Naša návšteva patológie na Sasinkovej ulici v Bratislave sa začína prekvapivo. Sme v laboratóriu, kde sa pripravujú „sklíčka“, čiže vzorky tkanív pre lekárov na určenie diagnózy pacienta. Vedúci lekár pre nekropsiu Michal Palkovič berie do rúk malú fľašku s vinetou nakladané uhorky a ukazuje nám jej obsah: „Tu je maternica aj s vajcovodmi, je plná nádorov.“ V ďalšej „zaváračke“ je akýsi krvný koagulát... Odtiaľ nás lekár vedie do pitevne, kde cítiť chlór a dezinfekciu, s piatimi lesklými kovovými stolmi. „Zase nie je do čoho pichnúť?“ zažartuje fotograf. „Je tu dáko mŕtvo, máte pravdu,“ kontruje doktor Palkovič. „A kde sú nebožtíci?“ zaujímam sa ja. „Dolu,“ smeruje nás patológ do podzemia. „Sú to také hororové priestory,“ varuje. A oprávnene.

Na rozdiel od modernej svetlej pitevne sú v tmavom suteréne ošumelé priestory, nezrekonštruované od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Tým, čo ležia pri ôsmich stupňoch Celzia za kovovými dverami chladiacich boxov, to už neprekáža, no personál patológie by si rozhodne zaslúžil solídnejšie prostredie. Nie všetkým privezeným ľuďom treba robiť pitvu, ale je nariadená vždy, ak vznikne nejaká pochybnosť či otázka okolo príčiny úmrtia. Patológ Michal Palkovič, ktorý je tiež zástupca predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou SR, nám o svojej práci prezradil viac.

Potápač

Doktor Michal Palkovič o sebe s úsmevom vraví, že je najlepší patológ medzi potápačmi a najlepší potápač medzi patológmi. Je jediný inštruktor inštruktorov potápania v Česku a na Slovensku, učí hyperbarickú medicínu na lekárskej fakulte a momentálne spolupracuje na celosvetovej vedeckej štúdii, na ktorej sa zúčastňuje aj NASA, kde sa rozpracúva práve jeho nápad o dýchaní čistého kyslíka pred ponorom. „Potápanie je pre mňa veľmi dôležitá psychohygiena, spôsob, ako vypnúť mozog, resetovať ho a sústrediť sa len na jednu myšlienku, na to, čo práve riešim pod vodou. A keď sa vrátim do praxe, tak na to miesto, ktoré som si akoby resetol a utriedil, si môžem dať nové informácie. Funguje to u mňa stopercentne.“

Ako vám napadlo vydať sa na dráhu patológa?

V rámci klinickej praxe som ako študent prechádzal rôznymi odbormi a videl som, ako sa tam ľudia k sebe správali. Už vtedy som si uvedomil, že pracovná atmosféra, v akej človek robí, je azda ešte dôležitejšia ako to, čo chce robiť. Vedel som tiež, že s pacientom až tak veľmi nechcem prísť do kontaktu. Tak som sa rozhodol pre patológiu a myslím, že som urobil dobre.

Neľutujete, že ste lekár, ale ľudí neliečite?

Cieľom azda každého lekára je pomáhať ľuďom. My patológovia to robíme prostredníctvom nepriamych diagnostických úkonov. Bez patológa definitívnu morfologickú diagnózu, na ktorej podklade sa robí liečba, žiadny klinik – lekár z praxe nespraví. Z tohto hľadiska je patológia úžasný odbor. Patológovia sú špičkoví v poznaní chorobných procesov v ľudskom tele.

Prehodiť pár slov s pacientom vám nechýba?

Vždy hovorím, že najradšej mám otvorených ľudí... Pre nás je dôležitejšia diskusia s klinikom. Ako pri biopsii, analýze vzoriek od živých pacientov, tak aj postmortálne – keď mu buď potvrdíme, že všetko robil správne, alebo nájdeme proces, ktorý nestihol či nevedel zdiagnostikovať, čo je pre neho spätná väzba, aby mohol zmeniť liečebné postupy.

Na základe výsledkov vašej práce so vzorkami tkanív sa povedzme chirurg rozhoduje, ako postupovať?

On sa nás pýta! Napríklad či išiel dostatočne hlboko pri resekcii nádoru. Chirurg to nevidí, ale my s mikroskopom pozeráme až na bunkovú úroveň, či sú z bokov aj zospodu „okraje voľné“. Alebo pri vybratom znamienku – ak sa nám niečo nezdá, opíšeme to a lekár sa môže rozhodnúť volať pacienta na častejšie kontroly či inú intervenciu.

Čo skúma z tkanív mŕtvych pacientov? Čítajte na ďalšej strane...