Jana Homolová

V&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov ste povedali, že sa tešíte z&nbsp;postavy Waltera Klausa aj z&nbsp;politicko-historickej témy seriálu Dunaj, k&nbsp;vašim službám, pretože sa odohráva v&nbsp;dobe, ktorú si neradi pripomíname. Prečo je aj v&nbsp;dnešných časoch dôležité pripomínať si túto tému, respektíve nezabúdať na ňu?

Pozrite sa na ruský útok na Ukrajinu. Je to invázia, vojnový zločin a&nbsp;zločin proti ľudskosti. Nedávno som sa bol pozrieť na pietnom mieste v&nbsp;Lidiciach, v&nbsp;českej obci, ktorú vypálili a&nbsp;vyhladili nacistické vojská v&nbsp;roku 1942. To ticho, tá atmosféra sa nedajú napísať do učebníc. To je to, čo by nami malo zamávať, čo prelomí ľady nášho nezáujmu o&nbsp;históriu, hodnotu ľudského života a&nbsp;preruší mávnutie rukou aj nad okupovanou Ukrajinou. Slová sa dnes prekrúcajú, fašisti a&nbsp;nacisti sú zrazu všetci, ale tento pojem vznikol niekde úplne inde.

V&nbsp;historickom kontexte seriálu vnímate paralelu so súčasnosťou. V&nbsp;čom by nám táto paralela mala byť výstrahou?

Seriál Dunaj nie je primárne o&nbsp;vojne, ale nedá sa to opomenúť. Je absurdné, že v&nbsp;21.&nbsp;storočí Rusko napadlo Ukrajinu, ktorá je suverénnym štátom, a&nbsp;chce si ju podmaniť. V&nbsp;mene čoho? V&nbsp;mene nadradenosti nejakej veľmoci? Kto bude ďalší? V&nbsp;inscenácii Vojna a&nbsp;mier hovorím: „Celá idea vojny je postavená na nenávisti k&nbsp;človeku a&nbsp;k&nbsp;životu.“ Ďalšia hrozba, s&nbsp;ktorou sa denne stretávame, sú spravodajské hry, propaganda a&nbsp;dezinformácie v&nbsp;mene politických bodov, ktoré šíria medzi ľuďmi hodnotový chaos a&nbsp;nevraživosť. To, čo sa deje na sociálnych sieťach, nemá s&nbsp;ľudskosťou nič spoločné a&nbsp;presakuje to aj do verejného života.

Seriál sa odohráva na prahu druhej svetovej vojny. Týka sa histórie prvého slovenského štátu. Zaoberali ste sa v&nbsp;rámci prípravy na svoju postavu touto dejinnou etapou podrobnejšie? Šokovalo vás niečo?

Šokuje ma skôr to, ako môžeme ešte v&nbsp;tejto dobe polemizovať o&nbsp;tom, či ulicu v&nbsp;dedine na Slovensku, z&nbsp;ktorej boli v&nbsp;minulosti deportovaní Židia, nazveme po pánovi prezidentovi Tisovi, keď to bol kolaborant s&nbsp;nacistickým Nemeckom…

Ak máte čas, pozriete si v&nbsp;televízii historický seriál, film, prípadne dokument? Čo ste videli naposledy?

Naposledy som si pozrel film Lidice a&nbsp;Schindlerov zoznam. Dostal som opäť silný obraz o&nbsp;dobe druhej svetovej vojny aj silný zážitok. Umenie má tento význam. Takých filmov by sme mali hlavne u&nbsp;nás natočiť viac, aby ich videlo viac a&nbsp;viac mladých ľudí.

Od postavy lekára Andreja Fabiána prechádzate k&nbsp;postave nemeckého vojenského pridelenca. V&nbsp;minulosti ste povedali, že v&nbsp;hereckej práci máte rád rôznorodosť. Prečo je pre vás dôležitá?

Dôležitá je téma. Druhá šanca poskytla trocha idealistický pohľad na to, ako by mohlo fungovať zdravotníctvo. Lekári v&nbsp;seriáli sú napriek vyhoreniu empatickí a&nbsp;angažovaní. Páčila sa mi aj myšlienka, že ľudskosť je budúcnosť medicíny popri robotike a&nbsp;technickom pokroku. Seriál Dunaj bude síce vzťahový, romantický aj pekne oblečený, ale ponúkne pohľad, ako nemecký politický vplyv počas slovenského štátu zasahoval do práv ľudí v&nbsp;slovenskej spoločnosti, a&nbsp;to je podľa mňa zaujímavé. Som rád, keď sa aspoň dotkneme nejakej témy, ktorá nemá ľudí primárne iba zabaviť, ale otvoriť v&nbsp;nich otázky.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Walter Klaus sa javí ako negatívna postava. Bude to v&nbsp;skutočnosti tak alebo ako každý človek v&nbsp;sebe skrýva viacero vrstiev a&nbsp;nebude jednoznačne negatívny? Mimochodom, ako sa vám hrajú negatívne postavy?

Mám radšej pojem viacvrstvové postavy. Niekto môže vystupovať ako tvrdý a&nbsp;nekompromisný stúpenec režimu, ktorý dáva rozkazy a&nbsp;posiela ľudí do lágra, potom však zistíme, že ten človek nemôže splodiť deti, že jeho nadriadený je jeho svokor, ktorému sa potrebuje zapáčiť… Naopak, aj pozitívny hrdina sa napríklad môže prejaviť ako nešťastník a&nbsp;babrák.

Museli ste sa na túto úlohu špeciálne pripravovať? Napríklad učiť sa strieľať z&nbsp;historických zbraní?

Nie. A&nbsp;som rád, že tu nejde o&nbsp;takéto bočné efekty.

Vašou hereckou partnerkou je Jana Majeská (40), manželka Mareka Majeského. Je pre herca dôležité, aby si s&nbsp;postavou, s&nbsp;ktorou je na pľaci najčastejšie, rozumel?

Rád si také ideálne prostredie okolo seba vytváram. Náš profesijný život je príliš komplikovaný na to, aby sme si ho znepríjemňovali. Na Druhej šanci, nebojím sa povedať, vznikla kolektívna a&nbsp;rodinná atmosféra. Ak niekto potrebuje vytvárať dusno, je to skôr také parazitovanie. Myslím si, že arogancia nerobí váženejšieho a&nbsp;lepšieho herca. Také povahy nájdete aj v&nbsp;korporácii alebo v&nbsp;advokátskej kancelárii. My herci sa však nemôžeme zatvoriť pred kolegami do kancelárie za počítačom. Sme odkázaní na komunikáciu z&nbsp;očí do očí. Často veľmi osobnú.

S&nbsp;divadlom mám kontakt tak akurát. Stále hrám, ale neriadi mi život. Divadlo je veľmi zaväzujúce zamestnanie.

Čo podľa vás na tomto seriáli divákov zaujme najviac?

Je to paralela so súčasnosťou, keď do snov ľudí zasiahne tvrdá doba. Zmena pomerov vo svete, v&nbsp;politike, svetová vojna. Aj napriek tomu ľudia idú za osobným šťastím, za krásou bytia a&nbsp;chcú ho naplniť, snažia sa prežiť.

Pre pracovnú vyťaženosť a&nbsp;tak­mer pred vyhorením ste sa zo stáleho člena SND stali externistom. Vo svetle aktuálnych udalostí týkajúcich sa odvolania generálneho riaditeľa Mateja Drličku aj napríklad nedávno avizovanej výpovede hereckej kolegyne Zdeny Studenkovej (68) ste nepremýšľali nad úplným odchodom z&nbsp;divadla? Alebo budete čakať, ako sa situácia vyvinie, keďže Matej Drlička (46) sa opäť uchádza o&nbsp;post generálneho riaditeľa?

S&nbsp;divadlom mám teraz kontakt tak akurát. Stále hrám, ale neriadi mi život. Divadlo je veľmi zaväzujúce zamestnanie a&nbsp;herec mu musí podriadiť naozaj všetky životné aktivity. Teraz sledujem celé dianie zvonka a&nbsp;pána Drličku som ako generálneho riaditeľa uznával. Dúfam, že mu umožnia vrátiť sa a&nbsp;dokončiť reformu, ktorú začal. S&nbsp;celým jeho tímom. Obávam sa však, že do výberového konania zasiahne viac politika ako odbornosť. A&nbsp;to je, žiaľ, príznačné pre viacero sfér.

Odchodom Maríny Kráľovičovej (†95) a&nbsp;Sone Valentovej (†76) odišli ďalší herci zo zlatej hereckej generácie. Máte staršieho hereckého kolegu, ktorý vám v&nbsp;hereckých začiatkoch poradil, pomohol, na ktorého aj po rokoch rád spomínate?

Jurko Slezáček (†73), riaditeľ činohry, ktorý mi po škole ponúkol angažmán v&nbsp;SND, často opakoval jednu podstatnú myšlienku: „Najhoršie je, keď herec uverí svojej genialite.“ A&nbsp;ja sa s&nbsp;tým stotožňujem.

O&nbsp;vás je známe, že aktívne sledujete politické dianie a&nbsp;nebojíte sa verejne vyjadrovať svoje názory, i&nbsp;keď tým, samozrejme, riskujete, že sa fanúšikom nebudú pozdávať. S&nbsp;akými reakciami sa v&nbsp;tomto smere stretávate?

Nepovažujem sa za sledovateľa politiky, som radšej, keď ju nevidím, všetci sme už unavení. Myslím si, že cesta nie je ľudí rozdeľovať na názorové tábory –&nbsp;ak nie si s&nbsp;nami, si proti nám, ty si sa dal očkovať, ty zas neveríš na kovid, ty si dezolát, ty liberál… Takto je to momentálne extrémne vyhrotené. Názorová rozdielnosť je úplne normálna. Len jej nesvedčia sociálne siete. Ani politikom nesvedčia sociálne siete. Pretože tam veľmi ľahko prídu k&nbsp;ilúzii, že ich ľudia majú radi. A&nbsp;ľudia majú pocit, že ich je väčšina, aj keď sú v&nbsp;omyle. Sociálne siete sú nástroj na manipuláciu ľudí a&nbsp;hlavne na egoistický sebaklam. Dôležité je stretávať sa a&nbsp;rozprávať sa zoči-voči. Ale kto má dnes na to čas? Radšej sa schováme za milú fotku so psíkmi a&nbsp;dourážame všetko a&nbsp;všetkých.

Dôležité je stretávať sa a&nbsp;rozprávať sa zoči‑voči. Ale kto má dnes na to čas?

Nestalo sa vám, že vás ako populárnu tvár chcela niektorá politická strana využiť na prilákanie voličov?

Určite by som do toho nešiel. Politiku vnímam ako občan, ktorého zaujíma, či politici poberajú naše peniaze za zodpovedne urobenú prácu. Nezaujímajú ma ich hádky ani pretvárky. Chcem, aby politici našu spoločnosť formovali nielen zákonmi a&nbsp;balíčkami, ale aj ako morálne autority, ktoré pozdvihnú intelektuálnu úroveň krajiny a&nbsp;slušnosť ľudí.

Mali ste obdobie veľkej pracovnej vyťaženosti, preto ste sa rozhodli zvoľniť pracovné tempo. Keď si však prebehnem zoznam projektov a&nbsp;seriálov, v&nbsp;ktorých ste za rok 2022 účinkovali, nebolo ich málo a&nbsp;všetky boli úspešné. Zaujíma ma, či máte problém povedať nie, keď vás do projektu oslovia, alebo ste si prácu vedeli rozvrhnúť tak, že pomedzi to bol čas aj na oddych?

Pandémia všetky projekty ostatných rokov pri­brzdila a&nbsp;potom po pandémii ich naraz vypustili von. Preto tá kvantita. Myslím si však, že momentálne mám času dosť aj na rozjímanie, a&nbsp;to bol môj cieľ, ktorý sa mi podarilo splniť.

Kvôli úniku pred každodennou prácou a&nbsp;povinnosťami ste si zaobstarali chalupu. Pri akej manuálnej činnosti si najlepšie prečistíte hlavu?

Pri starostlivosti o&nbsp;všetko živé. Či je to záhrada, alebo zvieratá.

Na prvý pohľad pôsobíte veľmi rozvážne, priateľsky, občas možno až placho. Je to skôr maska, respektíve obranný mechanizmus, alebo ste taký aj v&nbsp;skutočnosti pred svojimi najbližšími?

Táto profesia, ako aj celková nálada, v&nbsp;ktorej žijeme, ma naučili rešpektovať každého takého, aký je. Pristupujem k&nbsp;ľuďom empaticky. A&nbsp;hlavne tak, aby situácia čo najmenej vyčerpávala aj mňa. Možno je to zdvorilosť, možno je to asertivita, ale vždy sa to vypláca.

Ako je možné, že napriek veľkej popularite nemáte žiadne maniere? Zaujíma ma, kto alebo čo vás drží nohami na zemi?

Čo je popularita? Je dočasná a&nbsp;neznamená uznanie. Ničím si nemôžem byť istý. Viem, čo má hodnotu a&nbsp;čo je márnosť. Teraz za hranicami zúri nezmyselná vojna, vo svete kríza, nevieme, aká ďalšia pandémia. A&nbsp;opäť Andrej z&nbsp;Vojny a&nbsp;mieru: „Aký bezvýznamný je človek pod tou nekonečnou oblohou… Aká bezvýznamná je ľudská veľkosť…“

Ako malý ste vraj robili vlastný časopis, písali ste si básne. Nie je vám občas smutno za bezstarostným detskými časmi?

Myslím, že túžba po hravosti je súčasť hereckého života. A&nbsp;dúfam, že to tak zostane, aj keď by sa to mohlo s&nbsp;pribúdaním veku zdať neadekvátne. Byť bezstarostný je krásne, ale treba zostať zodpovedný.

Kto bol v&nbsp;tom čase vaším obľúbeným televíznym hrdinom?

Atrej z&nbsp;Nekonečného príbehu, ktorý zachránil svet fantázie pred ničotou. Takže dúfam, že ho pred tou ničotou zachránime aj my.