Veľký rozhovor s MAGDOU VÁŠÁRYOVOU: Ženy, toto nám dnes chýba

Čo dnes ženám chýba? Otvorený rozhovor s Magdou Vášáryovou nielen o sile ženskej osobnosti

Súdržnosť žien v bežnom živote vidíme aktuálne zriedka: MAGDA VÁŠÁRYOVÁ vie, prečo je to tak

Jana Homolová

O&nbsp;prvom slovenskom ženskom spolku Živena vieme, že vznikol v&nbsp;roku 1869. Ale čo bolo cieľom jeho vzniku? Bojoval za práva žien?

Živena vznikla v&nbsp;čase, keď ženy ešte nemali žiadne práva, preto ju museli založiť muži. Vtedy už v&nbsp;Prahe fungovali ženské spolky, v&nbsp;Maďarsku pôsobili dlhšie, dokonca tam boli radikálne feministky, no a&nbsp;my sme v&nbsp;tomto smere boli opäť poslední. Cieľom vzniku Živeny neboli väčšie práva žien, ona vznikla preto, aby bolo viac národovcov. Zrazu sa k&nbsp;národným veciam mohli prihlásiť nielen muži, ale aj ich ženy, dcéry, matky… Mimochodom, napriek tomu, že sa stali súčasťou diania a&nbsp;dejín, neznamená to, že tieto ženy boli viditeľné. Pri založení Živeny alebo pri ďalších významných míľnikoch spolku ich napríklad na fotografiách nenájdete. Keď som sa pýtala znalcov Živeny, prečo je to tak, veľmi sa čudovali, že sa na to pýtam, a&nbsp;pravdivú odpoveď som nedostala. Je preto dobré na základe toho si uvedomiť, aké postavenie mala vtedy žena na Slovensku.

Keď následne do Živeny nastúpili vedúce osobnosti ako Terézia Vansová a&nbsp;Elena Maróthy-Šoltésová, hlavnou prioritou sa ešte v&nbsp;19. storočí stalo vzdelanie žien. Živeniarky si uvedomovali, že pokiaľ ženy nebudú vzdelané, budú ľahko manipulovateľné. A&nbsp;okrem vzdelania sa snažili aj o&nbsp;to, aby mali ženy vlastné peniaze. Živena preto založila družstvo Lipa, prostredníctvom ktorého sa predávali výrobky (maslo, syr), výšivky, čipky, tkané odevy, látky a&nbsp;ženy si týmto spôsobom mohli zarábať. Toto boli hlavné ciele Živeny.

Možno by sme si mohli podrobnejšie vysvetliť, aké postavenie v&nbsp;tom čase slovenská žena v&nbsp;spoločnosti mala.

Živena vznikla v&nbsp;roku 1869, teda dva roky po tom, ako získali Maďari a&nbsp;Poliaci v&nbsp;Haliči autonómiu, čo následne prispelo k&nbsp;rozbitiu rakúskej monarchie a&nbsp;Uhorského kráľovstva. Matica už vtedy fungovala, ale krátko nato ju aj tri gymnáziá zavreli. Funkciu matice tak začala nahrádzať Živena. Maďari z&nbsp;Budapešti si zrejme povedali, že ženský spolok nepredstavuje nebezpečenstvo, ale zmýlili sa. (Smiech.)

Pôsobenie Živeny nebolo vôbec jednoduché. Spolok žien nenašiel podporu ani u&nbsp;slovenských národovcov v&nbsp;Martine, ktorí im nechceli dovoliť vydávať časopisy. Tajomníkom Živeny bol známy mizogýn Svetozár Hurban-Vajanský a&nbsp;málokto vie, že nahnevaná Vansová sa v&nbsp;tom čase rozhodla sama začať vydávať prvý ženský slovenský časopis Dennica. Tieto ženy nemohli študovať, ale o&nbsp;živeniarkach môžeme povedať, že to boli veľmi vzdelané ženy. Väčšinou pochádzali z&nbsp;rodín evanjelických farárov, ktorí sa sami pričinili o&nbsp;to, aby ich dcéry ovládali jazyky, vzdelávali sa samy, pretože chceli byť vzdelané. Spolok sa teda usiloval podporovať vzdelávanie žien, kultúru, národné veci a,&nbsp;samozrejme, netreba zabúdať, že volebné práva žien z&nbsp;roku 1919 by sme bez Živeny nemali.

Ešte ako príklad uvediem, že Božena Slančíková Timrava by bez Živeny neexistovala. V&nbsp;osobnej korešpondencii jej Šoltésová píše: „Len píš, Božka, píš!“ A&nbsp;ona jej na to odpisovala: „Aj by som písala, len nemám na papier, nemám na tužky, nemám si to za čo kúpiť…“ Samozrejme, národovcom sa nepáčilo, ako píše o&nbsp;Slovákoch (Ťapákovci). Pavel Bujnák na Timravu napísal strašnú kritiku, čiže treba povedať, že v&nbsp;tom čase bolo veľmi ťažké pre ženu, aby sa presadila. Aj dnes je to ťažké, ale nedá sa to porovnať s&nbsp;tým, čo všetko museli živeniarky absolvovať.

Spolok sa teda usiloval podporovať vzdelávanie žien, kultúru, národné veci a,&nbsp;samozrejme, netreba zabúdať, že volebné práva žien z&nbsp;roku 1919 by sme bez Živeny nemali.

Ako fungovala Živena v&nbsp;období druhej svetovej vojny?

Spolok sa dostal pod tlak, aby sa zmenil na združenie fašistických žien, ale živeniarky to odmietli. K&nbsp;tomu ako vysvetlenie bude podľa mňa stačiť, keď poviem, že Živenu mal veľmi rád T. G. Masaryk. Dokonca jej poslal peniaze na to, aby vznikol Dom Živeny v&nbsp;Martine. Aj Masarykova dcéra Alice bola živeniarka. On si tieto ženy, najmä Šoltésovú, veľmi vážil, lebo vedel, že to sú demokratky za každých okolností. Preto keď nastúpil slovenský štát a&nbsp;s&nbsp;ním antidemokratickí gardisti, náckovia, fašisti, Živena rozpustila ústredie a&nbsp;zostali len miestne odbory, ktoré robili svoju činnosť. Tým, že ústredie nebolo, Živena akoby neexistovala. Samozrejme, Živena bola súčasťou SNP. Živeniarky robili nemocnice, lazarety pre partizánov a&nbsp;po vojne sa spolok hneď obnovil, lenže s&nbsp;nástupom komunistického režimu bola Živena zakázaná. Ešte predtým v&nbsp;roku 1948 sa jej však podarilo založiť folklórny súbor pre vysokoškolákov Lúčnica, pretože sa jej nepáčilo, ako sa u&nbsp;nás folklór skomunizoval –&nbsp;tancovalo sa so samopalmi, s&nbsp;kosami, na traktoroch... Názov Lúčnica navrhla živeniarka, speváčka, etnografka Ľuba Pavlovičová Baková.

Kedy Živena obnovila činnosť?

Živena pôsobila akoby v&nbsp;podzemí, tieto ženy o&nbsp;sebe vedeli, stretávali sa, ale spolok sa obnovil až po štyridsiatich rokoch. V&nbsp;decembri 1989 si spisovateľka Hana Zelinová sama kúpila inzerát v&nbsp;Smene s&nbsp;titulkom: ,Živena, vstávaj, už je čas!‘ A&nbsp;vtedy sa Živena obnovila. (Úsmev.)

Dočítala som sa, že dnes má spolok asi tisíc členov, dokonca aj mužov. Je to správny údaj?

Nikdy celkom presne neviete, koľko tých členov je, ale máme obnovenú organizáciu v&nbsp;New Yorku aj v&nbsp;Prahe a&nbsp;okrem toho je otvorených asi pätnásť odborov po celom Slovensku od Trebišova cez Čadcu, Bratislavu, Pezinok po Brezno, Lučenec, Jelšavu.

Aké priority má Živena dnes?

Živena bola už od svojho vzniku veľmi moderne postavená. Fungovala ako malé ústredie spolu s&nbsp;pomerne autonómnymi miestnymi odbormi, ktoré s&nbsp;ústredím komunikovali. Tak je to aj dnes. Ústredie určuje na programovej konferencii na každý rok konkrétnu prioritu a&nbsp;na tento rok je ňou vzdelávanie žien, aby prestali veriť hoaxom, rôznym vymysleným správam, ktoré sa šíria v&nbsp;online priestore. Dnes síce ženy majú prístup k&nbsp;vzdelaniu, ale treba bojovať o&nbsp;to, aby na základe vzdelania porozumeli svetu, aby sa zamýšľali, podrobovali svoje názory kritike, aby slepo neverili nezmyslom.

Ako sa záujemca môže stať vaším členom?

Priamo na našej stránke, ktorá bude mať čoskoro novú podobu, je možnosť vyplniť si prihlášku, ktorá sa posiela do miestneho odboru.

Aké sú podľa Magdy Vášáryovej dnešné ženy a čo im chýba sa dočítate na nasledujúcej strane.

Je nejaká podmienka prijatia? Napríklad ukončené vysokoškolské štúdium?

Nie, nemáme žiadne takéto podmienky. Jedinou podmienkou je, aby noví členovia súhlasili s&nbsp;cieľmi, ktoré Živena má. To znamená z politickej stránky demokraciu, podporu slovenskej kultúry, znalosť literatúry a&nbsp;práva žien. A,&nbsp;samozrejme, okrem toho robíme mnoho charitatívnych akcií.

Napríklad v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vojnou na Ukrajine viem, že Živena pomohla ubytovať v&nbsp;Dome Živeny v&nbsp;Martine ukrajinské rodiny.

Áno, presne tak. Aj ja sa starám o&nbsp;jednu ukrajinskú rodinu, živeniarky z&nbsp;Trebišova vypomáhali na našej východnej hranici, poskytovali Ukrajincom všetko potrebné, organizovali zbierky a&nbsp;stále v&nbsp;tejto práci pokračujú, rovnako tak v&nbsp;Prešove sú v&nbsp;tomto smere veľmi aktívni.

Vy ste boli predsedníčkou Živeny od roku 2013, na vaše miesto vlani v&nbsp;novembri nastúpila pani Alena Heribanová. Čo v&nbsp;rámci svojho pôsobenia na tomto poste považujete za najväčší úspech?

Živena bola v&nbsp;tridsiatych aj štyridsiatych rokoch medzi zakladateľmi všetkých medzinárodných ženských organizácií. A&nbsp;som rada, že sa mi ju podarilo doviesť do Európskej únie žien. Je to stará organizácia, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne a&nbsp;je súčasťou OSN. 

A&nbsp;je pravda, že nastala výmena generácií. Ja ako staršia ustupujem a&nbsp;prichádza nová pani predsedníčka.

Keďže ste vyštudovaná sociologička, povedzme si, aká je súčasná pozícia ženy v&nbsp;našej spoločnosti.

Keď ste živeniarka a&nbsp;poznáte históriu Živeny, viete, že postavenie nás žien sa od založenia spolku fantasticky zlepšilo. Nedá sa to porovnať s&nbsp;minulosťou nielen preto, že v&nbsp;ústave máme potvrdené naše práva, ale ani preto, že náš život sa úplne zmenil. Máme elektrinu, práčky, vysávače, polotovary, čo predtým ženy nemali. V&nbsp;tomto zmysle majú ženy viac voľného času a&nbsp;môžu študovať. 

SILNÉ ŽENY PODĽA MAGDY VÁŠÁRYOVEJ NÁJDETE V GALÉRII

A&nbsp;je predsa niečo, čo nám ženám chýba?

Jediné, čo nám chýba a&nbsp;čo živeniarky mali a&nbsp;stále majú, je, že boli a&nbsp;sú solidárne jedna s&nbsp;druhou. Hoci s&nbsp;niektorými členkami občas nesúhlasili, napríklad trošku konzervatívnejšia bola Ľudmila Riznerová (Podjavorinská), ktorá brojila proti tomu, aby ženy nosili nohavice, aj tak jedna druhú navzájom podporovali. Keď ženy v&nbsp;roku 1919 získali volebné práva, práve Ľudmila Podjavorinská vo svojich článkoch vyzývala ženy, aby vstúpili do politiky. Tieto ženy sa navzájom podporovali, nebola medzi nimi rivalita a&nbsp;to dnešným ženám chýba.

Musíme si uvedomiť, že muži sú v&nbsp;konečnom dôsledku vždy so sebou solidárni, no my ženy nie. Pamätám sa, keď som ešte pôsobila v&nbsp;politike, ako na mňa pani poslankyňa Malíková veľmi útočila. Keď sa však o&nbsp;nej moji kolegova začali nevhodne vyjadrovať, ja som sa jej zastala. Vtedy to nikto nepochopil, ale my predsa nesmieme dopustiť, aby hociktorý muž povedal o&nbsp;nás ženách, že sme „sprosté kravy“. Musíme byť navzájom solidárne, hoci pani poslankyňa bola mojou nepriateľkou. Aj toto nás učí Živena a&nbsp;živeniarky. Musíme sa neustále podporovať.

Aké sú podľa vás dnešné ženy?

Bohužiaľ, dnešné ženy, aj tie staršie ročníky, bojujú o&nbsp;priazeň tak­zvaných alfa samcov. Pozrite sa napríklad na babky demokratky, ktoré sa nám teraz znova objavili a&nbsp;zahľadeli sa do pánov poslancov typu Fico alebo Pellegrini. Toto nie sú ženy, ktoré by boli solidárne medzi sebou, to sú ženy, ktoré chcú pre druhé ženy len to najhoršie. A&nbsp;rovnako chcú najhoršie pre svoje dcéry a&nbsp;vnučky. Robia to akoby na just. Nechcú, aby sa náhodou mali lepšie, než sa mali ony. Práve zo Živeny by sme si mali brať príklad. Živeniarky sú dodnes veľmi solidárne a&nbsp;je zaujímavé (sú vo vekovom rozpätí od 18 do 96&nbsp;rokov), že žiadna z&nbsp;nich nikdy netrpela demenciou.

Kto sú silné ženy podľa Magdy Vášáryovej sa dozviete na ďalšej strane.

Viem, že Jana Kirschner spieva v&nbsp;pesničke Žienka domáca, že nikdy nebude chodiť do spolku žien, ale to mohla napísať len preto, lebo nevedela, čo je Živena. (Smiech.) Viete, tieto ženy sú medzi kamarátkami a&nbsp;neustále pracujú pre druhých, nie pre seba.

Hoci v&nbsp;tom čase ste ešte neboli živeniarkou, princípy Živeny už vo vás museli byť. Stali ste sa prvou ženou veľvyslankyňou, prvou ženou kandidátkou na prezidentský post, čím ste iným ženám otvorili pomyslené dvere.

Áno, som taká pionierka v&nbsp;tomto smere. (Smiech.) Asi je pravda, že som sa stala pre ostatné ženy, ktoré nastupujú za mnou do zahraničnej politiky, akýmsi vzorom. Ale až teraz si to začínam uvedomovať, že som bola na začiatku toho celého, a&nbsp;je to príjemné uvedomenie.

Už viackrát ste o&nbsp;svojej prezidentskej kandidatúre povedali, že vám bolo jasné, že nezvíťazíte, lebo Slovensko na ženu prezidentku nebolo pripravené. Ako vnímate pôsobenie našej súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej?

Myslím, že pre dnešný svet už nie je ničím unikátne, keď sa žena stane prezidentkou, ale problém nastáva, keď sa ňou stane taká kompetentná žena. A&nbsp;to mnohí muži zistili veľmi rýchlo, že naša pani prezidentka je veľmi kompetentná. A&nbsp;kompetentná žena je potom vo svojom úrade omnoho lepšia než akýkoľvek muž. My ženy musíme byť omnoho schopnejšie a&nbsp;viac vedieť ako muži, lebo tí nás inak nikam nepustia.

Vy osobne ste zažili diskrimináciu ako žena, prípadne nejaké útoky?

Od svojich pätnástich rokov som hrala vo filme, a&nbsp;kým som bola herečka, bola som doslova ofukovaná. Nikdy som ako žena nezažila žiadnu diskrimináciu, lebo som bola „tá chudá blondínka s&nbsp;veľkými očami“. Z&nbsp;divadla som odchádzala v&nbsp;štyridsiatke. Václav Havel ako známy feminista mi vtedy zveril jeden z&nbsp;najdôležitejších a&nbsp;najbližších úradov, keďže som pôsobila ako veľvyslankyňa Česko-Slovenska v&nbsp;Rakúsku. Dodatočne sa aj zľakol, lebo Rakúsko ako neutrálny štát a&nbsp;obzvlášť Viedeň sú veľmi nebezpečné, napriek tomu som ani tam nikdy nezažila útoky na seba ako na ženu. To sa prvýkrát udialo až v&nbsp;našom parlamente, keď na mňa pán poslanec Podmanický začal útočiť v&nbsp;zmysle, že som „len taká herečka“. Ja mám vyštudovanú filozofickú fakultu, odbor sociológia, teraz si robím doktorát na Karlovej univerzite v&nbsp;Prahe, ale tento človek si na mňa dovolil útočiť, čo sa mi stalo vôbec prvýkrát v&nbsp;živote. Dovtedy som nič podobné nezažila.

Kto je pre vás osobne silnou ženou?

Za svoj život som stretla veľmi veľa silných žien. Silnou ženou bola moja mama, ktorá prešla ťažkými štyridsiatymi a&nbsp;päťdesiatymi rokmi. Musela zostať veľmi silná a&nbsp;v&nbsp;tomto duchu vychovala dve dcéry. Ja aj moja sestra sme tak­isto veľmi silné ženy práve vďaka našej mame, ktorá nám dala priestor, aby sme silnými ženami boli. A&nbsp;potom som mala susedu, krásnu ženu. Bola to Srbka z&nbsp;Belehradu, ktorá prekypovala južanskou energiou. Bola o&nbsp;niečo mladšia ako moja mama, takže keď mi mama hovorila, aby som sa viac zahalila, ona bola za presný opak. (Smiech.) Bola úžasná.

V&nbsp;hereckej brandži to boli staré české herečky ako Nataše Gollová, Vlasta Fialová, Květa Fialová, Olga Scheinpflugová. To boli skvelé ženy, veľmi vzdelané a&nbsp;slobodomyseľné. Žili si svoj život, síce nemali deti, lebo ako herečky sa tej možnosti vzdali, ale boli úžasné. Vzala som si od nich príklad, že starnutie treba brať ako súčasť života, nenaťahovať si pokožku, veď je to smiešne. Na fotke ešte môžete predstierať, že máte dvadsať, hoci v&nbsp;skutočnosti ste sedemdesiatnička, ale dvadsaťročné dievčatká si už aj tak nezahráte. Takže tieto ženy mi ukázali, že ani pri tejto téme sa netreba brať vážne a&nbsp;možno starnúť s&nbsp;gráciou.

Čo sa týka politiky a&nbsp;diplomacie, dnes už je v&nbsp;tejto sfére silných žien veľmi veľa. Ale, samozrejme, musím spomenúť našu pani prezidentku Zuzanu Čaputovú a&nbsp;takisto Ivetu Radičovu, to sú silné ženy, ktorým som, dovolím si tvrdiť, pootvorila tie pomyselné dvere. 

A&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade sú pre mňa silné ženy všetky živeniarky, aj tie, ktoré som nemala šancu poznať, lebo zomreli predo mnou, ale tým, že som sa ponorila do ich pozostalosti, viem, že boli úžasné.

Na margo toho chcem ešte povedať, že v&nbsp;súvislosti s&nbsp;minulosťou sme prešli naozaj dlhú cestu. Uvediem vám príklad. Len nedávno sa dostal do kín film Slúžka, ktorý odporúčam, lebo je krásny. Ide o&nbsp;príbeh inšpirovaný životom mojej pestúnky. Moja mama po šiestich týždňoch od pôrodu musela nastúpiť do práce, preto k&nbsp;nám prišla pestúnka, ktorá sa o&nbsp;mňa starala a&nbsp;pomáhala mame s&nbsp;domácnosťou. Celý život bola slúžkou, lebo sa narodila ako pank­hart svojej 17-ročnej matke, tá takisto bola slúžkou a&nbsp;zrejme ju niekto zneužil. Keďže bola slobodná matka, nemohla sa vydať, pokiaľ mala toto dieťa. V&nbsp;tom čase existovali firmy, ktoré, bohužiaľ, viedli ženy a&nbsp;zbierali takéto 12-ročné dievčatká a&nbsp;chlapcov a&nbsp;predávali ich do služby v&nbsp;Budapešti, Prahe, vo Viedni, a&nbsp;aj moja pestúnka bola takou slúžkou. Nikto si už dnes na ňu v&nbsp;Štiavnici nespomenie, ale tým, že moja dcéra o&nbsp;nej napísala knihu a&nbsp;pani Solčanská natočila krásny film, stala sa nesmrteľnou. (Úsmev.) Táto osôbka, ktorá zrejme nikdy nepocítila v&nbsp;živote lásku a&nbsp;celý život len slúžila, keď mala 90 rokov a&nbsp;poslednýkrát som ju bola pozrieť, mi povedala: „Ale ja som nevedela, Adika (moje detské meno), že aj ja môžem mať nejaké nároky.“ Sme spoločnosť, ktorá je nároková. Každý si nárokuje na to, aby sa o&nbsp;neho tí druhí starali, lenže ona pochádzala z&nbsp;generácie, ktorá nevedela, že nejaké nároky vôbec môže mať.