Vždy prekvapoval. Dnes uchvacuje. V jednej z najťažších úloh dramatickej spisby – ako starček v Ionescovej hre Stoličky. Energický, vtipný a kultivovaný spoločník. Účinkoval v dvesto televíznych inscenáciách. V Činohre SND ho vidíme aj dva­dsaťkrát do mesiaca. Vyučuje na VŠMU, píše scenáre, čoraz častejšie režíruje. Emil Horváth ml.

Neprajníci nenamietajú, že sa vám herecký honorár máli?

V prvom martinskom angažmáne som režíroval Gogolovu Ženbu. Vrátil som sa k réžii až nedávno. Keby niekto poznal honoráre za divadelnú réžiu, isto by od tej zlomyseľnosti upustil. Peniaze zarobené kumštom sú čisté, zdanené.

Vraj vás nezaujíma reklama a dabing. Nie je to rúhačstvo v čase, keď sa tým živia dve tretiny vašich kolegov?

Nikoho nesúdim. Väčšmi ma však zaujíma umelecká práca. Nemám problém s technikou dabingu, skôr mi prekáža kvalita a rýchlosť, akou sa dnes táto práca robí. Navyše po troch hodinách v dabingovom štúdiu ma bolia oči a hlava.

Keby vám ponúkli tri milióny korún za nakrúcanie reklamy?

Zažili sme už iné ponuky. Aj od politikov. Možno keby som nemal čo jesť... Vždy som si však vyberal rolu a až potom ma zaujímal honorár. Čo s tromi miliónmi? Zjete len jeden rezeň, vozíte sa len v jednom aute.

Historky o vašej roztržitosti sú len klebetami?

Pred chvíľou mi telefonovala manželka, že som nechal kľúče zvonka vo dverách. Zarozprával som sa so susedou. Hm, v robote dokážem byť sústredený. V živote sa mi to nedarí.

Zhoršuje sa to vekom?

Chvalabohu, je to stále rovnaké. S prvým fiatom sme sa raz v Bukurešti zastavili na obede. Keď sme sa vrátili k autu, zistil som, že nemám kľúče. Zhrčili sa ľudia, už si delili ženu, kolesá... Dvadsať minút som chodil štvornožky po jedálni a hľadal kľúče, ktoré sa cez prederavené vrecko zachytili na nohaviciach. Vtedy som prežil svoju smrť.

Ahlforsova nová hra Ale, ale pani plukovníková! je aj o tom, že vdova je prekvapená, čo všetko nevedela o manželovi. Čo o vás nevie vaša manželka a herečka Viera Richterová?

Ejha! Vo vzťahu nejde len o to, aby sme všetko o sebe vedeli. Tým nechcem povedať, že vediem druhý život. Vo vzťahu ide o vzájomný rešpekt. Mnohí si hovoria, že by nikdy nespáchali samovraždu. Klamú. Hovoria to preto, že nikdy nepadli až na dno. Čo my vieme, čím nás blízki ešte prekvapia?! Teraz sme s Vierkou robili televíznu hru Okamih pravdy podľa Donalda Churchilla. Hráme tam manželský pár. Hoci som o jej hereckých kvalitách vedel – spolu sme pracovali v Martine a na Novej scéne – znova ma prekvapila.

Kto koho uháňal?

Poznali sme sa už zo školy. A zrazu sme v Martine skúšali a hrali Romea a Júliu. O rok sa narodil náš Tomáško.

Často ste si súkromný život odžili na javisku?

Keby to, čo sa odohráva na javisku, fungovalo aj v reáli, boli by sme najväčšími hriešnikmi na svete. Je však fajn, ak sa nám podarí vytvoriť u diváka ilúziu, že čo hráme, je pravda. Aj za cenu otázok, čo sa asi deje za oponou...

Pokračovanie na ďalšej strane...