Vladimír Kampf

Občas dostanú pozvánku ísť si zahrať mimo plánu niekam do iného mesta na poslednú chvíľu. Keď ich principál osloví, reagujú okamžite a&nbsp;nadšene. Niektorí si berú dovolenku v&nbsp;práci, len aby sa mohli ísť ukázať na doskách, ktoré znamenajú svet.

Prečo je v&nbsp;Košiciach toľko ochotníckych divadiel?

Nielen ochotníckych divadiel je tu viac, sú tu aj štátne a&nbsp;súkromné konzervatóriá. Preto sa tu rodí veľa hercov, ktorí si zakladajú divadelné občianske združenia a&nbsp;kočujú. Niektoré divadlá majú stále priestory, zvyčajne od mesta. Je tu vhodné prostredie na vznik ochotníckych divadiel. Je skvelé, že ľudia, ktorí majú úplne iné zamestnanie, si dokážu nájsť čas na divadelné aktivity.

Je to krásna cesta, ako sa na chvíľu dostať z&nbsp;každodennej reality a&nbsp;stereotypu.

Štátne divadlo, niekoľko menších profesionálnych scén plus ochotníci… Máte dosť divákov?

Treba mať trpezlivosť. Sám som členom Činohry Štátneho divadla Košice. Aby som mohol robiť umenie podľa seba, musím si hľadať cestu, založiť vlastný súbor a&nbsp;hľadať fanúšikov. Potrebujeme najmä verných, ktorí prídu na každé naše nové predstavenie. Na takúto umeleckú činnosť je nevyhnutné hľadať členov súboru aj medzi ochotníkmi.

Bolo to v&nbsp;roku 2016. Našli sme si prvý priestor a&nbsp;budovali sme značku. Boli sme v&nbsp;prvom rade profesionálne divadlo, ale vzali sme si pod seba aj ochotníkov. V&nbsp;súčasnosti máme takmer 25&nbsp;ochotníkov a&nbsp;náš repertoár je naozaj bohatý. Snažíme sa s&nbsp;nimi hrať divadlo pravidelne.

Dedinské divadielka často odohrajú premiéru, jednu reprízu, možno nejaké ďalšie v&nbsp;susedných obciach a&nbsp;dosť.

My sa snažíme dosiahnuť viac repríz. Divákom ponúkame program na celý mesiac, aby si mohli vybrať. Naše profesionálne divadlo hrá za určené vstupné a&nbsp;ochotníci za ľubovoľný príspevok či zadarmo.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Divadlá sa sťažujú, že im po pandémii ubudli diváci.

Aj my to pociťujeme. Pred pandémiou nám na predstavenie prišlo aj 160 divákov. Po nej sú ľudia opatrnejší a&nbsp;vidíme, že nám ich chodí niekedy menej ako polovica. Stalo sa, že sa nám nazbieralo ledva desať ľudí. Od spokojných divákov závisí návštevnosť.

Korona vám vzala divákov. Ako je to s&nbsp;hercami?

Tých máme, paradoxne, viac. Viac ľudí má záujem hrať. Možno je to aj preto, že sú z&nbsp;obmedzení unavení a&nbsp;snažia sa z&nbsp;pochmúrneho stavu dostať cez divadlo. V&nbsp;divadle je zábava vždy.

Aký je rozdiel medzi profesionálnym divadelným kolektívom a&nbsp;amatérskym?

Rozdiel je v&nbsp;chuti. Ochotníci ju majú obrovskú. Profesionál ide do práce a&nbsp;baví ho to v&nbsp;istých hraniciach. Kým ochotníci prídu o&nbsp;dve hodiny skôr, profesionál dokáže chvíľu meškať. Ochotníci sú zažratí do svojho koníčka. Dokonca mi už ktosi z&nbsp;nich povedal, že by pre divadlo aj zomrel.

Vedie cesta od ochotníka k&nbsp;profesionálovi?

Niektorí naši členovia už študujú réžiu či bábkarinu, venujú sa divadelnej vede. Motiváciou sú im aj kolegovia profesionálni herci, ktorí s&nbsp;nimi pracujú. Ja ľudí rád motivujem a&nbsp;rozdávam dobrú, pozitívnu náladu. Inšpirácia je dôležitá. Jeden náš ochotník, ktorý je s&nbsp;nami od začiatku, sa rozhodol ísť na konzervatórium.

Koľko máte v&nbsp;súčasnosti živých predstavení?

Osem. Všetky hráme. Niektoré už hráme dlho a&nbsp;dokonca vyhrali súťaže. Chystáme ďalšie tri nové inscenácie každý rok, čo je na ochotnícke divadlo dosť. Vybrali sme sa cestou tak­zvaného chudobného divadla. Snažíme sa každú hru pripraviť úsporne, tak aby sa nám herci vošli do jedného či dvoch áut. Zbavujeme sa ťažkej scénografie, rekvizít. Staviame na kvality hercov.

Dvadsaťdva rokov som vyrastal v&nbsp;detskom domove v&nbsp;Šarišských Michaľanoch, kde vznikol súbor Sloníčatá pod niekdajším patronátom Heleny Růžičkovej. Bol som jeho sólistom. Veľa sme cestovali a&nbsp;chodili po koncertoch. Myslel som si, že budem spevák. Keď som skončil hotelovú školu, išiel som do Košíc na konzervatórium, kde som síce v&nbsp;tom čase nemohol študovať moderný spev, ale ponúkli mi herectvo, vraj tam budem mať spevu, koľko len budem chcieť.