Viackrát ste v rozhovoroch povedali, že vo vašom prípade u divákov a odborníkov zarezonovali filmy, ktoré sa týkali reálnych a lokálnych príbehov. Myslíte, že toto je vaša cesta?

Toto je večný spor, ktorý režiséri medzi sebou vedú, a netvrdím, že mám pravdu. Nastupujúca generácia mladých režisérov si myslí pravý opak a má úspech. Napríklad film Svetlonoc (réžia Tereza Nvotová, pozn. red.) úspech má. Síce sa to točilo lokálne, ale pokojne sa to mohlo odohrať v Nórsku, Estónsku… Ja som vždy vychádzal v práci z toho, s čím sme mali úspech my. A záleží aj na tom, ktorý tvorca sa na danom trhu etabluje, lebo aj tak na zá­klade toho vytvára v povedomí ľudí určitú tradíciu, respektíve je takýmto spôsobom chápaný.

V Česku bola kedysi éra bláznivých komédií, ale ich tvorcovia zomreli a už sa takéto, ktoré by u ľudí fungovali, nenakrúcajú… Najväčší medzinárodný úspech mala československá nová vlna, konkrétne tvorba Jiřího Menzela (†82), Miloša Formana (†86) alebo Ivana Passera (†86). Napríklad ten prerazil s filmom Intimní osvětlení a v Amerike, kde žil, celkom uspel. Mal tam mnoho filmov, v ktorých mu hrali svetoznámi herci, ale keď mu vzdávali poctu v Múzeu moderného umenia v New Yorku, jediný film, ktorý vybrali, bolo práve Intimní osvětlení. Mali množstvo významných filmov, ktoré on natočil v Amerike, ale vyzdvihli tento, ktorý je úplne lokálny. Mladí tvorcovia česko-slovenských filmov Banger. či spomínanej Svetlonoci idú svojou cestou a uvidíme. Určité vychodené koľaje vždy musí niekto prekročiť a niekedy je za to až nenávidený…

Fíni si napríklad vôbec nemyslia, že fínsky film vyzerá ako filmy Akiho Kaurismäkiho (65), teda temné, kde postavy túžia po páchaní samovrážd… Španieli sú zase pyšní na Pedra Almodóvara (73), ale tým, že sú skôr mačistický národ, niektoré snímky priam neznášajú, respektíve nie sú stotožnení s homosexuálnou erotikou, ktorú prezentuje. Aj ja osobne som v Srbsku zažil, že miestni o Kusturicových (68) filmoch už nechceli ani počuť…

Aj vy ste nositeľom mena, ktoré je vo svete pojmom.

Ale nedá sa vysloviť. (Smiech.)

A ako vás oslovujú?

Jan Ejdž alebo Hebrejk, ale to je zavádzajúce. (Smiech.)

Ale vo filmovom svete ste značkou. Ako sa vám s tým žije?

Ak sa niekomu páči to, čo robím, som šťastný. Veď to ste vy, diváci, pre vás to robím! A keď sa to niekomu nepáči a je predpojatý, poviem, že som natočil aj iné filmy ako Pelíšky. A som rád, že v tvorbe sa nám podarilo párkrát akoby prehodiť výhybku. Natočili sme štyri nostalgické komédie ako Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhat a Pupendo. Potom prišlo Horem pádem, Kráska v nesnázích, teda komédie zo súčasnosti, cez ktoré sme prešli k úplne vážnemu filmu so slovenskými hercami a s nehercom v hlavnej úlohe, hovorím o filme Kawasakiho růže… Takže snažím sa robiť svoju prácu najlepšie, ako viem, ale aj tak často zaváži film, ktorý som natočil ako posledný…

Je pre vašu tvorbu niečo výsostne typické, čo napríklad spája filmy, ktoré ste vymenovali?

Vždy sa snažím, aby bol v každom mojom filme určitý humor, ale skôr ako nejaké typické črty som schopný pomenovať režijný štýl, ktorý som menil raz v živote, a to bolo v čase, keď som prestal točiť na film, čo sa začalo od Kawasakiho růže. Vtedy som začal točiť na dve kamery, čo zmenilo spôsob mojej práce aj s hercami. Predtým, keď sa točilo na film, bolo to veľmi drahé a scény sa museli vopred skúšať. Keď som napríklad nakrúcal seriál Rédl, ktorý napísal Slovák Miro Šifra (35) a v ktorom si jednu z hlavných úloh zahral slovenský režisér Roman Polák (65) a bol fantastický, na dve kamery sme točili aj všetky skúšky s hercami na pľaci. V strižni sme potom zistili, že väčšina záberov, ktoré sme vo výsledku použili, boli práve tieto skúšky.

Toto by som si v minulosti z finančných dôvodov nedovolil točiť. Alebo v spomínanom filme Kawasakiho růže hrá Ladislav Chudík a s ním sme natočili všetko v jeden deň. To by kedysi takisto nebolo možné, navyše sa ešte stalo to, že on bol deň predtým rozhodený. Mal dokonalú češtinu, o to viac si uvedomoval, keď v nej urobil chybu. Hovoril monológ a zrazu do toho povedal slovenské slovo a bol z toho dosť smutný, tak sme ho radšej pustili domov a na druhý deň sme vymysleli systém ťahákov, ktoré sme rôzne rozmiestnili, a pri točení na dve kamery sme za jeden deň stihli všetko natočiť. Tretí deň bol rezervný, ale to sme už povedali: „Pán Chudík, už nemusíte chodiť, máme to.“ On za túto rolu dostal Českého leva a je v tom filme nezabudnuteľný.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...