Jana Homolová

Tento rok sa Susedia na obrazovkách Markízy vysielajú aj v priebehu leta. Neukrojila vám práca z oddychových plánov?

Marta: Okrem Susedov nakrúcam Hornú Dolnú, čiže toto leto som obetovala práci. Ale veď sme dlho sedeli doma. Sme radi, že prácu máme. Navyše sme so Zuzkou stihli aj malú dovolenku. Užili sme si týždeň v&nbsp;Piešťanoch, preto s&nbsp;prácou v&nbsp;lete nemám problém. Obzvlášť keď viem, že tento rok do cudziny nepôjdem.

Zuzana: Vnímam to presne tak isto. Dlho sme boli doma zavretí a&nbsp;nemohli sme hrať divadlo, nakrúcať, takže sme privítali, že sa v&nbsp;lete robí. Dovolenku sme mali veľmi príjemnú. V&nbsp;Piešťanoch si vždy úžasne oddýchneme. Vraciame sa tam ako domov k&nbsp;našim. To nám dobilo baterky a&nbsp;teraz hurá do práce! (Smiech.)

Piešťany sú všeobecne medzi hercami veľmi populárne. Kto vám ich odporučil?

Marta: Je to už naša tradícia. Mne to neporadili moje milé kolegyne, ale Zuzka. Najskôr chodievala do Piešťan so svojou rodinou a&nbsp;následne sme na to ako kamarátky nadviazali. Chodievame stále do toho istého hotela, kde sme spokojné. Je to tam veľmi rodinné.

Zuzana: Keď boli moji chlapci ešte malí, párkrát sme boli v&nbsp;Piešťanoch. Potom som účinkovala s&nbsp;Marínou Kráľovičovou (94) v&nbsp;jednom predstavení, kde som obdivovala jej nekonečnú energiu. Ona mi prezradila svoj zdroj. Povedala mi: „V&nbsp;tvojom veku som už 40 rokov chodila do Piešťan.“ To ma priviedlo k&nbsp;tomu, že som zobrala Martu a&nbsp;povedala som jej: „Keď chceme vyzerať ako Marína, toto je základ.“ (Smiech.)

Marta: Videli sme Thajsko, Bali, Kubu, Dubaj, Srí Lanku, Floridu… Precestovali sme toho naozaj dosť a&nbsp;nebyť pandémie, opäť by sme sa išli pozrieť niekam do tepla. Chodievame najmä v&nbsp;zime, pretože vtedy máme voľno. V&nbsp;priebehu roka sa to nedá, lebo stále hráme a&nbsp;skúšame. Teraz nás však zastavila korona.

Ktorú krajinu máte aktuálne vo výhľade?

Marta: Mňa by ešte bavilo Mexiko alebo Južná Amerika.

Zuzana: Pre mňa je zas zaujímavé Japonsko, ale musím povedať, že keď sme boli spolu naposledy na Srí Lanke, povedali sme si, že sa tam do roka a&nbsp;do dňa vrátime. Mne však normálne odľahlo, keď sa nedalo cestovať, lebo sa príšerne bojím lietať a&nbsp;tam sa letí dosť dlho. (Smiech.)

Marta: Dĺžku letu mám odskúšanú na základe intenzity bolesti na mojej ruke, lebo keď vzlietame alebo pristávame, Zuzka ma za ňu hrozne silno chytá a&nbsp;vtedy nevie odhadnúť mieru. (Smiech.)

Ale je fajn, že so strachom pracujete a&nbsp;snažíte sa ho prekonať.

Zuzana: Bohužiaľ, bez lietadla toho veľa neuvidíte.

Marta: Mám pocit, že čím viac lietame, tým viac sa Zuzka bojí. (Smiech.)

Zuzana: Áno, je to tak, lebo čím viac lietate, tým je pravdepodobnosť pádu lietadla väčšia. (Smiech.)

Prejdem k&nbsp;vášmu vzácnemu priateľstvu, ktoré je medzi herečkami skôr ojedinelé. Ešte si spomeniete, kedy ste sa prvýkrát navzájom zaregistrovali?

Marta: Vo štvrtom ročníku sme robili Fujarovú šou, na ktorú sa začínajúci prváci prišli pozrieť. Zuzka vôbec nevedela, kto som. Ja som tam navyše nespievala, ale tancovala a&nbsp;bola mnou dosť prekvapená…

Zuzana: Marta mala sólo s&nbsp;tanečníkmi. Bola v&nbsp;tom veľmi dobrá a&nbsp;naozaj som si myslela, že je to tanečnica alebo choreografka, až neskôr som zistila, že je herečka.

Marta: Kým bola Zuzka v škole, ja som účinkovala v&nbsp;Martine, potom prišla Nitra, neskôr Astorka, ale začali sme sa stretávať pri nakrúcaní rôznych inscenácií. Intenzívne priateľstvo sa začalo na Novej scéne.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Obe ste v znamení Vodnára, ale navonok pôsobíte ako opaky. Čím to je, že medzi vami preskočila osudová iskra?

Marta: Áno, je pravda, že sme rozdielne, ale zároveň sme jedna krvná skupina, pretože máme rovnaký spôsob humoru, páčia sa nám rovnaké veci, stále sa máme o&nbsp;čom rozprávať a&nbsp;v&nbsp;drvivej väčšine máme aj rovnaké názory. Obyčajne keď sa dve herečky alternujú, v&nbsp;tom prípade sa kamarátstvo končí, lebo si jemne závidia. Nám sa alternovaním kamarátstvo utužilo. Keď sedíme v&nbsp;hľadisku a&nbsp;pozeráme na tú druhú, nepovieme si – takto to ja robiť nebudem. Napríklad v&nbsp;muzikáli Na skle maľované sme sa alternovali v&nbsp;úlohe anjela a&nbsp;túto postavu sme si vybudovali spoločne. Vôbec som sa nehanbila za to, že som niektoré fóry prevzala od Zuzky a&nbsp;niektoré ona odo mňa. Veľmi si na nej vážim jej hereckú veľkorysosť. Navyše v&nbsp;jej prípade sa o&nbsp;závisti vôbec nedá hovoriť.

Zuzana: Možno je dobré aj to, že na javisku sa stretávame, len keď robíme predstavenie pre nejakú agentúru. Keby sme boli zamestnané v&nbsp;internom divadle, možno by sme k&nbsp;sebe až také kamarátske neboli. Väčšinou je to tak, že herečky z&nbsp;rovnakých divadiel sa až tak „nemusia“. Možno aj to je jeden z&nbsp;dôvodov, prečo si vyhovujeme, lebo pracovné zázemie máme každá inde. Zároveň ak nás niekto osloví na spoločnú prácu, vždy sa na to tešíme a&nbsp;potom to vidno vo výsledku. Okrem toho mne sa s&nbsp;Martou veľmi dobre mlčí. (Smiech.)

Marta: Toto je veľmi vzácne.

Zuzana: Áno. Je to úžasné a&nbsp;funguje to aj bez toho, aby sme sa predtým dourážali. (Smiech.) Sme už ako starí manželia. Stačí, že sa na seba pozrieme, a&nbsp;presne vieme, čo si ktorá myslí.

Marta: A&nbsp;ešte doplním jednu vec, keď už hovoríme o&nbsp;tom, že sme ako starí manželia. Dúfam, že sa, Zuzi, neurazíš, ale ona v&nbsp;noci nechrápe, a&nbsp;to je jej obrovské plus. (Smiech.)

Prišlo za tie roky medzi vami aj k&nbsp;nejakému konfliktu?

Marta: Hádka, že by sme praskli telefónom alebo tresli dverami, za tie roky nebola. To, že sa nevieme dohodnúť, či je most dlhý 150 alebo 200 metrov, na tom sa trošku pochytíme, ale okamžite si to vďaka múdremu telefónu zistíme a&nbsp;vieme, ktorá z&nbsp;nás mala pravdu. Výborné je, že tú pravdu vieme jedna druhej uznať a&nbsp;aj sa prípadne ospravedlniť. Ja som živel, ktorý najskôr koná a&nbsp;až potom premýšľa.

Zuzana: Ale už sa to lepší.(Smiech.)

To znamená, že Zuzka vás drží viac nohami na zemi?

Marta: Nie, Zuzka ma nechá, nech si to „vyžeriem“, ale už som sa od nej naučila, že najskôr mám premýšľať a&nbsp;až potom konať. Bohužiaľ, mám v&nbsp;sebe túto živelnú energiu.

Zuzana: Ale v&nbsp;našom vzťahu sa krásne dopĺňame.

Marta: Áno, tým, že sme odlišné, tak to funguje. Keby sme boli obe také ako ja, do vlasov by sme si skákali každý druhý deň, a&nbsp;keby sme boli rovnaké ako Zuzka, možno by sme mlčali celý rok. (Smiech.)

Zuzana: Ja mlčím najmä vtedy, keď som veľmi unavená. Marta už napríklad počas dovolenkového večera na mne vidí, že absolútne prestávam hovoriť, a&nbsp;vtedy mi povie – choď už spať!

Vás fanúšikovia na sociálnych sieťach nenájdu.

Zuzana: Nie, nie sme tam. Nepotrebujem sa deliť o to, čo prežívam, s&nbsp;anonymnými, cudzími ľuďmi.

Marta: Myslím, že je to do určitej miery absencia priateľstiev v&nbsp;reálnom svete, preto si mnohí hľadajú rôzne prepojenia týmto spôsobom. Je to však nepotrebujem. Mám niekoľko dobrých priateliek, ale, samozrejme, Zuzka je na prvom mieste. Navyše aj ja si myslím, že je zbytočné informovať ľudí o&nbsp;tom, ako varím fazuľovú polievku, len preto, aby mi posielali lajky. Toto sa mi zdá zvláštne.

Mnohí – aj vaši hereckí kolegovia – to už berú ako formu biznisu.

Marta: Áno, tomu úplne rozumiem, ale daň za to je množstvo vynaloženého času na naplnenie obsahu a&nbsp;strata súkromia.

Zuzana: Jedna naša kolegyňa sa sociálnym sieťam venuje, a&nbsp;keď som ju pri tom pozorovala, môžem povedať, že táto práca je otročina. Myslím si, že v&nbsp;prvom rade musí táto forma sebaprezentácie človeka baviť. Osobne mám napríklad seba a&nbsp;Martu problém odfotiť. Tuším, že teraz z&nbsp;Piešťan nemáme ani jednu fotku. (Smiech.) Skrátka, musí to byť pre vás radosť – pracovať so sociálnymi sieťami, ale my nie sme tieto typy.

Marta: Samozrejme, nechceme, aby to vyznelo, že túto prácu odsudzujeme. To vôbec nie. Spomínaná kolegyňa to robí veľmi dobre, profesionálne, aj jej to prináša ovocie. V&nbsp;tom prípade je to v&nbsp;poriadku. Len za seba poviem, že sa nechcem nútiť do niečoho, čo tak necítim.

Vrátim sa ešte k&nbsp;Susedom, ktorí tento rok oslávili pätnáste výročie, čo je úžasné a&nbsp;zároveň nečakané, keďže ich návrat hádam nikto nepredpokladal.

Marta: Hovorí sa, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš, ale vstúpili sme. Na začiatku nám bolo povedané, že po desiatich rokoch sa skúsime vrátiť s&nbsp;desiatimi dielmi. Mala to byť uzavretá séria, ale keďže ľudia to začali veľmi pozitívne vnímať, chlapci (Peter Marcin a&nbsp;Andy Kraus, pozn. red.) sa rozpísali. Úprimne sa priznám – neverila som, že sa to vráti s&nbsp;takým úspechom, ale som veľmi rada.

Spája sa s vami aj smiech Marty Sladkej.

Marta: Áno, ťahá sa to so mnou ako fúzatá pani, bohužiaľ, je to tak, ale aspoň som sa dostala do štádia, že aj keď stretnem veľkých fanúšikov Susedov, už odo mňa nechcú, aby som sa pred nimi takto nahlas smiala. Dialo sa to na besedách, na ulici a&nbsp;úprimne poviem, že mi z&nbsp;toho v&nbsp;istom období naskakovali zimomriavky. (Smiech.) Keď sme s&nbsp;odstupom času Susedov štartovali, mala som problém sa do toho dostať. Tento bláznivý smiech je otázkou správnej techniky, pretože v&nbsp;civile sa takto nesmejem. Keď som to doma skúšala, nešlo mi to, ale potom som si povedala, že prídem na nakrúcanie, budem so svojou partiou, tak to isto pôjde a&nbsp;aj to naozaj išlo.

Seriálová Zuza má zas záľubu v&nbsp;podomovom predaji. Aj vy ste sa dali takto zlákať a&nbsp;niečo ste si kúpili?

Zuzana: Musela som sa sama na sebe smiať, lebo pred Vianocami, keď vás často obťažujú cez telefón, sa mi stalo, že mi volala jedna pani, ktorá bola taká brutálne neodbytná a&nbsp;skvelá, „ukecaná“, že som si od nej kúpila predražené výživové doplnky. (Smiech.) Potom som si povedala, že mi vlastne predviedla, ako by som to mala hrať.

Marta: Ale teba aspoň zmanipulovala pani, ktorá mala vynikajúci prejav a&nbsp;obdivovala si ju, ale ja sa priznám, že mám doma v&nbsp;skrini niekoľko výrobkov, s&nbsp;ktorými ma nikto neobťažoval. Mne stačila reklama na nejaké prístroje, ktoré na prvý pohľad vyzerali dobre, a&nbsp;teraz ich mám doma niekoľko. (Smiech.)

Zuzana: Všetci si o&nbsp;mne, paradoxne, myslia, že by som to vedela robiť, ale nevedela. Naozaj, vážne. Nedokázala by som nikomu vnútiť nič. Keď vidím náznak nejakej nevôle alebo nechuti, nebudem nikoho presviedčať, aby si niečo kúpil. Ale táto moja seriálová Zuza ide cez mŕtvoly. Predá to známym, rodine, kamarátom. Mne sa veľmi páči, ako to Andy píše. Často zatne do živého a&nbsp;občas sa zháčim, keď si to čítam, a&nbsp;pýtam sa sama seba – takto na neho pôsobím?

Režisérom je Peter Marcin (55), ktorý mi prezradil, že na pľaci ho všetci musíte poslúchať. Je to pravda?

Zuzana: Na VŠMU nás učili, že mamička a&nbsp;režisér majú vždy pravdu.

Marta: Ale je tam stále to ale… (Smiech.)

Zuzana: Peter je veľmi veľkorysý ako režisér a&nbsp;zároveň spoluautor, ktorý je s&nbsp;nami na pľaci a&nbsp;nebazíruje na každom jednom slove, a&nbsp;keď si to situácia a&nbsp;kontext žiadajú, texty si pozmeníme.

Zuzana: Musím klopať na drevo, ale robí sa nám veľmi dobre. V&nbsp;štúdiu vládne priateľská, uvoľnená atmosféra. Keby vznikalo napätie, hádky, bolo by to cítiť…

Marta: Ja zas mám skúsenosť, že to divák nemusí spozorovať. Raz som bola veľmi pohádaná s&nbsp;jedným kolegom. Potom sme hrali inscenáciu, kde sme boli milenci. Bolo to mimoriadne náročné. Vtedy som si povedala, že som asi naozaj dobrá herečka, keď ľudia v&nbsp;hľadisku nezaznamenali, že sa vlastne nemáme radi.

Súčasťou nakrúcania Susedov bývajú rôzne známe tváre, ako bol napríklad nedávno Paľo Habera (59).

Zuzana: Je to pre divákov istotne príjemné osvieženie, ale dokonca aj kolegom hercom sa stáva, že ich z&nbsp;úlohy vyhodí komparz, ktorý tam máme. To sú ľudia, ktorí sa tam naozaj smejú na bonmotoch, vtipoch, a&nbsp;v&nbsp;televízii sa takto málokedy vyrába. Keď na to nie je herec pripravený, môže to byť pre neho rušivé. Paradoxne, minulý rok počas korony sme my, stáli herci, nakrúcali bez komparzu a&nbsp;takisto sme si museli zvyknúť, že sa nikto nesmeje. (Smiech.)

Muži herci sa údajne omnoho ťažšie než ženy dostávajú zo svojej postavy, ktorú hrajú. Je to tak?

Marta: Za seba poviem, že keď hrám večer v&nbsp;divadle Máriu Andrejevnu, domov sa nevraciam ako ona, ale ako Marta Sládečková. (Smiech.) Myslím, že ženy to tak vôbec nemajú, ale muži asi áno, lebo si spomínam na jedného staršieho kolegu, ktorý svojho času, keď dohral predstavenie Muž s&nbsp;puškou, odišiel domov aj s&nbsp;puškou na pleci. (Smiech.)

Zuzana: Rozmýšľam nad tým, prečo to ženy majú tak a&nbsp;muži zasa inak, ale asi to bude úplne jednoduché. Žena príde domov z&nbsp;divadla a&nbsp;musí sa postarať o&nbsp;muža, o&nbsp;deti, vyprať, upratať, ožehliť, navariť… Často som aj ja ešte krátko pred premiérou vešala doma bielizeň.

Ako vnímate mladú hereckú generáciu, ktorá až tak neinklinuje k&nbsp;divadlu, skôr k&nbsp;sláve v&nbsp;televíznych seriáloch a&nbsp;na sociálnych sieťach?

Marta: Kedysi bolo absurdné, aby človek, ktorý skončil VŠMU, nenastúpil do divadla. Účinkovali sme v&nbsp;Martine, Trnave, Košiciach, skrátka v&nbsp;rôznych divadlách po Slovensku napríklad päť rokov a&nbsp;potom prišli ďalšie príležitosti. Byť na voľnej nohe, teda bez stáleho angažmánu v&nbsp;divadle, bolo v&nbsp;tom čase mimoriadne zriedkavé. Dnes je to naopak. Deti študujú VŠMU naozaj len preto, aby sa už v&nbsp;prvom ročníku ukázali v&nbsp;nejakom seriáli. Podľa mňa je divadlo zá­klad, a&nbsp;keď sa ho nenaučíte hrať, na televíznej obrazovke vidno, že ho hrať neviete. Občas sa mi stane, že pozerám na nejaké deti, ktoré práve vyšli zo školy a&nbsp;majú v&nbsp;televízii dialóg, na ktorý sa nedá pozerať. Nechcem byť zlá, ale nevedia intonovať, neovládajú základné veci, ktoré by mal herec ovládať. A&nbsp;toto vás ani nikto nenaučí. To vám dá len prax v&nbsp;divadle. Je to škoda, lebo herecky na seriáli nikto nevyrástol. Samozrejme, česť výnimkám, nechcem hádzať všetkých do jedného vreca.

Keď sme spomenuli voľnú nohu, Zuzka, vy ste na voľnej nohe od 90. rokov. Nie je to občas stresujúce?

Zuzana: Vždy som hovorila, že všetko má svoje za a&nbsp;proti. Keď je robota, je to super, a&nbsp;keď nie je, je to stres, lebo nemáte príjem. Ja mám príjem iba vtedy, keď odohrám nejaké predstavenie. Počas korony bolo všetko zatvorené, tak bohužiaľ… Ale, chvalabohu, už dlhé roky som na voľnej nohe a&nbsp;vždy sa niečo skončilo a&nbsp;nové sa začalo, takže roboty som priebežne mala dosť. Hlavne ma to naučilo jednej veci – že nič nie je samozrejmé. Preto sa na prácu teším a&nbsp;snažím sa ju urobiť čo najlepšie, aby príležitosť prišla aj nabudúce.

Byť na voľnej nohe bolo vaše rozhodnutie alebo vás do toho dotlačili okolnosti?

Zuzana: Boli to okolnosti. Nová scéna sa v tom čase rozdeľovala na Novú scénu a Astorku Korzo ’90. Vzniklo tam zvláštne napätie medzi oboma súbormi a ja som sa s tým ako mladá žaba nevedela vyrovnať, tak som to vyriešila po svojom. Ale nebolo to ľahké. V tom čase som bola štyri roky bez divadla a vravela som si, že to je koniec. Divadlo totiž milujem. Keď ma potom Ľubo Roman (77) oslovil na spoluprácu v divadle West, réžiu mal v rukách Roman Polák (63), uznávaný režisér, nevedela som, čo s rukami, nohami, hoci som od detstva stála na javisku. Obdobné pocity som mala po korone, keď sme po deviatich mesiacoch začali opäť hrať. Po toľkých odohratých predstaveniach sa mi aj tak triasli kolená. Bolo to neuveriteľné. Nie je to ako jazda na bicykli, ktorú nezabudnete. Práve naopak.

Marta: Cítila som to rovnako. Skúšali sme hru od Dürrenmatta Malér, a&nbsp;keď sme už išli na javisko, chýbala mi suverenita. Navyše som sa nevedela naučiť text, čo sa mi dovtedy nikdy nestalo. Našťastie sa to postupne začalo vracať do starých koľají. (Smiech.)

Ešte chvíľu ostanem pri 90. rokoch, lebo v&nbsp;tom období vám úspech priniesol dabing. V&nbsp;roku 1994 ste získali cenu Žena roka za to, že ste prepožičali hlas hlavnej hrdinke telenovely Jednoducho Mária.

Zuzana: Áno, bola to prvá telenovala, ktorá dorazila na Slovensko, a&nbsp;ja som mala možnosť hlavnú hrdinku dabovať.

Marta: Nám sa s&nbsp;mojím zlatým Ivanom Krajíčkom (†57) stalo, že sme hrali predstavenie v&nbsp;Ružomberku. Odohrali sme prvú časť a&nbsp;na druhú sme prišli po prestávke, no v&nbsp;hľadisku nebol nikto. Potom prišla za nami pani organizátorka a&nbsp;hovorí: „Prepáčte, pani Sládečková, pán Krajíček, ale ja som zabudla, že v&nbsp;televízii teraz beží Jednoducho Mária.“ (Smiech.) Čiže až taký to bol konkurent.

Spája vás aj láska k&nbsp;zvieratám, obe ste psičkárky.

Zuzana: My máme pitbula a&nbsp;mali sme aj čivavku Froda, ale uhynul teraz v&nbsp;marci. Mal dvanásť rokov. Ťažko sa s&nbsp;tým vyrovnávame. Bol to pes mladšieho syna, ktorý povedal, že by chcel ešte ďalšieho. Preto už tretí týždeň máme doma bostonského teriéra. Je to náš piaty pes, ale takého čerta sme ešte nemali. Je to šialenstvo, čo vystrája. Všade skáče, hryzie. Rozhrýzol káble, stolík, skrine, zničil sklo v&nbsp;okne. Nesmieme ho nechať ani na sekundu samého, lebo by si ublížil. Pud sebazáchovy má nulový.

Marta: Ja som mala rodézskych ridžbekov. Prvý mal trinásť rokov, a&nbsp;keď zomrel, Zuzka aj s&nbsp;Paľom Topoľským (60) mi kúpili druhého a&nbsp;darovali mi ho počas Let’s&nbsp;Dance. Doniesli mi ho priamo po vystúpení, ale ja som vtedy nepochopila, že je môj. Bola som odkrvená po tanci, tak som ho pohladkala a&nbsp;chcela som vedieť, aké známky mi dá porota. (Smiech.) Zomrel mi po 11,5 roku v&nbsp;septembri 2019. Bol to obrovský smútok v&nbsp;duši, akoby odišiel člen rodiny. Teraz som vo veku, keď si už psíka nevezmeme, aj keby sme veľmi chceli. Je to veľká zodpovednosť za toho krásneho kamaráta.

Zuzana: Úplne tomu rozumiem. Je to až nepríjemné povedať, že sa nevieme vyrovnať so stratou psíka, pred ľuďmi, ktorí psa nikdy nemali, lebo to nevedia pochopiť. Každý k&nbsp;tomu pristúpi tak, že to bol iba pes a&nbsp;máme si kúpiť iného. Ale každý psík má inú povahu, v&nbsp;niečom inom je výnimočný, naozaj sú to famózni spoločníci.

Marta: Eva Pavlíková, moja dobrá kamarátka z&nbsp;nitrianskeho divadla, bola „antipsičkárka“ a&nbsp;teraz má psíka, ktorého nadovšetko miluje. (Smiech.)

Zuzana: Synovia sa ženiť nechystajú a&nbsp;o&nbsp;vnúčatách ani chýru, ani slychu. Chlapci ešte majú čas, ale pre mňa je to škoda. Bojím sa len toho, aby som bola pri sile, keď vnúčatko príde, aby som s&nbsp;ním vládala tráviť spoločné chvíle, na ktoré sa teším. Lukáš mi zatiaľ zaobstaral bostonského teriéra a&nbsp;z&nbsp;toho som mierne vydesená. (Smiech.)

Marta: Nerada by som hovorila o&nbsp;súkromí, lebo u&nbsp;mňa je to trošku zložitejšie, respektíve nie je to také jednoznačné.

Zuzana: Budeš babička alebo nebudeš babička?

Marta: To viem, že babička nebudem. To mi nehrozí. Týmto slovom ma nebude nikto oslovovať, čo je zas aj celkom dobré. (Smiech.) Ale moja sestra so švagrom majú dvoch synov približne v&nbsp;rovnakom veku, ako sú Zuzkini synovia, a&nbsp;ja si s&nbsp;nimi prežívam všetky ich úspechy. Teším sa z&nbsp;nich, akoby to boli moje vlastné deti. Netrávim s&nbsp;nimi síce až tak veľa času, ale som rada, že mám takéto zázemie.