Rozhovory

Archívny rozhovor s 23-ročným Gottom: O náhlej popularite aj vzťahu k ženám

23.3. 2021 8:00
Diskusia ()
Karel Gott
Karel Gott
Zdroj: Miloslav Mirvald
Rozhovory

Archívny rozhovor s 23-ročným Gottom: O náhlej popularite aj vzťahu k ženám

23.3. 2021 8:00
Diskusia ()
Karel Gott
Karel Gott
Zdroj: Miloslav Mirvald

Začítajte sa do ďalšej časti seriálu k 70. výročiu týždenníka Život a vychutnajte si rozhovor s maestrom KARLOM GOTTOM († 80) spred niekoľkých desaťročí. Vráťte sa s nami do roku 1964, kedy sme uverejnili článok "Oči nemá snehom zaviate alebo Karel Gott osobne".

Mala by som chuť uviesť tento rozhovor poznámkou o dlhom, dosť urputnom zápase novinára s časom, respektíve nedostatkom času Karla Gotta a vlastne aj s jeho nie príliš veľkou ochotou zísť sa. Zápas sa skončil, od víťaza sa očakáva veľkorysosť, tak sa poznámky vzdávam. Svojím spôsobom je náhla popularita tohto 23-ročného speváka (áno, dievčatá, je tmavovlasý a má belasé oči) v našich pomeroch pozoruhodným zjavom. Pozrime sa na výsledok ankety a nechajme bokom tie vonkajšie príznaky obľúbenosti, napríklad kŕdle trochu smiešnych dievčat vyskytujúcich sa osobne a dotierajúcich telefonicky všade tam, kde je alebo by mohol byť ON. Teda, kým vlani dostal Karel Gott v ankete časopisu Mladý svět o najobľúbenejšieho speváka iba tri hlasy, tento rok je podľa správ, ktoré sme získali, bezpečne na prvom mieste s tisícami hlasov a na prvom mieste v piesňach je aj „jeho“ Oči má sněhem zaváté, ktorú Šlitr a Suchý zložili preňho.

Čomu podľa vás najviac vďačíte za svoj doterajší úspech?

To je trochu zložité. Pôvodne som chcel byť čisto džezovým spevákom. Ako Ray Charles alebo Sammy Davis Junior. Ideálom pre mňa bolo dostať sa ku Karlovi Krautgartnerovi. To sa mi splnilo, ale v súťaži Hľadáme nových spevákov som najskôr prepadol. Zoznámil som sa však s Karlom Krautgartnerom, ktorý ma potom neprestal sledovať a umožnil mi vystupovať s jeho orchestrom. Medzitým som rozviazal pracovný pomer s fabrikou – učil som sa za elektrikára v učilišti ČKD Stalingrad – a začal som spievať aj v kaviarni Alfa a navštevovať konzervatórium. (Ešte stále študujem diaľkovo.) Spieval som rýdzo džezové skladby a ľudia mi veľmi, ale veľmi nadávali, nemali ma radi, nechceli ma počúvať. A tak som si všímal, ako to robia iní, úspešní speváci. Prirátajte si k tomu ešte skutočnosť, že som členom Semaforu, blahodarnú spoluprácu so Suchým a Šlitrom, cenné rady a pomoc môjho profesora z konzervatória Konstantina Karenina, ktorý – hoci je starší pán – má veľmi rád džez...

Ako sa zmocňujete novej piesne, povedzme konkrétne piesne Úterý, ktorá vyhrala v súťaži Hľadáme pesničky pre všedný deň?

Rôzne. Pri piesni Úterý sme zostali pri twiste, ako ju autori Kunst a J. R. Pick mysleli. Ale melódia piesne Má daleká cesta (u publika bola tretia, u poroty prvá) napovedala, že by výborne vyšla ako pomalý „slaďák“, hoci mala pôvodne rýchle tempo. A tak sme ju aj pripravili „šialene“ pomaly, s citom – a vyšlo to. Usilujem sa ísť s novým prúdom a dať do každej piesne ešte niečo svojské.

Výraz tváre, ktorý máte pri speve (moja malá dcéra to volá „ľúbezné oči“) prezrádza akési prežívané opojenie. Ak je to naozaj tak, mohli by ste povedať, či viac preciťujete slová alebo melódiu spievanej piesne?

Vôbec nemyslím na slová. Unáša ma melódia. Keď spievam sám i keď počúvam iných. Mám veľkú diskotéku zväčša s americkými a talianskymi spevákmi. Počúvam ich vášnivo rád. Slovám nerozumiem, ale z hudby mi behá mráz po chrbte. Nenávidím takú interpretáciu piesne, kde sa spieva tak, aby ľudia rozumeli každému slovu. Melódiu neslobodno potláčať textom.

Ktorú z piesní svojho repertoáru spievate najradšej?

Vždy tú najnovšiu. Tú, ktorú práve nakrúcam pre rozhlas. Ľúbim ju potom celý mesiac... Ale jednu predsa len spievam najradšej. Volá sa My Prayer a je to stará známa Avant de mourir s anglickým textom. Za pieseň, o ktorej si myslím, že sa mi najviac podarila, považujem Bernsteinovu Mariu z West Side Story, ktorú som naspieval pre rozhlas.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Diskusia