Už začiatkom februára sa na strieborné plátna dostane nový film režisérky Mariany Čengel Solčanskej (44) Slúžka, ktorý vznikol podľa knižnej predlohy spisovateľky Hany Lasicovej. Dramatická snímka na historickom pozadí sa nakrúcala v náročných kovidových podmienkach, no už podľa prvých ukážok z deja, ktorý vychádza zo skutočných udalostí, má potenciál byť úspešná. Práve v tejto súvislosti sa na predajných pultoch krátko pred premiérou objavilo druhé vydanie knihy s rovnomenným názvom. To s odstupom desiatich rokov do života opätovne uviedla jeho autorka. Hana príbeh tety Anky M. spracovala aj preto, že si na ňu ešte ako dieťa pamätá. „Mňa na nej fascinovalo, že bola ženou, ktorá sa narodila v 19. storočí v roku 1898 a zomrela v 80. rokoch, konkrétne v roku 1986. Teta Anka sa starala o moju mamu, keď ešte bola malá.“

Keďže Magdini a Milkini rodičia boli učiteľmi, využívali pomoc v domácnosti. Budúcu diplomatku tak už v nízkom veku teta Anka ponorila do tajov aritmetiky či kulinárskeho umenia. „Vodila ma do kostola a potom mi doma pri krájaní jabĺk prekladala latinské omše do zrozumiteľného jazyka. Keď som mala čierny kašeľ, jej liečba spočívala v tom, že so mnou na každé poludnie spievala piesne z cirkevného spevníka. Nemôžem na ňu zabudnúť, venovala mi kus svojho života a nič za to odo mňa nechcela. Rodičia vyžadovali, aby som bola poslušná a teta Anka mi len dávala svoju plachú náklonnosť,“ opísala Magda v minulosti, akú veľkú úlohu v jej živote tichá a pokorná pestúnka zohrala.

Hanu Ankin život od detstva fascinoval, preto sa rozhodla napísať o tom, ako sa mladé a všetkými odstrkované dievča z Banskej Štiavnice muselo pretĺkať životom prostredníctvom služby za čias rakúsko-uhorskej monarchie. „Služba druhým sa tiahla celým jej životom, to bol fakt, ale ostatné veci som si kvôli knihe a neskôr kvôli filmu musela domyslieť. Tieto ženy o svojom živote veľmi nerozprávali, preto v súvislosti s ňou ostalo veľa otáznikov. Vôbec sme netušili, čo všetko sa mohlo počas jej služby udiať. Jediné, čo sme vedeli a čo bolo ako reálny prvok zachované, tak v knihe, ako aj vo filme, bola skutočnosť, že z nejakej služby si doniesla dieťa z pánskej rodiny. To dievča volali slečna alebo aj tichý blázon. Bola to totiž osoba, ktorá nerozprávala, skrývala sa doma a čas trávila háčkovaním. Keď sme sa s mamou už v mojej dospelosti na túto tému rozprávali, uvedomili sme si, že to muselo byť dievča s poruchou autistického spektra,“ uviedla spisovateľka.

Pokračovanie na ďalšej strane...