redakcia

<p>Vždy prekvapoval. Dnes uchvacuje. V jednej z najťažších úloh dramatickej spisby – ako starček v Ionescovej hre Stoličky. Energický, vtipný a kultivovaný spoločník. Účinkoval v dvesto televíznych inscenáciách. V Činohre SND ho vidíme aj dva­dsaťkrát do mesiaca. Vyučuje na VŠMU, píše scenáre, čoraz častejšie režíruje. Emil Horváth ml.</p>

<h3>Neprajníci nenamietajú, že sa vám herecký honorár máli?</h3>
<p>V&nbsp;prvom martinskom angažmáne som režíroval Gogolovu Ženbu. Vrátil som sa k&nbsp;réžii až nedávno. Keby niekto poznal honoráre za divadelnú réžiu, isto by od tej zlomyseľnosti upustil. Peniaze zarobené kumštom sú čisté, zdanené.</p>
<h3>Vraj vás nezaujíma reklama a&nbsp;dabing. Nie je to rúhačstvo v&nbsp;čase, keď sa tým živia dve tretiny vašich kolegov?</h3>
<p>Nikoho nesúdim. Väčšmi ma však zaujíma umelecká práca. Nemám problém s&nbsp;technikou dabingu, skôr mi prekáža kvalita a&nbsp;rýchlosť, akou sa dnes táto práca robí. Navyše po troch hodinách v&nbsp;dabingovom štúdiu ma bolia oči a&nbsp;hlava.</p>
<h3>Keby vám ponúkli tri milióny korún za nakrúcanie reklamy?</h3>
<p>Zažili sme už iné ponuky. Aj od politikov. Možno keby som nemal čo jesť... Vždy som si však vyberal rolu a&nbsp;až potom ma zaujímal honorár. Čo s&nbsp;tromi miliónmi? Zjete len jeden rezeň, vozíte sa len v&nbsp;jednom aute.</p>
<h3>Historky o&nbsp;vašej roztržitosti sú len klebetami?</h3>
<p>Pred chvíľou mi telefonovala manželka, že som nechal kľúče zvonka vo dverách. Zarozprával som sa so susedou. Hm, v&nbsp;robote dokážem byť sústredený. V&nbsp;živote sa mi to nedarí.</p>

<h3>Zhoršuje sa to vekom?</h3>
<p>Chvalabohu, je to stále rovnaké. S&nbsp;prvým fiatom sme sa raz v&nbsp;Bukurešti zastavili na obede. Keď sme sa vrátili k&nbsp;autu, zistil som, že nemám kľúče. Zhrčili sa ľudia, už si delili ženu, kolesá... Dvadsať minút som chodil štvornožky po jedálni a&nbsp;hľadal kľúče, ktoré sa cez prederavené vrecko zachytili na nohaviciach. Vtedy som prežil svoju smrť.</p>
<h3>Ahlforsova nová hra Ale, ale pani plukovníková! je aj o&nbsp;tom, že vdova je prekvapená, čo všetko nevedela o&nbsp;manželovi. Čo o&nbsp;vás nevie vaša manželka a&nbsp;herečka Viera Richterová?</h3>
<p>Ejha! Vo vzťahu nejde len o&nbsp;to, aby sme všetko o&nbsp;sebe vedeli. Tým nechcem povedať, že vediem druhý život. Vo vzťahu ide o&nbsp;vzájomný rešpekt. Mnohí si hovoria, že by nikdy nespáchali samovraždu. Klamú. Hovoria to preto, že nikdy nepadli až na dno. Čo my vieme, čím nás blízki ešte prekvapia?! Teraz sme s&nbsp;Vierkou robili televíznu hru Okamih pravdy podľa Donalda Churchilla. Hráme tam manželský pár. Hoci som o&nbsp;jej hereckých kvalitách vedel – spolu sme pracovali v&nbsp;Martine a&nbsp;na Novej scéne – znova ma prekvapila.</p>
<h3>Kto koho uháňal?</h3>
<p>Poznali sme sa už zo školy. A&nbsp;zrazu sme v&nbsp;Martine skúšali a&nbsp;hrali Romea a&nbsp;Júliu. O&nbsp;rok sa narodil náš Tomáško.</p>
<h3>Často ste si súkromný život odžili na javisku?</h3>
<p>Keby to, čo sa odohráva na javisku, fungovalo aj v&nbsp;reáli, boli by sme najväčšími hriešnikmi na svete. Je však fajn, ak sa nám podarí vytvoriť u&nbsp;diváka ilúziu, že čo hráme, je pravda. Aj za cenu otázok, čo sa asi deje za oponou...</p>
<p><strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong></p>

<h3>... určite sa tam dejú divy. Manželka hrá na Novej scéne a&nbsp;v&nbsp;divadle West. Nežiarlite, keď vidíte, ako ju objíma partner na javisku?</h3>
<p>Vôbec. Je to len práca. Žiarlivosť ukazuje, či ste si istý sám sebou. Možnože mnohí nie sú.</p>
<h3>Je niečo, za čo by ste si dali pár faciek?</h3>
<p>Možnože v&nbsp;mladosti som si tak jednu sezónu myslel, že niektoré veci vyriešim alkoholom. Liečil som si tým komplexy, povzbudzoval som svoju utiahnutosť. Hlúposť!</p>
<h3>Encyklopedické heslo: Horváth je herec výnimočnej emocionality. Odpustite, ale presvedčivo ste stvárnili zopár moróznych postáv. Ako to vyzerá u&nbsp;vás doma?</h3>
<p>Hej... občas vybuchnem. Horšie je, keď to človek dusí v&nbsp;sebe. Neznížil som sa však k&nbsp;hádzaniu tanierov. Aj keď! V&nbsp;Dreiserovej Americkej tragédii je veta: Ja profesor s&nbsp;doktorátmi som ako nejaký inštalatér zabil ženu kladivom...</p>
<h3>Proti čomu ste sa v&nbsp;mladosti búrili?</h3>
<p>Stará mama mala stotridsať kíl, úžasne varila a&nbsp;piekla. Aj keď ma milovala, neodpustila mi, že nie som veľký jedák. Dodnes jedávam striedmo. Ako decku mi mama prácne uplietla sveter. Keď sa nedal pretiahnuť cez hlavu, zúfalo vyhlásila: Božemôj, akú máš veľkú tekvicu! Do tridsiatky som tekvicu nejedol!</p>
<h3>Sú veci, ktoré vás iritovali a&nbsp;vy ste ich potom uplatňovali vo výchove svojho syna Tomáša?</h3>
<p>Sú. Zabudol som na to, že aj vypočítať nejaký príklad si vyžadovalo istú trpezlivosť. V&nbsp;tomto bola úžasná moja manželka. Tomáš vyštudoval slovenčinu a&nbsp;poľštinu. Literárnej vede veľmi nerozumiem, ale hovoria o&nbsp;ňom ako o&nbsp;osobnosti.</p>
<h3>Netrápilo ho, že rodičia nemajú „normálne zamestnanie“?</h3>
<p>Trápilo. Raz som to vycítil a&nbsp;spýtal som sa: Ty sa za mňa hanbíš? Povedal, že nie, ale že keď ideme spolu nakupovať, nemá na ulici čo robiť, kým ja debatujem s&nbsp;ľuďmi. Musím však doňho rypnúť. Dnes ako autor rozhlasových hier či poviedok nepíše len pre seba, určite to robí pre ľudí. A&nbsp;celkom určite nebude môcť zostať v&nbsp;anonymite.</p>
<h3>Na čo najviac utrácate?</h3>
<p>Na nezmysly. Bol som síce na matematickej olympiáde, ale ako mladomanžel som koberce vymeral a&nbsp;kúpil tak, že nám zostalo za 5 600 korún odrezkov. Kúpim kreslo, ktoré je síce pekné, ale nemáme ho kam dať.</p>
<h3>Na čo ste márnivý?</h3>
<p>So ženou sme raz zrátali, že za naše dovolenky by bola pekná vila. Neľutujeme. V&nbsp;Benátkach na Námestí svätého Marka sme napríklad popíjali kávu. Stála síce takmer toľko, čo jedny večerné šaty, ale ten pocit si budeme pamätať vždy.</p>
<p><strong>ANDREJ KOCKA</strong></p>
<p><strong>FOTO: JOZEF BARAN, ARCHÍV E. H.</strong></p>