Stála na najvyšších športových stupienkoch, domov nosila olympijské medaily. Fenomenálna gymnastka VĚRA ČÁSLAVSKÁ (1942 – 2016) sa nebála verejne povedať svoj názor, hoci bol odlišný od toho nadiktovaného mocenskými štruktúrami. Zároveň jej nebola cudzia ľudskosť, úcta a pokora.
A pritom aj ona vo svojom živote okrem celosvetovej slávy zažila hlboké pády. Odpísali ju komunisti, ako olympijská víťazka bola bez zamestnania, po čase si našla prácu upratovačky. Dôvodom bolo, že dala najavo averziu ku komunistickému režimu a podpísala politický manifest Dvetisíc slov. Odsúdila aj sovietsku okupáciu Československa v roku 1968, predstaviteľom Pražskej jari na čele s Alexandrom Dubčekom odovzdala najcennejšie olympijské kovy. Z oslavovanej ikony sa razom stala nežiaduca osoba, a následne ju úplne vylúčili zo športového života. Omnoho viac ju však poznamenalo manželstvo s mužom, ktorý bol agresívny, trápil celú rodinu a skonal tragicky rukou vlastného syna.
Neposedné dieťa
Kto by si bol pri jej narodení pomyslel, že v rodine pražského živnostníka, majiteľa obchodu s lahôdkami, a jeho manželky v domácnosti prišla na svet budúca olympijská víťazka? Bola najmladšia, okrem nej rodičia vychovávali dcéry Hanu a Evu. Všetky tri malé slečny chodili na balet. Mama ich naň prihlásila, keď mala Věra štyri roky. Už tam bolo vidieť, že najmenšia z nich je mimoriadne pohybovo nadaná a v piatich rokoch ovládala akrobatické prvky vrátane premetu.
Obdiv a gratulácie od kolegov po získaní vzácneho kovu.
Zdroj: Profimedia
Pohyblivosť zrejme zdedila po otcovi, ten hrával futbal za klub Čechia Louny. Do vienka dcére dal i pevnú vôľu, ktorá sa jej toľkokrát v živote zišla. Nielen na verejnosti počas športovej kariéry, ale aj v súkromí. Vštepil jej slová: „Plač, ale v pozore.“ Držala sa ich po celý život, nikdy nesklonila hlavu a vždy inštinktívne rozlíšila, čo je dobré a čo nie. O mame žartom hovorievala, že nevedela spraviť ani kotúľ, zato mala pevnej vôle na rozdávanie. Chcela, aby tri dcéry v živote niečo dokázali. Vymýšľala pre ne rôzne aktivity, sprevádzala ich na tréningy, vždy mala pre deti premyslený jasný cieľ.
Najmladšia pohyb milovala na rozdiel od školy, ktorá ju ani trochu nebavila. A keď jej zostala voľná chvíľka, s obľubou čítala fiktívne chlapčenské dobrodružstvá Rýchle šípy. V siedmich rokoch si obula i korčule a pohybom na ľade bola nadšená. O to viac, keď hneď vyhrala preteky dorastencov hlavného mesta Prahy. To všetko ako sedemročná. Tento druh športu ju natoľko zaujal, že vystupovala v detských revue a počas prestávok pri ligových hokejových zápasoch. Keby ju neskôr nebola upútala gymnastika, možno z nej mohla byť kráľovná na ľade.
Pokračovanie na ďalšej strane...
