Jana Homolová

Nedávno ste sa objavili v&nbsp;relácii Hit roka, kde ste si spolu s&nbsp;Eňou Vacvalovou pripomenuli 90. roky a&nbsp;vaše televízne začiatky. Vy ste však pôvodne začínali v&nbsp;rozhlase.

Ešte pred tým, ako odpoviem, by som chcel podotknúť, že sa práve nachádzame na Vysokej ulici v&nbsp;Bratislave a&nbsp;toto je pre mňa pamätné miesto, pretože keď som prišiel na vysokú školu a&nbsp;hneď na zápise som sa zoznámil s&nbsp;Eňou, prvý večer sme práve tu na Vysokej ulici spolu pili. (Smiech.) Nachádzala sa tu príjemná vinárnička s&nbsp;atmosférou. Rád na tie časy spomínam, pretože práve tu sa to všetko začalo.

A&nbsp;späť k&nbsp;vašej otázke. Áno,&nbsp;my sme boli zamestnancami Slovenského rozhlasu, ja desať rokov, až kým sme si nezaložili produkčnú spoločnosť Hattrick. Jednou z&nbsp;relácií, ktoré táto firma vyrábala, bola rozhlasová relácia Dereš pre rádio Twist. Neskôr dostal Dereš aj ­televíznu podobu v&nbsp;televízii Markíza.

Kedy ste si uvedomili, že by vás mohol živiť humor?

Humoru som sa aktívne venoval od svojich pätnástich rokov. Písal som hlavne pre rozhlas, pre košický Maratón, banskobystrický Sobotník, ale aj pre humoristický časopis Roháč. Prispieval som do všetkého, čo sa týkalo humoru. A&nbsp;keď v&nbsp;roku 1976 začal Milan Markovič (73) so Stanom Štepkom (78) robiť v&nbsp;rozhlase reláciu Variácie, prišiel som za nimi, či by nechceli moje príspevky. A&nbsp;oni mi to uverejňovali. Táto spolupráca trvala dlho, keď­že ako som spomínal, začal som ako tínedžer a&nbsp;v&nbsp;osemnástich rokoch som potom vyhral literárnu súťaž v&nbsp;rozhlasovej relácii Maratón, kde sa mi zázračne podarilo poraziť aj 50-ročných skúsených redaktorov Roháča a&nbsp;Slovenského rozhlasu.&nbsp;

Keď potom Stano Štepka odchádzal na voľnú nohu, pretože sa chcel venovať už len Radošinskému naivnému divadlu, vychovával si ma ako svojho nástupcu. Napokon som zasadol za jeho písací stôl. Takto som sa dostal do redakcie zábavných žánrov Slovenského rozhlasu, kde sme chvíľu robili ešte po Markovičovi a&nbsp;Štepkovi Variácie, ale už si to žiadalo niečo svoje, preto som vymyslel reláciu Humorikon, ktorá bola v&nbsp;tom čase dosť populárna. S&nbsp;Eňou sme to robili ako verejnú nahrávku, čo ma dodnes fascinuje. My sme totiž neboli ani len ochotnícki herci. Teda Eňa ešte aké-také skúsenosti s&nbsp;javiskom mala, ale ja vôbec. Ísť do konkurencie s&nbsp;ľuďmi, ako bol Števo Skrúcaný (62), Miro Noga (63), Ivan Krajíček (†57), nebolo ľahké, ale myslím, že sme vcelku slušne obstáli.&nbsp;

Na základe toho ma potom televízny dramaturg Ľubo Belák (72) oslovil, či by som nerobil pre nich aj reláciu do televízie, a&nbsp;tak vznikla relácia Apríl, apríl, ktorá bola predchodcom programu Čo dokáže ulica. Vysielala sa v&nbsp;rokoch 1987, 1988, 1989 vždy 1. apríla. Používali sme skryté kamery a&nbsp;najslávnejšia scénka z&nbsp;tých čias bola, keď šermiar Peter Koza (76) nastupoval s&nbsp;tehotnou kozou do taxíka na bratislavskej hlavnej stanici. (Smiech.) To malo veľký úspech. Po revolúcii si Ľubo Belák založil firmu a&nbsp;prišiel za mnou s&nbsp;tým, či by sme túto reláciu nemohli robiť na častejšej báze ako len raz do roka. A&nbsp;tak som vymyslel model relácie Čo dokáže ulica. S&nbsp;ňou sme prežili najväčšiu slávu za celú našu kariéru. Vtedy boli len dve televízie – ČST 1 a ČST 2, vysielalo sa federálne a&nbsp;my sme mali sledovanosť na úrovni 80&nbsp;percent, čo bolo neuveriteľné. Ešte do dnešných dní, keď cestujem do Prahy, ma nejakí starší krčmári spoznajú a&nbsp;pýtajú sa: Nerobili ste vy náhodou tú skrytú kameru? (Smiech.)

Po kom ste zdedili humor a&nbsp;talent na písanie?

Môj otec bol síce vyštudovaný právnik, ale reálne robil vždy niečo okolo novín. Bol redaktorom, dokonca istý čas vydával časopis, ktorý sa volal Naše romány, čo boli také rodokapsy. Mal spisovateľské sklony, a&nbsp;čo sa týka humoru, keď­že som vedel po maďarsky, učil som sa z&nbsp;maďarského kabaretu, ktorý sa mi dodnes páči viac ako ten český. Je skrátka dynamickejší.

Čo nasledovalo po sláve spojenej s&nbsp;reláciou Čo dokáže ulica?

Popritom som ešte v&nbsp;rozhlase vymyslel reláciu Aj múdry schybí. Bolo to zaradené do mládežníckeho vysielania a&nbsp;redaktorom tohto programu bol istý čas Julo Viršík (†56). Reláciu sme pripravovali v&nbsp;čase komunizmu, preto ju neskôr zakázali, lebo vraj vrhala zlé svetlo na socialistické školstvo…&nbsp;

Keď neskôr vznikla televízia VTV, kde bol jedným z&nbsp;generálnych riaditeľov môj kolega z&nbsp;rozhlasu Bohuš Géci, opýtal sa ma, či by som pre nich neobnovil reláciu Aj múdry schybí. Tá mala okamžite veľký úspech a&nbsp;v&nbsp;televízii sa stala najsledovanejším programom.&nbsp;

Raz som jedného Silvestra trávil v&nbsp;Poľnom Kesove, kde sú termálne pramene. Keď som si tak plával v&nbsp;bazéne, doplával ku mne vtedajší programový riaditeľ TV Markíza Ľubo Gregor (†73). Mal veľmi šťavnatý slovník, preto ho nebudem doslovne citovať, ale povedal: „Čo sa tam babreš vo VTV, však prídi k&nbsp;nám do Markízy.“ (Smiech.) To bolo na Silvestra a&nbsp;vo februári nasledujúceho roka sme už vysielali na Markíze.&nbsp;

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong>

Na Markíze sa začala éra aj ďalších úspešných relácií. Jednou z&nbsp;nich bola relácia Dereš. Ako dobre ste na základe toho spoznali vtedajších politikov?

Je pravda, že práve vďaka tejto relácii som mal možnosť spoznať politikov bližšie. Voviedli ma trošku do zákulisia politického diania aj mi objasnili, ako to tam funguje. Oni otázky nikdy pred začiatkom relácie nevideli, ale vždy pred samotným nakrúcaním sme sa spolu stretli, rozprávali sme sa asi hodinku-dve medzi štyrmi očami, kde mi mohli povedať viac ako pred kamerami. S&nbsp;niektorými som mal aj kamarátske vzťahy.

Našou hviezdou bol vždy Béla Bugár (64), ktorý bol mimoriadne vtipný a&nbsp;vedel osloviť divákov. Veľmi dobrý bol napríklad aj Mikuláš Dzurinda (68), ktorý strašne dlho odolával. Nechcel k&nbsp;nám prísť účinkovať, ale nakoniec prišiel a&nbsp;bol famózny. Až pri čítaní knihy Mariána Leška som zistil, že Mikuláš Dzurinda sa kedysi hlásil na herectvo v&nbsp;rámci VŠMU, no nevzali ho. Bol to teda neúspešný herec, ktorý však mal herectvo v&nbsp;sebe. Viete, niektorí umelci – je ich len zopár – majú schopnosť vytiahnuť z&nbsp;publika energiu a&nbsp;použiť ju vo svoj prospech. Je to obrovské umenie a&nbsp;toto mal aj Mikuláš Dzurinda.

Ktorí politici neboli až takí vtipní?

Peter Weiss (70) začal v&nbsp;zábavnom programe rozprávať o&nbsp;hladujúcich deťoch na Orave, čo nevypálilo dobre. Humor v&nbsp;sebe nemal ani Robert Fico (58) na rozdiel od Roberta Kaliňáka (51), ktorý bol naozaj vtipný.

Politická satira dnes na televíznych obrazovkách chýba. Nie je už o&nbsp;ňu záujem?

Ja tvrdím, že je to preto, lebo žijeme vo veľmi komplikovanej politickej situácii. Kedysi to bolo tak, že Mečiar bol zlý a&nbsp;Dzurinda dobrý, ale teraz je to zložité. Človek sa v&nbsp;tom nevyzná. Ani ja sám ešte vôbec neviem, koho budem voliť. Čiže robiť v&nbsp;takejto situácii politickú satiru sa nedá. To je ako napísať rozprávku, kde sú všetky postavy negatívne, ale tam predsa musí byť na vyváženie dobro. Keď sú v&nbsp;rozprávke všetci zlí, už to nie je rozprávka, ale horor. (Smiech.)

Ešte odskočím k&nbsp;našim českým susedom, kam ste priniesli reláciu Aj múdry schybí, teda Nikdo není dokonalý. Niekde ste spomínali, že reláciu mal pôvodne moderovať Josef Laufer (83), ale vymenili ste ho za Jiřího Krampola (84). Čo sa vtedy stalo?

Nakrúcali sme pilotnú časť v&nbsp;jednom pražskom hoteli, ktorá sa nikdy neodvysielala. Josef Laufer to moderoval, Jiří Krampol bol hosťom spolu s&nbsp;Jiřím Dienstbierom, vtedajším ministrom zahraničných vecí. Neviem, či Laufer vtedy nemal dobrý deň alebo čo sa stalo, doteraz nad tým občas premýšľam, ale skrátka reláciu som zostrihal, a&nbsp;keď sme ju pozerali spolu s&nbsp;dramaturgom Davidom Smoljakom (64), synom Ladislava Smoljaka (†78), a&nbsp;riaditeľom Premiery TV, predchodcu Primy TV, navrhli, či by to nemohol moderovať Krampol. Ten ju totiž od začiatku zachraňoval všelijakými príhodami. Ja som sa najskôr zdráhal osloviť ho na to, lebo zobrať prácu po kolegovi sa nerobí, ale išiel som za ním a&nbsp;on ma prekvapil slovami: „Áno, beriem!“ (Smiech.) Nezaváhal ani na sekundu. Urobil asi päťsto pokračovaní, napísal o&nbsp;tom knihy, vydal dévedéčka, cédečka. Mal s&nbsp;tým veľký úspech.

Ako to bolo s&nbsp;licenciou na vysielania tejto relácie v&nbsp;Česku?

Keď Premieru TV prebral Vladimír Železný (77), ktorý vtedy vlastnil aj Novu, premenovali ju na Prima TV. A&nbsp;mne predložili zmluvu, v&nbsp;ktorej bolo na každej strane päť potenciálnych pokút. Takú zmluvu som nepodpísal. Tak sme sa rozišli. A&nbsp;oni po čase začali vysielať moju reláciu bez môjho súhlasu. Mohol som sa vtedy s&nbsp;nimi súdiť, ale postaviť sa proti Železnému, ktorý bol veľmi vplyvným človekom, som nemal odvahu. Povedal som si, že nie som samovrah. (Smiech.) Raz mu to Boh na onom svete spočíta.

Stalo sa vám počas kariéry ešte niečo podobné?

V&nbsp;takejto miere nie, ale režisér, s&nbsp;ktorým sme kedysi v&nbsp;rozhlase robili Humorikon, dal dokopy partiu a&nbsp;pod týmto názvom začal obiehať kultúrne domy. Aj my sme vtedy chodili účinkovať po Slovensku a&nbsp;dozvedeli sme sa od ľudí z&nbsp;rôznych regiónov, ako to na týchto podujatiach vyzeralo. Najlepšia príhoda bola z&nbsp;bratislavského PKO, kde im neprišiel ani jeden divák. Účinkujúci už boli pripravení na javisku a&nbsp;zrazu sa otvorili dvere, do sály vstúpilo asi sedem ľudí. Tak si povedali, že aspoň nejakí prišli. A&nbsp;keď sa k&nbsp;nim títo ľudia blížili, povedali im: „Chlapci, končíme!“&nbsp;Boli to technici, ktorí to tam mali odpratať. (Smiech.) Nemusel som robiť nič, lebo to skrachovalo samo.

Teraz je zvykom, že televízie nakupujú skôr licenciované programy zo zahraničia. Prečo? Nie sú už ľudia, ktorí by prišli s&nbsp;dobrými námetmi na zábavné programy?

Podľa mňa najväčším nešťastím RTVS je, že má Centrálny register námetov, kam svoj námet zaregistrujete a&nbsp;následne neviete, čo sa s&nbsp;ním deje ďalej, kto ho posudzuje, kto o&nbsp;ňom rozhoduje. Môj názor je, že človek, ktorý niečo dobré vymyslí, to tam jednoducho neponúkne. V&nbsp;televízii skrátka chýba človek, ktorý by prebral na seba zodpovedať a&nbsp;povedal by: Tento námet sa mi páči, toto beriem! To, ako to v&nbsp;televízii funguje teraz, je alibizmus, nič iné, len aby nikoho z&nbsp;ničoho nemohli obviniť. K&nbsp;predloženému námetu sa vyjadrí množstvo ľudí, respektíve to schváli nejaká rada len preto, aby vo finále nebol za rozhodnutie zodpovedný nikto. Snažíme sa týmto spôsobom bojovať proti korupcii, ale ten boj sa napokon končí tak, že výsledné relácie sú sivý priemer.&nbsp;

Za mojej éry to fungovalo tak a&nbsp;som veľmi vďačný dramaturgičke Judite Gembickej (74), že mi zavolala a&nbsp;povedala: „Oliverko, v&nbsp;programe je voľná polhodina, vymysli tam niečo dobré. Máš deadline do utorka.“ Následne sa mi ešte párkrát pripomenula a&nbsp;takto napríklad vznikla relácia Bonzáčik. Rovnako vznikol Dereš. Judita mi zavolala a&nbsp;povedala: „Oliverko, mali by sme robiť politický kabaret, tak do štvrtka dodaj nejaký námet.“ Skrátka, postavila ma pred hotovú vec a&nbsp;ja som to vymyslel. Tvrdím, že pre profesionála je deadline najlepšia inšpirácia. (Úsmev.)

Mimochodom, keď už hovoríme o&nbsp;odvahe brať na seba osobnú zodpovednosť, veľmi sa mi nepáči ani to, že na funkciu generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla sa vypisuje konkurz. Prihlásia sa do konkurzu tí najlepší? No neprihlásia, lebo je im trápne, že by museli pred nejakou komisiou dokazovať, že niečo vedia. To je systém vhodný pre technického riaditeľa, pre šéfa prevádzky, ale nie pre generálneho riaditeľa. V&nbsp;jeho prípade by to malo byť tak, že múdre hlavy celej divadelnej scény by sa mali zhodnúť na jednom mene –&nbsp;za ním by zašiel osobne minister kultúry a&nbsp;povedal by mu, že by považoval za veľkú česť pre neho osobne i&nbsp;pre našu kultúru, keby bol taký láskavý a&nbsp;prijal funkciu generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla. Ale to by mala byť naozaj obrovská osobnosť. Prečo napriek mizerným dotáciám výborne fungovalo Štúdio L+S? No lebo keď Milan Lasica zavolal niekomu na Slovensku, ale aj v&nbsp;Česku, ten nikdy nepovedal nie. A&nbsp;možno ani nemusel volať on sám, stačilo, keď zavolal produkčný, ktorý povedal, že „pán Lasica by bol veľmi rád“. Takého riaditeľa SND by sme potrebovali. Ale taký sa do konkurzu určite neprihlási.

Ktorá relácia sa vám v&nbsp;rámci našich televízií aktuálne najviac páči?

Podľa mňa je najlepšie robená relácia Neskoro večer s&nbsp;Petrom Marcinom (56) na televíznej Jednotke. Ale to je preto, že Peter je starý profesionál a&nbsp;presne vie, od čoho muchy kapú. A&nbsp;na Jojke sa mi ešte páči Inkognito. Stretla sa tam dobrá partia chlapcov, ktorí si aj ľudsky rozumejú, dobre spolu vychádzajú, a&nbsp;to ma baví sledovať.

Neviem pochopiť, že sa nájde čo len jeden človek, ktorý to sleduje, tie všelijaké farmy... Hrôza!

S&nbsp;Eňou Vacvalovou neplánujete „comeback“?

Určite neplánujeme, ale život je plný prekvapení, niekedy vznikajú veci ad hoc, ale plánovať neplánujeme. Nikdy som nebol ten typ človeka, ktorý by chodil po televíziách a&nbsp;ponúkal svoje námety. Nerobil som to vtedy a&nbsp;na staré kolená už vôbec. Keby ma niekto oslovil, minimálne by som nad danou ponukou rozmýšľal, ale aby som sa núkal? To by som sa od hanby prepadol.&nbsp;

Takže návrat s&nbsp;Eňou neplánujeme, ale zato plánujeme, že spolu oslávime jej januárové narodeniny. Skôr sa totiž nedalo. Eňa bola chorá, ja som bol následne s&nbsp;manželkou na dovolenke, tak sa ich chystáme osláviť teraz. (Úsmev.)