Nedávno ste sa objavili v relácii Hit roka, kde ste si spolu s Eňou Vacvalovou pripomenuli 90. roky a vaše televízne začiatky. Vy ste však pôvodne začínali v rozhlase.

Ešte pred tým, ako odpoviem, by som chcel podotknúť, že sa práve nachádzame na Vysokej ulici v Bratislave a toto je pre mňa pamätné miesto, pretože keď som prišiel na vysokú školu a hneď na zápise som sa zoznámil s Eňou, prvý večer sme práve tu na Vysokej ulici spolu pili. (Smiech.) Nachádzala sa tu príjemná vinárnička s atmosférou. Rád na tie časy spomínam, pretože práve tu sa to všetko začalo.

A späť k vašej otázke. Áno, my sme boli zamestnancami Slovenského rozhlasu, ja desať rokov, až kým sme si nezaložili produkčnú spoločnosť Hattrick. Jednou z relácií, ktoré táto firma vyrábala, bola rozhlasová relácia Dereš pre rádio Twist. Neskôr dostal Dereš aj ­televíznu podobu v televízii Markíza.

Kedy ste si uvedomili, že by vás mohol živiť humor?

Humoru som sa aktívne venoval od svojich pätnástich rokov. Písal som hlavne pre rozhlas, pre košický Maratón, banskobystrický Sobotník, ale aj pre humoristický časopis Roháč. Prispieval som do všetkého, čo sa týkalo humoru. A keď v roku 1976 začal Milan Markovič (73) so Stanom Štepkom (78) robiť v rozhlase reláciu Variácie, prišiel som za nimi, či by nechceli moje príspevky. A oni mi to uverejňovali. Táto spolupráca trvala dlho, keď­že ako som spomínal, začal som ako tínedžer a v osemnástich rokoch som potom vyhral literárnu súťaž v rozhlasovej relácii Maratón, kde sa mi zázračne podarilo poraziť aj 50-ročných skúsených redaktorov Roháča a Slovenského rozhlasu. 

Keď potom Stano Štepka odchádzal na voľnú nohu, pretože sa chcel venovať už len Radošinskému naivnému divadlu, vychovával si ma ako svojho nástupcu. Napokon som zasadol za jeho písací stôl. Takto som sa dostal do redakcie zábavných žánrov Slovenského rozhlasu, kde sme chvíľu robili ešte po Markovičovi a Štepkovi Variácie, ale už si to žiadalo niečo svoje, preto som vymyslel reláciu Humorikon, ktorá bola v tom čase dosť populárna. S Eňou sme to robili ako verejnú nahrávku, čo ma dodnes fascinuje. My sme totiž neboli ani len ochotnícki herci. Teda Eňa ešte aké-také skúsenosti s javiskom mala, ale ja vôbec. Ísť do konkurencie s ľuďmi, ako bol Števo Skrúcaný (62), Miro Noga (63), Ivan Krajíček (†57), nebolo ľahké, ale myslím, že sme vcelku slušne obstáli. 

Na základe toho ma potom televízny dramaturg Ľubo Belák (72) oslovil, či by som nerobil pre nich aj reláciu do televízie, a tak vznikla relácia Apríl, apríl, ktorá bola predchodcom programu Čo dokáže ulica. Vysielala sa v rokoch 1987, 1988, 1989 vždy 1. apríla. Používali sme skryté kamery a najslávnejšia scénka z tých čias bola, keď šermiar Peter Koza (76) nastupoval s tehotnou kozou do taxíka na bratislavskej hlavnej stanici. (Smiech.) To malo veľký úspech. Po revolúcii si Ľubo Belák založil firmu a prišiel za mnou s tým, či by sme túto reláciu nemohli robiť na častejšej báze ako len raz do roka. A tak som vymyslel model relácie Čo dokáže ulica. S ňou sme prežili najväčšiu slávu za celú našu kariéru. Vtedy boli len dve televízie – ČST 1 a ČST 2, vysielalo sa federálne a my sme mali sledovanosť na úrovni 80 percent, čo bolo neuveriteľné. Ešte do dnešných dní, keď cestujem do Prahy, ma nejakí starší krčmári spoznajú a pýtajú sa: Nerobili ste vy náhodou tú skrytú kameru? (Smiech.)

Po kom ste zdedili humor a talent na písanie?

Môj otec bol síce vyštudovaný právnik, ale reálne robil vždy niečo okolo novín. Bol redaktorom, dokonca istý čas vydával časopis, ktorý sa volal Naše romány, čo boli také rodokapsy. Mal spisovateľské sklony, a čo sa týka humoru, keď­že som vedel po maďarsky, učil som sa z maďarského kabaretu, ktorý sa mi dodnes páči viac ako ten český. Je skrátka dynamickejší.

Čo nasledovalo po sláve spojenej s reláciou Čo dokáže ulica?

Popritom som ešte v rozhlase vymyslel reláciu Aj múdry schybí. Bolo to zaradené do mládežníckeho vysielania a redaktorom tohto programu bol istý čas Julo Viršík (†56). Reláciu sme pripravovali v čase komunizmu, preto ju neskôr zakázali, lebo vraj vrhala zlé svetlo na socialistické školstvo… 

Keď neskôr vznikla televízia VTV, kde bol jedným z generálnych riaditeľov môj kolega z rozhlasu Bohuš Géci, opýtal sa ma, či by som pre nich neobnovil reláciu Aj múdry schybí. Tá mala okamžite veľký úspech a v televízii sa stala najsledovanejším programom. 

Raz som jedného Silvestra trávil v Poľnom Kesove, kde sú termálne pramene. Keď som si tak plával v bazéne, doplával ku mne vtedajší programový riaditeľ TV Markíza Ľubo Gregor (†73). Mal veľmi šťavnatý slovník, preto ho nebudem doslovne citovať, ale povedal: „Čo sa tam babreš vo VTV, však prídi k nám do Markízy.“ (Smiech.) To bolo na Silvestra a vo februári nasledujúceho roka sme už vysielali na Markíze. 

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...