Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Bolo to krásne leto, šestnásť dní som bola pri mori. Oddýchla som si, vyplávala som sa, vyslnila som sa, ale už som začala aj trocha pracovať. Ešte idem aj na Záhorie trošku do lesa, trošku pochodiť pod stromami v&nbsp;prírode s&nbsp;rodinou, s&nbsp;dieťaťom. S&nbsp;Quidom sme boli aj pri mori. Chcem si to hlavne všetko užiť, lebo minulý rok som toho mala viac. Treba relaxovať. Keď môžete, relaxujte v&nbsp;lete, lebo potom sa na tú jeseň tak viac tešíme, máme viac energie a&nbsp;vydrží nám to aspoň do Vianoc.

Slnili ste sa na pláži, a&nbsp;teda ste všetkým ukázali svoju ukážkovú postavu. Ako sa o&nbsp;ňu staráte?

To sa len zdá, to je ťažká robota. (Úsmev.) Takto vám poviem… Samozrejme, že keď idete niekam v&nbsp;lete na dovolenku, poľavíte, dáte si sladké, vínko, pravidelne jete… Veď to je normálne. To telo je v&nbsp;pokoji, takže po päťdesiatke sa to už inak ukladá. Vtedy máte aj menej stresu, človek je taký plnší. Ale potom príde september a&nbsp;máme z&nbsp;čoho uberať. To by bola nuda, keby bol človek stále dokonalý, krásny, vyšportovaný. Nie! Treba tu mať občas tuk a&nbsp;potom zase ten tuk dať dole. To je ten krásny pocit, že mám tuk a&nbsp;potom ho zase nemám. (Smiech.) Stále máte tú inšpiráciu za niečo bojovať, mať nejaký cieľ. Keby som bola stále krásna, nebavilo by ma to. Ale už nejem veľa sladkého a&nbsp;dávam si väčší pozor. Chodím viac behať, aby som zvládala predstavenia. Takže mám rada, keď trošku priberiem, oddýchnem si a&nbsp;potom zase schudnem.

Dnes je celkom bežné navštevovať estetickú kliniku a&nbsp;pomôcť si u&nbsp;odborníkov. Ste aj vy tento typ ženy?

Veľa žien o&nbsp;tom nechce hovoriť, je to prirodzené. V&nbsp;určitom čase je dobré, keď si muž a&nbsp;žena oddelia kúpeľňu, pretože žena sa potrebuje viac o&nbsp;seba starať. Ak chce byť žena pekná a&nbsp;chce mať sviežu pleť, musí navštevovať kozmetiku, masáže a&nbsp;ozdravné centrá. Ja to vidím tak, že po päťdesiatke koža potrebuje výživu. Chodím na procedúry, ktoré vyživujú kožu. Ale stále som to ja. Nepodstupujem invazívne zákroky, že by som sa menila. Sú to zákroky, ktoré vyplnia tvár výživou. Podstupujem to trikrát do roka a&nbsp;bola som aj na „kontúrke“ pier, pretože ako dieťa som mala herpesy a&nbsp;ja vlastne kontúru nemám. Stále si ju kreslím, ale videla som, že existuje nová metóda. Je to skutočne prirodzené.

Bolo to pred letom. Je to čerstvé. Mám pocit, že mám také ružovejšie pery, ako keď som bola mladá. Pre môj pocit je to veľmi dobré. Som herečka, ktorá ešte bude určite hrať staré ženy alebo budem hrať nejakú „dobovku“, keď musím byť prirodzená. A&nbsp;ja som zástanca, že treba dobre vyzerať, ale sviežo, zdravo a&nbsp;prirodzene. Ani by sa mi na sebe nejaké veľké zákroky nepáčili. Ale keď si chce žena zväčšiť pery, prsia, to je jej vec. Ja však chcem zostať sama sebou a&nbsp;nechcem sa podobať na žiadnu inú ženu.

U&nbsp;dám sa na vek neupozorňuje. Vy ste však tú päťdesiatku spomenuli. Asi sa často stretávate s&nbsp;tým, že na svoj vek nevyzeráte.

Vážim si, že mi to povedia. Ale poviem vám, že je to strašná robota, je to citeľné. Už aj inak človek všetko stíha, ale netreba si to pripúšťať. Niekedy mi hovoria, že robím s&nbsp;mladými a&nbsp;stále mám energiu ako oni. Ja to môžem vyvrátiť. Keď robím s&nbsp;mladými, mám takú depresiu. Nemám vedľa seba rovesníka, a&nbsp;keďže ho nemám, mám pocit, že som skutočne oveľa staršia. Je to tak. (Smiech.) Mňa keď osloví tridsiatnik, už to „nedám“. Radšej 45-ročný alebo s&nbsp;päťdesiatnikom sa porozprávame… Je to klamstvo, že sa cítite mlado pri mladých, ja sa pri nich cítim stará.

Hovoríte o&nbsp;stretnutiach s&nbsp;mladými, ale vnútorne sa predsa na päťdesiatničku necítite. Či sa mýlim?

Vnútorne sa cítim veľmi dobre, pokiaľ mi nič nie je, pokiaľ som zdravá a&nbsp;vidím, že mám robotu. Keď mi ponúkajú robotu, hovorí sa, že vtedy som v&nbsp;kurze. To ma teší a&nbsp;robím pre to všetko. Mohla by som vyzerať ako teta, ktorá má šesťdesiat rokov, ale nechcem tak vyzerať. Hlavne mám syna, ktorému musím byť nejaký sparingpartner, a&nbsp;možno je to aj tým, že keď žena nemá partnera, je taká akčnejšia. Vidím to... Ženy, keď sú šťastné – ja im to závidím, ale v&nbsp;dobrom –, keď majú partnera, sú také pokojnejšie, môžu polovicu vecí vypustiť, lebo muž to urobí, ale ja nemôžem. Ja robím všetko sama.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

Z&nbsp;vašich slov cítiť, že vám chýba partnerská láska, opora...

Chýba mi to, že by som išla s&nbsp;nejakým krásnym mužom na dovolenku, len tak sa zrelaxovať. (Úsmev.)

Ja vám to poviem, lebo všetkyženy aj v&nbsp;mojom okolí o&nbsp;tom mlčia. Ženy, ktoré majú môj vek a&nbsp;sú slobodné, si nemôžu nájsť chlapa. Oslovia ich možno v&nbsp;zahraničí alebo ich oslovia, lebo nie sú známe. Ale to je asi môj údel, že mňa jednoducho neoslovia. Samozrejme, existujú úžasní päťdesiatnici, ale všetci sú zadaní. To je to. V&nbsp;našom veku je málo slobodných ľudí. Je to ojedinelé.

Takže problém vidíte najmä v&nbsp;svojom veku?

Myslím si, že v&nbsp;našom veku je ťažké nájsť slobodného muža. A&nbsp;aj muži, ktorí zostanú slobodní či sa rozvedú, to majú jednoduchšie. Muž si ľahšie nájde mladšiu, ale keď si žena nájde mladšieho, už sa na ňu ukazuje.

Viete si teda predstaviť aj mladšieho partnera? Napríklad o&nbsp;desať-pätnásť rokov?

A&nbsp;prečo nie? Môžem mať mladšieho, ale je pravda, že neviem, koľko by to vydržalo. Keď som mala 48, vôbec mi to neprekážalo. Teraz mám 53.

Asi by som s&nbsp;ním išla už iba na kávu.

Tak sme sa dostali k&nbsp;tomu, že mladších mužov už k&nbsp;sebe nepustíte.

Mám takých kamarátov, ale musím povedať, že im chýba nejaká priebojnosť, dravosť, drzosť. Ako keď idete do Španielska alebo aj Gréci to majú, Taliani to majú. Našim to trošku chýba, ale nemyslím to v&nbsp;zlom.

Čím vás teda muž musí zaujať, aby ste mu dali šancu?

To je také individuálne. Niekto môže byť skromný, dobručký a&nbsp;zrazu vás zaujme. Niekto môže byť výstredný a&nbsp;najprv si poviete ježišmária, ale zistíte, že v&nbsp;tej výstrednosti je skrytý mladý hanblivý chlapček. Napríklad aj teraz v&nbsp;talente. Nikdy som nestretla Ega, ktorý pôsobí úplne inak a&nbsp;zrazu bol nežný, dobrý, citlivý. Mali sme také vážne rozhovory, že som pozerala, že toto je Ego? Nikto by to na neho nepovedal. Úplne ma prekvapil.

Presne –&nbsp;že aká som super baba. (Smiech.) A&nbsp;to ma teší. Takisto si myslel niečo, čo nebola pravda, pretože sme sa nepoznali.

Ja som mal pred vami pri našom prvom rozhovore veľký rešpekt až obavy, no po krátkej chvíli to opadlo. (Úsmev.) Máte tú pomyselnú stenu pred sebou...

Ale nemám. (Úsmev.) Hovoria mi to, ale keď sa so mnou ľudia rozprávajú, väčšinou počúvam, že som úplne iná. Tak vidíte...

Vrátim sa k&nbsp;mužom. Rande teda nehrozia? Alebo sa nájde nejaký „švárny junák“, ktorý vás na rande dostane?

Napriek tomu stále veríte, že k&nbsp;vám ešte partnerská láska príde?

Ale jasné. Stretávam sa s&nbsp;kamarátmi, chodíme na víno, ale vyslovene že by som s&nbsp;niekým išla na rande, to naozaj nie.

Cítite sa osamelá? Viem, že máte priateľov, ale narážam na lásku od partnera.

Preto som hovorila o&nbsp;tej dovolenke, že by som išla s&nbsp;fajn chlapom. Ale aj to je mačka vo vreci, lebo nikdy neviete, čo sa z&nbsp;neho vykľuje. Takže musíte ísť s&nbsp;niekým, koho dobre poznáte. A&nbsp;viete, čo od neho môžete očakávať. Ale nie som osamelá, lebo fakt som už niekde inde. Mám pocit, že sa veľa vecí zmenilo, kovid to zmenil. Ľudia sú viac doma, trošku sa to lepší, ale stále to nie je okej. Niečo sa tak akoby natrhlo, aj tie vzťahy, ľudia sa už tak nestretávali a&nbsp;nestretávajú. Je iná doba. Teraz som sa o&nbsp;tom rozprávala s&nbsp;Marošom Kramárom. A&nbsp;hovorí mi, že nerozumie tým mladým. Ale ja to isté. Nejaké je to iné.

Váš syn má už sedemnásť rokov, takže aj on patrí medzi tých mladých.

Jasné, ale sme „parťáci“. Myslím si, že v&nbsp;tomto veku by sa mali synovia, ale aj dcéry veľmi rozprávať so svojimi rodičmi a&nbsp;rodič by mal vedieť o&nbsp;svojom dieťati naozaj všetko – s&nbsp;kým si píše, čo pozerá, čo je, kam ide... Lebo stačí jedna chybička a&nbsp;už je na zlej ceste. Musíte mu tak nenápadne poradiť, podporovať ho. Byť aj v&nbsp;strehu. Žijem jeho život, vždy mi povie, ako všetko bolo, s&nbsp;kým bol...

Máte o&nbsp;neho vnútorný strach alebo nepokoj?

To vôbec neriešim. Som tu a&nbsp;teraz, užívajme si, rozprávajme sa a&nbsp;niečo príde. To, čo je vo hviezdach, sú nejaké sily. A&nbsp;platí to aj s&nbsp;tým partnerom. Môžete sa roztrhať, ale nasilu nič nezískate. To je zlé. Musíte to nechať a&nbsp;niečo príde. Niečo príde… (Úsmev.)

TAKTO VYRÁSTOL HEREČKIN SYN. FOTKY V GALÉRII