Si súčasťou relácie Hit roka, ktorá vznikla pri príležitosti 30. výročia Slovenskej republiky. Úlohu glosátorky už máš v malíčku, napriek tomu ma zaujíma, či si pred reláciou robíš prípravu alebo máš radšej improvizáciu.

Príprava je do určitej miery dôležitá, ale ja mám problém, že si síce pozriem scenár, kde nás Tomáš Hudák (scenárista, pozn. red.) vždy veľmi pekne navedie na to, o čom by sme mohli hovoriť, napríklad historku k psíkom, k lietaniu, ale keď sa na nakrúcanie pripravujem, skutočne si neviem na nič z toho spomenúť. (Smiech.)

Za seba teda musím povedať, že mňa celá príprava iba stresuje. Aj sa snažím ľahnúť si napríklad do vane, aby som si navodila príjemnú atmosféru s tým, že mi niečo napadne, ale je to bez výsledku. Potom prídem na nakrúcanie, samozrejme, bez nápadov, preto moja taktika je skákať druhým do reči, vyrušovať a nejakým spôsobom reagovať. A keď ma potom zavolajú zas, hovorím si, že je to ich problém. (Smiech.)

S ktorými glosátormi sa v relácii rada stretneš? Myslím to z toho hľadiska, že ste naladení na rovnakú vlnu, máte možno spoločné zážitky?

Zatiaľ som tam nebola v nejakých divokých kombináciách. Musím sa priznať, že zatiaľ všetci, ktorí vedľa mňa sedeli alebo sedia, sú neskutočne milí. Pán Marián Leško (68) je mimoriadne príjemný človek. Mám rada jeho inteligentný a nenápadný humor v tom zmysle, že človek si ho musí sám dekódovať, pretože nie je na prvú signálnu. Mišo Kubovčík (42) má zas vždy pripravené rôzne príhody. On je vo všeobecnosti takisto veľmi vtipný človek. Ale je pravda, že aktuálne som nakrúcala po dlhom čase so Sajfom (43). Poviem pravdu, že si ani nespomeniem, kedy naposledy sme spolu niečo nakrúcali v televízii. Spolu s nami bol v štúdiu Jožko Vajda (67) a ja som sa veľmi dobre bavila. Ak sa rovnako dobre zabaví divák, som úprimne rada.

A vieš byť vtipná, aj keď nemáš práve svoj deň? Dokážeš nechať problémy zatvorené v šatni, a keď na kamere zasvieti červená, sústrediť sa len na výkon?

Je to veľmi rôzne. Napríklad si myslím, že neviem byť vtipná, ani keď mám svoj deň. Byť vtipný je veľmi subjektívne, teda vnímané z pohľadu človeka, ktorý to počúva a vidí.

A zvyčajne si ani nehovorím, že nemám svoj deň, skôr si hovorím, že nemám svoju chvíľu. Osobne nemám rada, keď si ľudia hneď takto zovšeobecnia celý deň. Zoberme si, že je ešte len 11.30 a ja si poviem, že nemám svoj deň. To potom znamená, že do večera ešte dosť veľa hodín nebudem mať stále svoj deň? Radšej si teda hovorievam, že teraz nemám svoju chvíľu, lebo to ešte nič neznamená. Daný deň sa stále môže zvrtnúť a byť dobrý. Následne sa ne­utápam v tom, že mi niečo je, ale hovorím si: O. k., uvidíme… A tým sa človek odtlakuje, odstresuje, často sa v súvislosti s tým rozplynie aj zdanlivá chmára a zrazu je ten deň naozaj dobrý.

Aké bolo jej dospievanie, túžby a sny? Dozviete sa na ďalšej strane.