Zuzanu Mauréry, Marka Igondu, Vicu Kerekes aj Aňu Geislerovú. <em>„Musím priznať, že asi až na jednu postavu boli všetky roly obsadené priamo na konkrétne osoby cez telefón,“</em> priznala Mariana, ktorá spolu s&nbsp;Hanou verí, že tak, ako slúžka zasiahla do ich životov, osloví aj široké publikum.

<strong>O histórii rodiny Vášáryovcov si prečítajte na ďalšej strane...</strong>

Vzhľadom na to, že Vášáry nie je typickým slovenským priezviskom, Magda a&nbsp;Emília za svoj život často dostávali otázku, kde je ich pôvod. Nie je tajomstvom, že sa po ňom rozhodli pátrať a&nbsp;zistili zaujímavé skutočnosti. Mama dvoch sestier bola Nemka. Pochádzala z&nbsp;katolíckych Švábov, ale z&nbsp;tejto oblasti sa jej predkovia asi v&nbsp;15. storočí presťahovali do Turca. Na tomto mieste sa usadili a&nbsp;okrem svojej národnosti si po stáročia zachovávali aj švábsku reč.<em> „Keď som bola malá, švabach (nem. Schwabacher je tlačové gotické lomené písmo s&nbsp;veľkou ozdobnosťou, pozn. red.) som sa naučila čítať, pretože moja stará mama, keď už dobre nevidela, mala kostolné knižky, ktoré som jej nahlas čítala,“</em> uviedla Magda pred pár rokmi. Jej mama sa po slovensky naučila hovoriť až vo svojich 14 rokoch, nehovoriac o&nbsp;tom, že po skončení vojny mala pre svoju národnosť veľké problémy.

<em>„Aj keď náš otec bojoval v&nbsp;SNP mamička mala zakázané vyučovať a&nbsp;neustále sme ako rodina boli pod dozorom. Mňa ŠtB prvýkrát vypočúvala, keď som mala asi šesť alebo sedem rokov. Zavolali ma do riaditeľne, posadili na vysokú stoličku. Vedľa mňa stáli dvaja páni v&nbsp;kožených dlhých kabátoch s&nbsp;opaskom a&nbsp;na hlave mali ‚rádiovky‘. Pýtali sa ma napríklad, či sa povedia dva alebo dve stoličky, lebo s&nbsp;tým majú Nemci problém. Zisťovali, ako rečou doma hovoríme a&nbsp;kde máme schované zakázané knihy,“</em> šokovala expolitička, ktorá so smiechom priznala, že už zrejme vtedy sa u&nbsp;nej prejavili herecké vlohy. <em>„Ja som bola doma trénovaná. Keď som mala tri alebo štyri roky, dobre som vedela, že niektoré veci skrátka povedať nemôžem…“</em>

Pôvodné meno otca sestier Vášáryových bolo Vasári. „<em>To je zas talianske meno. Opäť sme vypátrali, že v 15. storočí si kráľ Žigmund požičal veľké peniaze od Poliakov, ktorí porazili nemeckých rytierov, aby postavil veľké uhorské vojsko, lenže v tom čase na Slovensku vypukla nejaká choroba a schopných mladých mužov bolo málo. Žigmund preto povolal mužov z Talianska, ktorí, keď prežili a odslúžili si vo vojsku 12 rokov, dostali za to zem, ktorá sa dnes rozprestiera na území východného Maďarska.“</em> Tam sa predkovia známych sestier napokon usadili a zložité priezvisko im kvôli lepšej výslovnosti miestni pomaďarčili.

<em>„Keďže Maďari s čítajú ako š, tak sme dostali š do priezviska. To sa zároveň končilo mäkkým I, ale nejaký náš predok bol arcibiskupom a za to dostal do priezviska šľachtický y, lebo ako vieme, y v maďarských menách je šľachtickým prídavkom,“</em> doplnila Magda. Ako sa však otcovi predkovia dostali z&nbsp;Maďarska do Banskej Štiavnice, kde sa Magda narodila? <em>„Môj starý otec sa narodil ako poškrabok 50-ročnej matke, a&nbsp;keď mal 14 rokov, rodičia, ktorí už boli starí, ho poslali do Banskej Štiavnice, lebo tam boli vydaté jeho dve sestry. Rodičia následne rýchlo zomreli, sestry sa o&nbsp;môjho starého otca postarali a&nbsp;on zostal na Slovensku… V&nbsp;našej rodine sa v&nbsp;podstate odzrkadľujú typické dejiny strednej Európy so všetkým, čo k&nbsp;tomu patrí,“</em> uzavrela Magda Vášáryová.