redakcia

Pred štyrmi rokmi moja žienka bola po&nbsp;operácii srdca, potom pol roka len poležkávala, posedkávala, až jedno ráno odišla. A&nbsp;odvtedy žijem takto. Každý nesieme so sebou nejaký kríž. Veď bez kríža sa nedá žiť. Máme ho ako kresťania v&nbsp;znamienku.
Deti sú cez deň preč, prídu večer. Zima je beťárska preto, že nemám vychádzku. Mám havka Cézara. Keď je teplo, dvakrát-trikrát do&nbsp;týždňa som vyšiel s&nbsp;ním von na&nbsp;pole. Mám tu záhradôčku, čo môžem, všetko si obrobím. Aj zeleninku mám, tam dole mám tri terasky, kde sadím paradajky, mrkvičku a&nbsp;všetko takôto, čo do&nbsp;polievočky ide. Som vonku a&nbsp;dívam sa okolo. A&nbsp;v&nbsp;zime? No čo? Ráno sedem päť vstávam a&nbsp;o&nbsp;pol ôsmej idem s&nbsp;havkom von a&nbsp;potom podvečer. Inak by som sedel. Ale však vidíte, mám aj knižôčky. Máme program s&nbsp;Darinkou Laščiakovou a&nbsp;Dobríkom s&nbsp;názvom Domovina moja, plná krásy a&nbsp;vystupujem občas s&nbsp;Rúfusovými Modlitbičkami.

<h3>DIVADLO</h3>
Do&nbsp;divadla nechodím. Som presvedčený, že som skončil v&nbsp;pravý čas, pred štyrmi rokmi. Žienka mi tuto ležkala, videl som, že je šťastná, keď som pri nej, keď jej držím rúčku, že ju to menej bolí. Tak som si povedal – koniec. Už som videl aj sám, že sa v&nbsp;tom repertoári s&nbsp;nami starými už tak veľmo neráta. No ja som nikdy nestál s&nbsp;klobúkom pri dverách, aby mi voľakto šestáčik hodil, takže som povedal – idem, skončím. Lebo nemá zmyslu zostať v&nbsp;umení, keď poprípade už na&nbsp;to človek toľko nemá, ako mal. Bol som zo dva či tri razy v&nbsp;divadle, a&nbsp;keď to bolo dobré, tak mi bolo ľúto i&nbsp;slza mi vypadla. A&nbsp;keď to bolo zlé, tak som bol nahnevaný a&nbsp;celú noc som nespal. Tak si hovorím – odišiel si, zostaň...
Vidí sa mi, že duch, ktorý nás živil, moju generáciu, akosi vymizol. Tento duch, čo teraz vládne, je duch napodobovania. Technicky je to dokonalé, ale srdiečko mu nevonia. Je to také hľadanie svetovosti a&nbsp;uteká vám človek. Bol som na&nbsp;výstave Sto rokov filmu. Však je to úbohosť! Chválime sa cudzím perím a&nbsp;na&nbsp;svoje zabúdame. Aj na&nbsp;tej výstave to vidieť. Rozumiete – ale my sme predsa dobehli svet! A&nbsp;teraz robíme ani nie jeden film do&nbsp;roka! Ako je to možné?! Ak mi voľakto bude hovoriť, že nie sú peniaze, tak mu odpoviem – málo bojuješ!
Musím vám povedať, že som hrdý. Keď prejdete tým svetom, či je to na&nbsp;juh, či je to na&nbsp;sever, či je to na&nbsp;východ, či je to na&nbsp;západ, duša človeka v&nbsp;našom rode je krásna, teplá, horúca a&nbsp;múdra. Je to možno preto, že sme sa museli orientovať tuto, tamto a&nbsp;všade dajako prisluhovať, ale čo v&nbsp;nás, čo v&nbsp;našej matke žije, to v&nbsp;žiadnej inej nežije. Tá vrúcnosť, tá milota, tá starostlivosť. Rozumiete? Tá rozkoš z&nbsp;toho, že vás má, to nenájdete inde. Bude sa o&nbsp;vás starať a&nbsp;bude mať z&nbsp;toho rozkoš, že sa môže o&nbsp;vás starať. To je tak vo vás vložené, naložené, že nemôžete inak žiť.

<h3>DETSTVO</h3>
Mám dve dcéry. Od&nbsp;Zuzky mám troch vnukov – dvadsaťtriročného Martina, ktorý je teraz v&nbsp;Amerike, dvadsaťjedenročného Štefana a&nbsp;dvanásťročného Janka. Od&nbsp;Aninky mám dvoch vnukov – dvadsaťjedenročného Matúša a&nbsp;devätnásťročného Miška. Vnučku nemám. A&nbsp;tak sme ju čakali aj so ženou! Tak ako môj starý otec čakal vnuka, teda mňa.
Vravel mi: „Však som mal tri dcéry a&nbsp;potom prišla tvoja sestra. Tri dni ma vtedy hľadali a&nbsp;ja som bol v&nbsp;pivnici. Tak mi bolo smutno! Vieš a&nbsp;potom prišiel ten sluha Jožo a&nbsp;kričal: Pán Slávik! Nad ránom bolo, ešte som spal aj s&nbsp;tvojou starou mamou. A&nbsp;čo je Jožo? – zakričal som. Vnuka majúúú! Čóóó? Vnuka majúúú! Jaaaj – vieš, skričal som, starkú som budil. Obliekaj sa, ideme zapriahať, do&nbsp;čierneho sa... Vnuka máme...“
Ako vychádzali z dvora, starý otec tak šibol do&nbsp;koní, že obidvoch vykotil. A&nbsp;namiesto v&nbsp;čiernom prišli ako snehuliaci. A&nbsp;starká mi hovorí: „Predstav si, prišiel ticho, ku kachliam si sadol, pozrel sa na&nbsp;teba, už si bol zabalený. A&nbsp;ukázal mi, aby som ťa dala. Len sa tak díval, nepovedal ani slovo. Takto ťa, vieš, kolísal, a&nbsp;keď si zreval, tak od&nbsp;šťastia dobre že sa nerozplakal, lebo skričal – jóóój, Bože môj, farár alebo rechtor bude! Vraj si mal hlas. Až keď odchádzal – lebo to bol už večer – si nad tebou vypil za&nbsp;pohárik.“
„Vieš, dieťa moje,“ hovorieval mi starý otec, „prišiel som domov a&nbsp;ešte stromček bol. Tak som zapálil sviečočky a&nbsp;tvoja stará mama sa modlila pri sviečočkách za&nbsp;teba a&nbsp;ja som si nalieval. Za&nbsp;teba. Jáááj, strašnú radosť som mal.“
Môj starý otec, to je pre mňa rozprávka!
Pokračovanie na ďalšej strane...

<h3>PRIATEĽSTVO</h3>
Otec bol učiteľ a&nbsp;poľovník. U&nbsp;nás na&nbsp;dvore bol vždy minimálne jeden pes, ale obyčajne boli dva. Jeden väčší, druhý menší. Vždy to boli poľovné psy. Aj moja manželka ich milovala. U&nbsp;nás sa nedalo bez psa, pes je vždy na&nbsp;dvore. Ja potrebujem to, čo sa prejavuje aj prírodne, nielen prinožne. Stále mám rovnakú rasu, Cézar je môj tretí anglický seter. Prvého mi zastrelili na&nbsp;poľovačke. Dikino sa dožil šestnástich rokov a&nbsp;hral aj v&nbsp;Bambuľke. Bol to neuveriteľný pes. Môj psík vám skôr ruku pobozká, niežeby vás nepustil dnu. On na&nbsp;iného psíka nezaútočí, ale keď naňho zaútočia, ja si bránim svoju lásku.
Pri tom psíkovi zistíte, čo znamená láska, čo znamená, keď sa vám prišmajchluje, keď pre vás urobí to, čo ste ho naučili. Priateľstvo medzi ľuďmi a&nbsp;priateľstvo so psom sú rovnaké, ibaže na&nbsp;človeku vidíte, že špekuluje, či vás má alebo nemá mať rád. Ale psík je oddaný na&nbsp;večné veky. A&nbsp;musím vám povedať, že ja svoje psy volám sestričky, lebo mi zachránili život. Po&nbsp;tom infarkte v&nbsp;sedemdesiatom roku od&nbsp;rána do&nbsp;večera chodím von, do&nbsp;prírody. Tam sa človek nielen okysličí, ale aj zveľadí. A&nbsp;teraz dbám, skutočne dbám, aby brucho nebolo väčšie ako rozum.

<h3>RODINA</h3>
Vnukov herectvo neláka a&nbsp;ja som si povedal, že ak to niekoho neťahá, ja to nebudem forsírovať. Aninka, dcéra, tá na&nbsp;to mala, ale skončila architektúru. Zuzka novinárstvo. Ja svojim vnukom nemôžem ponúknuť to, čo mne ponúkol starý otec. Čo však môžem, to im ponúknem. Rodina, to je pre mňa živel. Keď som si toto tu staval, tak som vedel, že to staviam aj pre tých druhých. Bez rodiny nemôžem existovať. Bez rodiny by som nevedel ľúbiť. Vedel by som, čo je to ľúbiť? Nevedel. Viem, čo je ľúbiť, pretože ma to naučilo i&nbsp;to dieťatko, ktoré ja mám rád, ktoré milujem, pre ktoré som ochotný urobiť čokoľvek...
Nazdal som sa, že ten môj mladší vnuk Miško, čo je tu, má veľký vzťah k&nbsp;prírode, ale minulý rok ani len kopnúť do&nbsp;záhradky neprišiel. Ale čím to je, to vám nepoviem. Predtým som ho volal, teraz ho už nevolám. Hovorím si – budem prikazovať alebo takô voľačo? Zo začiatku sa chlapča bralo, vždycky pokopkalo, ale raz mi povedal – ty si mi prikázal...
A&nbsp;tak neprikazujem. Nechcem, aby som bol ja ten, čo ich bude prinucovať. Možnože ma oni nechávajú schválne, aby som mal pohyb, a&nbsp;možnože sú po&nbsp;otcovi. Máme sa radi. Ale voľajako sa im nič nerodí... Vedia, čo majú robiť... Ale ja im nebránim! (Majster Pántik sa beťársky zasmeje ako neraz počas nášho rozhovoru, pozn. red.)
Aspoň tej pravnučky by som sa chcel dočkať, keď už vnučku nemám. Ona sa pritúli, pohladká...
Zaznamenala: DANIELA BARTOŠOVÁ