Juraj Rizman o vzťahu s prezidentkou Čaputovou: Aké komplikácie musí po jej boku riešiť?

Juraj Rizman otvorene o novom zamestnaní: Čo (ne)smie robiť ako partner prezidentky?

Čo by sa zmenilo svadbou? JURAJ RIZMAN hovorí o budúcnosti so Zuzanou Čaputovou

Jana Homolová

Počas piateho výročia vraždy Jána Kuciaka a&nbsp;Martiny Kušnírovej ste sa v&nbsp;spoločnosti pani prezidentky zúčastnili na premiére dokumentu Kuciak: Vražda novinára, ktorého súčasťou sú aj nikdy nezverejnené zábery a&nbsp;málo známe informácie o&nbsp;ich vražde. Čo vás na tomto filme prekvapilo najviac?

Dlhé roky som pracoval pre mimovládne organizácie, ktoré sa venovali téme boja proti korupcii. Videli sme, ako tu bačovali niektorí politici opojení mocou a&nbsp;napojení na štruktúry organizovaného zločinu. V&nbsp;tejto faktografickej časti ma dokument veľmi neprekvapil. Ale bolo nesmierne náročné vidieť zábery z&nbsp;policajných rekonštrukcií. To s&nbsp;akou ľahkosťou napríklad vrah rozprával o&nbsp;tom, ako Jána a&nbsp;Martinu zastrelil. A&nbsp;ten záver! Vraha a&nbsp;jeho a&nbsp;jeho komplicov súd poslal do väzenia, ale objednávateľov vraždy zatiaľ nie. Tu na spravodlivosť ešte stále čakáme. To vo mne veľmi rezonovalo.

Poznali ste Jána Kuciaka osobne?

Stretli sme sa na niekoľkých protikoručných akciách a&nbsp;konferenciách. V&nbsp;osobnom kontakte sme však neboli. Ale v&nbsp;kontakte s&nbsp;ním bola Zuzana Čaputová, ktorá vtedy pôsobila ako protikorupčná advokátka, ktorá s&nbsp;Marekom Vagovičom, Jánom Kuciakom, ale aj ďalšími investigatívnymi novinármi riešila viaceré veľké kauzy, Málokto si dnes pamätá, že bojovala s&nbsp;Mariánom Kočnerom aj v&nbsp;kauze pezinskej skládky.

Po Jánovej smrti ste spoluorganizovali úplne prvý pietny pochodu za Jána a&nbsp;Martinu. Bolo to dokonca ešte pred vznikom iniciatívy Za slušné Slovensko.

Nebol som organizátor, iba som pomohol priateľom, ktorí túto pietnu akciu zvolali. Organizovali to Katka Pázmány a&nbsp;Peter Nagy. Oslovili ma, či by som im mohol pomôcť s&nbsp;organizáciou čela sprievodu a&nbsp;kontaktom s&nbsp;bezpečnostnými zložkami. Mal som s&nbsp;tým skúsenosti a&nbsp;vzhľadom na to, že išlo o&nbsp;pietnu akciu za zavraždeného novinára a&nbsp;jeho snúbenicu, okamžite som sa zapojil.

Vy ste vtedy mali na starosti bezpečnosť toho protestu, ale najzásadnejší bezpečnostný „incident“ sa stal až po samotnom proteste. Môžete nám priblížiť o&nbsp;čo sa stalo?

Konšpiračné médiá, ale aj niektorí politici vtedy šírili naratív, že naša akcia je predohrou na slovenský Majdan. Skrátka, že pôjde o&nbsp;násilnú protivládnu akciu. Pochod mestom aj následná pietna akcia na Námestí slobody, na ktorej sa zúčastnilo okolo 20-tisíc ľudí, prebehla bez incidentov. Keď sme však zhromaždenie ukončili, asi 300 nahnevaných ľudí sa presunulo k&nbsp;Úradu vlády SR. Lomcovali bránou, dáki ľudia sa na ňu dokonca pokúšali vyliezť. Hoci sme vedeli, že sa nás to už nijak netýka – organizátor nie je zodpovedný za to, čo sa stane po oficiálnom ukončení jeho akcie –, nedalo nám to. S&nbsp;Jurajom Šeligom a&nbsp;zopár novinármi sme sa vlastnými telami postavili medzi bránu úradu vlády a&nbsp;nahnevaný dav. Bolo to mimoriadne intenzívnych 40 minút, kedy sme prítomných presviedčali, aby nerobili hlúposti a&nbsp;rozišli sa. Vypočuli sme si na svoju adresu všeličo, ale boli sme rozhodnutí nedopustiť žiadne provokácie a&nbsp;násilie. A&nbsp;podarilo sa. V&nbsp;ten večer sa žiadny Majdan nekonal. O&nbsp;niekoľko dní vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko, námestia zaplnili najväčšie občianske protesty od novembra 1989, a&nbsp;o&nbsp;miesiac padla Ficova vláda...

To, že sa to vtedy nezvrhlo na násilný protest, bol možno jeden z&nbsp;kľúčových momentov, že sa celá následná atmosféra v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;občianska aktivita vyvíjali pokojným a&nbsp;nenásilným spôsobom.

Asi áno. Pamätám si, ako veľmi nám vtedy záležalo na dvoch veciach – ukázať strane Smer a&nbsp;konšpirátorom, že zavádzali a&nbsp;tiež nedopustiť pošpinenie pamiatky Jána a&nbsp;Martiny.

Mnohí mylne nazdávajú, že jeho povolaním je „byť partnerom prezidentky“. O jeho skutočnom zamestnaní sa dočítate na ďalšej strane.

Vrátim sa teraz k&nbsp;vám osobne. Od začiatku roka máte nové zamestnanie v&nbsp;neziskovej organizácii Post Bellum.

Áno, v&nbsp;Post Bellum mám na starosti komunikáciu a&nbsp;vzťahy s&nbsp;verejnosťou. To sú oblasti, ktorým sa profesionálne venujem od roku 1993. Mám z&nbsp;toho veľkú radosť pretože robím to, čo ma baví, a&nbsp;ešte aj v&nbsp;oblasti, ktorá ma vždy zaujímala a&nbsp;fascinovala. No a&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade, venovať sa histórii a&nbsp;pamäti národa, je jedna z&nbsp;tých vecí, ktoré môžem robiť aj ako partner prezidentky, keďže viaceré činnosti by som z&nbsp;tejto pozície vykonávať nemal.

Mohli by ste byť konkrétnejší? Čo napríklad nemôžete robiť?

Napríklad politický lobbying. V&nbsp;minulosti som mal v&nbsp;rámci environmentálnych iniciatív alebo Via Iuris na starosti aj kontakty s&nbsp;politickými stranami, vládou, či s&nbsp;NR SR. V&nbsp;rámci platnej legislatívy sme presadzovali reformy, predkladali sme návrhy na zmeny legislatívy a&nbsp;pripomienkovali sme predložené zákony. No a&nbsp;nebolo by vhodné, aby som takúto aktivitu vykonával z&nbsp;pozície partnera prezidentky. Hrozili by nedorozumenia, ale aj to, že by som sa mohol dostal do konfliktu záujmov a&nbsp;to by nebolo dobré ani pre pani prezidentku, ani pre organizácie, ktoré by som zastupoval, a&nbsp;ani pre mňa.

Niektorí ľudia si však myslia, že byť partnerom prezidentky je „pracovná pozícia“, že vás platí štát.

S&nbsp;tým sa stretávam pomerne často. Som partner prezidentky, ale to neznamená, že za to od štátu niečo dostávam. Nemám od štátu žiadnu rentu, kanceláriu, auto ani ochranku. Živím sa sám. Pracujem na plný úväzok, pretože tak ako všetci, aj ja musím platiť účty.

A&nbsp;zmenilo by sa vaše postavenie, ak by ste si pani prezidentku zobrali?

Z&nbsp;pohľadu našej legislatívy nie. Z&nbsp;pohľadu zákona, je úplne jedno, či ste manželom alebo partnerom prezidentky. Napriek tomu, že sa dáko automaticky počíta s&nbsp;niektorými protokolárnymi aktivitami, nemáme postavenie prvej dámy alebo teda „prvého pána“&nbsp;legislatívne upravené. To však so sebou, samozrejme, prináša aj isté komplikácie a&nbsp;problémy.

Pracujem na plný úväzok, pretože tak ako všetci, aj ja musím platiť účty.

Napríklad na celodenné či viacdňové protokolárne akcie, kde sa očakáva účasť prezidentky s&nbsp;partnerom, si musím brať v&nbsp;robote dovolenku. Viete, ja sa naozaj zúčastňujem po boku pani prezidentky len na nevyhnutných podujatiach, všimnite si, že väčšinu programu je pani prezidentka bez partnera, ale aj tak to za rok robí niekoľko desiatok pracovných dní. A&nbsp;to ide na úkor mojej práce. Ale komplikované je to aj z&nbsp;hľadiska bezpečnosti či logistiky.

Ako to riešia v&nbsp;zahraničí?

Sú krajiny, kde je to oficiálna funkcia s&nbsp;plným servisom 24/7 a&nbsp;oficiálnym programom. Z&nbsp;toho, čo som mal možnosť sa rozprávať s&nbsp;inými partnerkami a&nbsp;partnermi hláv štátov, viem, že väčšina prvých dám a&nbsp;pánov sú aktívni ľudia, ktorí popri protokolárnych úlohách rovnako ako ja pracujú. Veľmi často sú to ľudia, ktorí sa venujú charite, občianskej spoločnosti, ale sú medzi nimi aj lekári či profesori. Ale, na rozdiel od nás, aj v&nbsp;týchto krajinách majú jasne upravené aspoň základné rámce týkajúce sa postavenia partnera či partnerky, ich bezpečnosti a&nbsp;logistiky. U&nbsp;nás si to doposiaľ každý jeden prezident riešil „po svojom“. A&nbsp;je to škoda, pretože vidím, koľko práce sa dá z&nbsp;tejto pozície urobiť v&nbsp;rámci propagácie Slovenska, aj tzv. soft diplomacie.

Ako vnímal, keď z neho na pohrebe Alžbety II. spravili prezidenta, sa dozviete na ďalšej strane.

Ako ste vnímali, keď z&nbsp;vás na pohrebe Alžbety II. spravili zahraničné médiá prezidenta Slovenskej republiky?

Niesol som to veľmi zle. Prišli sme vzdať úctu zosnulej kráľovnej Alžbete&nbsp;II. Pri katafalku v&nbsp;historickej Westminsterskej sále sa v&nbsp;pietnej atmosfére striedali delegácie z&nbsp;celého sveta v&nbsp;krátkych, len pár minút trvajúcich blokoch. V&nbsp;priebehu dvoch alebo troch dní tam prišlo vzdať úctu asi štyristo delegácií z&nbsp;celého sveta. Fotograf jednej z&nbsp;tlačových agentúr urobil fotku, poslal ju do redakcie a&nbsp;tam k&nbsp;nej dorobili popisku. Práve tam sa asi stala chyba. Zahraničné médiá to opravili a&nbsp;nerobili z&nbsp;toho žiadnu drámu, ale u&nbsp;nás sa tejto témy chytil bulvár a&nbsp;nafúkla ju opozícia. Žiaľ, stáva sa. Mňa však mrzelo, že takáto drobnosť následne zatienila prácu, ktorú tam počas našej návštevy prezidentka vykonala. Rozprávala sa s&nbsp;novým kráľom Karolom&nbsp;III. aj s&nbsp;trinástimi hlavami ďalších štátov. Výborne reprezentovala Slovensko, dostalo sa jej neuveriteľného prijatia a&nbsp;mne prišlo veľmi nefér, že pozornosť sa tu u&nbsp;nás sústredila iným smerom.

Nie je tento omyl odkazom na patriarchálnu spoločnosť, v&nbsp;ktorej do istej miery žijeme stále?

Myslím, že tam je súvislosť. Keď sa na jednom mieste každú minútu striedali rôzne delegácie, dotyčný videl vedľa seba muža a&nbsp;ženu a&nbsp;v&nbsp;rýchlosti vyhodnotil, že prezidentom bude asi daný muž. Ešte stále v&nbsp;našej spoločnosti fungujú isté stereotypy a&nbsp;naučené vzorce správania sa. Ďalším faktom je, že žijeme v&nbsp;rýchlej dobe. V&nbsp;minulosti by sa to asi ani nestalo a&nbsp;keby aj, tak by sa to k&nbsp;nám možno ani nedostalo.

Ale v&nbsp;minulosti by nemohla byť prezidentkou žena.

Áno. Málokto si dnes uvedomuje, že Zuzana Čaputová je naša prvá ženská hlava štátu od čias Márie Terézie. Prvá žena za 240 rokov.

TOĽKO LÁSKY! TAKÝTO KRÁSNY ZÁBER ZVEREJNILA PREZIDENTKA NA VALENTÍNA

Post Bellum SK od roku 2001 vyhľadáva a&nbsp;nahráva spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Vy ste už svoj vzťah k&nbsp;histórii spomenuli. Kto vás k&nbsp;nej viedol?

V&nbsp;tomto smere ma veľmi ovplyvnili starí rodičia. Kládli veľký dôraz na to, aby som poznal históriu. Pamätám si, ako mi čítali grécke, české i&nbsp;slovenské báje a&nbsp;povesti. Neskôr ma vodili po hradoch a&nbsp;zámkoch. Hovorili sme spolu o&nbsp;vojnách, bitkách, vzniku Československa. Viedli ma však nielen k&nbsp;tomu, aby som poznal dátumy a&nbsp;udalosti, ale aby som chápal kontext, poznal ideály a&nbsp;hodnoty, ktoré hýbali našimi dejinami. Sú to veci, z&nbsp;ktorých dodnes vychádzam. A&nbsp;postupne sa ich snažím posúvať svojmu synovi.

Hovorí sa, že dnešnú generáciu ťažko zaujať? Ako na to idete?

Podobne ako moji starí rodičia. Cez príbehy a&nbsp;zážitky. Oboch nás baví vojenská história a&nbsp;tak sme napríklad pred dvomi rokmi v&nbsp;rámci letných prázdnin prešli 1&nbsp;500 kilometrov po slovenských bojiskách. Od Dargova a&nbsp;Dukly cez vojenské múzeá v&nbsp;Banskej Bystrici, Pohronskom Ruskove, Piešťanoch až po bratislavský Slavín a&nbsp;opevnenie hraníc prvej republiku v&nbsp;Petržalke. Myslím, že na Slovensku nie je pamätník tanku či delo, pri ktorom by sme neboli.

O vyhrážkach voči prezidentkinej osobe sa dozviete na nasledujúcej strane. Ako ju ovplyvňujú?

Nenájde sa zaujímavá osobnosť, príbeh aj vo vašej rodinnej histórii?

Keď umrel môj starý otec, našli sme v&nbsp;jeho pozostalosti výstrižok z&nbsp;novín s&nbsp;fotografiou, na ktorej bol človek, ktorý sa mu veľmi podobal. Zaujalo nás, že na sebe mal anglickú uniformu z&nbsp;prvej svetovej vojny. Viete, v&nbsp;našom prostredí sa v&nbsp;rodinných archívoch pomerne bežne nachádzajú fotky našich predkov v&nbsp;uniformách rakúsko-uhorskej armády alebo&nbsp;česko-slovenských légií, ale anglické vojsko? To nás zaujalo. Zistili sme, že išlo o&nbsp;strateného príbuzného môjho pradeda. Ten človek odišiel z&nbsp;Česka pred prvou vojnou do Veľkej Británie. „Veľkú vojnu“ odslúžil ako dobrovoľník v&nbsp;anglickom vojsku a&nbsp;v&nbsp;našich légiách. No a&nbsp;po vojne sa aktívne zapájal do života českej komunity v&nbsp;Londýne. Zomrel na tuberkulózu v&nbsp;roku 1928. Takže áno, náhodou sme na základe pozostalosti dohľadali zaujímavú a&nbsp;pre nás dovtedy neznámu časť našej rodinnej histórie.

Ako ste už spomenuli, okrem histórie vás bavia témy obrany a&nbsp;bezpečnosti. Vo verejnom priestore opakovane hovoríte o&nbsp;nebezpečenstve hejterov a&nbsp;hejtov, ktoré sa množia na sociálnych sieťach. Predpokladám, že narastajúcim chaosom sa situácia ešte viac vyostruje.

Len nedávno našou spoločnosťou otriasli vyhrážky násilím a&nbsp;smrťou redaktorke RTVS Marte Jančkárovej. Zastali sme sa jej, pretože veľmi dobre vieme, aké to je byť objektom takejto iracionálnej nenávisti, zloby a&nbsp;zastrašovania. Za tie roky, čo žijem s&nbsp;prezidentkou, mám odsledované, že je priama úmera medzi slovnými útokmi extrémistických a&nbsp;populistických politikov napríklad voči pani prezidentke a&nbsp;následnými urážkami a&nbsp;vyhrážkami, ktoré sa objavia na jej adresu. Presne dnes vieme povedať, že po slovnom útoku sa do troch dní slová dotyčného politika začnú objavovať spolu s&nbsp;vyhrážkami ľudí na sociálnych sieťach a&nbsp;do týždňa, dvoch sa zvýšia vyhrážky zabitím voči prezidentke a&nbsp;jej rodine v&nbsp;podobe listov či telefonátov. Časť politikov si robí kampaň na šírení nenávisti a&nbsp;strachu. Je to mimoriadne nebezpečné a&nbsp;treba to zastaviť, kým sa stane niečo tragické.

Ako by sa podľa vás dala táto situácia riešiť?

Riešenie vidím v&nbsp;troch oblastiach. V&nbsp;prvom rade by politici mali veľmi dôsledne zvažovať svoje vyjadrenia a&nbsp;niesť za ne zodpovednosť. Klamať o&nbsp;niekom, že je vlastizradca alebo agent cudzej moci, je ďaleko za čiarou toho, čo by sme mali akceptovať. Zuzana Čaputová vyhrala viaceré súdne procesy, ktoré dokázali, že tieto tvrdenia na jej adresu sú klamstvá. Ale niektorých politikov to aj tak nezastavilo a&nbsp;tieto lži o&nbsp;nej šíria ďalej. V&nbsp;druhom rade by orgány činné v&nbsp;trestnom konaní mali venovať zvýšenú pozornosť online vyhrážkam. Cez sociálne siete sa dnes pácha množstvo verbálnych trestných činov, napríklad ohovárania alebo nebezpečného vyhrážania, ktorým sme doteraz nevenovali toľko pozornosti, ako by bolo treba. No a&nbsp;tu prechádzame k&nbsp;tretej oblasti – zavedeniu zodpovednosti sociálnych médií a&nbsp;ich prevádzkovateľov za obsah a&nbsp;moderovanie diskusií, tak aby sa cez tieto platformy nemohol tak ľahko šíriť nenávistný obsah. To sú tri oblasti, kde vidím obrovské možnosti zlepšenia.

Mohli by spomínané vyhrážky voči prezidentkinej osobe a&nbsp;rodine ovplyvniť jej rozhodnutie znovu kandidovať na post hlavy štátu?

Myslím, že nie. Inštitúcie aj ľudia, ktorí majú na starosti bezpečnosť pani prezidentky, robia všetky potrebné opatrenia, aby sa mohla rozhodovať slobodne a&nbsp;nie pod tlakom.

A&nbsp;keď som už túto tému načala, koncom marca ubehnú štyri roky od jej zvolenia do funkcie. Prebiehajú u&nbsp;vás doma diskusie na túto tému?

Mnohí ľudia si myslia, že keď prídeme domov po práci, tak sa posadíme a&nbsp;dáme si ďalšiu poradu, kde preberáme aktuálnu politickú situáciu doma i&nbsp;vo svete. (Smiech.) Asi mnohých ľudí sklamem, ale vzhľadom na to, že času, ktorý spolu trávime, nie je až tak veľa, snažíme sa ho využiť najmä na to, aby sme boli spolu, s&nbsp;deťmi, našimi príbuznými a&nbsp;trochu si oddýchli – prešli sa či zašportovali. Samozrejme termín, kedy sa prezidentka bude musieť rozhodnúť, či pôjde znovu kandidovať, alebo nie, sa blíži. Bavili sme sa o&nbsp;tom. Ale ak dovolíte, nebudem hovoriť nič o&nbsp;tom, čo plánuje robiť. Určite o&nbsp;tom bude včas informovať ona sama.