Počas piateho výročia vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ste sa v spoločnosti pani prezidentky zúčastnili na premiére dokumentu Kuciak: Vražda novinára, ktorého súčasťou sú aj nikdy nezverejnené zábery a málo známe informácie o ich vražde. Čo vás na tomto filme prekvapilo najviac?

Dlhé roky som pracoval pre mimovládne organizácie, ktoré sa venovali téme boja proti korupcii. Videli sme, ako tu bačovali niektorí politici opojení mocou a napojení na štruktúry organizovaného zločinu. V tejto faktografickej časti ma dokument veľmi neprekvapil. Ale bolo nesmierne náročné vidieť zábery z policajných rekonštrukcií. To s akou ľahkosťou napríklad vrah rozprával o tom, ako Jána a Martinu zastrelil. A ten záver! Vraha a jeho a jeho komplicov súd poslal do väzenia, ale objednávateľov vraždy zatiaľ nie. Tu na spravodlivosť ešte stále čakáme. To vo mne veľmi rezonovalo.

Poznali ste Jána Kuciaka osobne?

Stretli sme sa na niekoľkých protikoručných akciách a konferenciách. V osobnom kontakte sme však neboli. Ale v kontakte s ním bola Zuzana Čaputová, ktorá vtedy pôsobila ako protikorupčná advokátka, ktorá s Marekom Vagovičom, Jánom Kuciakom, ale aj ďalšími investigatívnymi novinármi riešila viaceré veľké kauzy, Málokto si dnes pamätá, že bojovala s Mariánom Kočnerom aj v kauze pezinskej skládky.

Po Jánovej smrti ste spoluorganizovali úplne prvý pietny pochodu za Jána a Martinu. Bolo to dokonca ešte pred vznikom iniciatívy Za slušné Slovensko.

Nebol som organizátor, iba som pomohol priateľom, ktorí túto pietnu akciu zvolali. Organizovali to Katka Pázmány a Peter Nagy. Oslovili ma, či by som im mohol pomôcť s organizáciou čela sprievodu a kontaktom s bezpečnostnými zložkami. Mal som s tým skúsenosti a vzhľadom na to, že išlo o pietnu akciu za zavraždeného novinára a jeho snúbenicu, okamžite som sa zapojil.

Vy ste vtedy mali na starosti bezpečnosť toho protestu, ale najzásadnejší bezpečnostný „incident“ sa stal až po samotnom proteste. Môžete nám priblížiť o čo sa stalo?

Konšpiračné médiá, ale aj niektorí politici vtedy šírili naratív, že naša akcia je predohrou na slovenský Majdan. Skrátka, že pôjde o násilnú protivládnu akciu. Pochod mestom aj následná pietna akcia na Námestí slobody, na ktorej sa zúčastnilo okolo 20-tisíc ľudí, prebehla bez incidentov. Keď sme však zhromaždenie ukončili, asi 300 nahnevaných ľudí sa presunulo k Úradu vlády SR. Lomcovali bránou, dáki ľudia sa na ňu dokonca pokúšali vyliezť. Hoci sme vedeli, že sa nás to už nijak netýka – organizátor nie je zodpovedný za to, čo sa stane po oficiálnom ukončení jeho akcie –, nedalo nám to. S Jurajom Šeligom a zopár novinármi sme sa vlastnými telami postavili medzi bránu úradu vlády a nahnevaný dav. Bolo to mimoriadne intenzívnych 40 minút, kedy sme prítomných presviedčali, aby nerobili hlúposti a rozišli sa. Vypočuli sme si na svoju adresu všeličo, ale boli sme rozhodnutí nedopustiť žiadne provokácie a násilie. A podarilo sa. V ten večer sa žiadny Majdan nekonal. O niekoľko dní vznikla iniciatíva Za slušné Slovensko, námestia zaplnili najväčšie občianske protesty od novembra 1989, a o miesiac padla Ficova vláda...

To, že sa to vtedy nezvrhlo na násilný protest, bol možno jeden z kľúčových momentov, že sa celá následná atmosféra v spoločnosti a občianska aktivita vyvíjali pokojným a nenásilným spôsobom.

Asi áno. Pamätám si, ako veľmi nám vtedy záležalo na dvoch veciach – ukázať strane Smer a konšpirátorom, že zavádzali a tiež nedopustiť pošpinenie pamiatky Jána a Martiny.

Mnohí mylne nazdávajú, že jeho povolaním je „byť partnerom prezidentky“. O jeho skutočnom zamestnaní sa dočítate na ďalšej strane.