Lucia Lukušová

Almenland vo voľnom preklade z&nbsp;nemčiny znamená alpská krajina. Miestni k&nbsp;tomu dodávajú ešte jeden prívlastok – schovaná. Je to skutočne tak. Do tohto kúta Štajerska to nie je od slovenských hraníc ďaleko, zhruba 180 kilometrov po diaľnici a&nbsp;zvyšných 50 po kľukatých cestách ťahajúcich sa do kopcov.

Teichalm je nielen lyžiarske stredisko, ale aj jedna z&nbsp;najväčších súvislých pastvín v&nbsp;Alpách. Niektorí dedinu volajú srdce Almenlandu. Obec nemá žiadneho stáleho obyvateľa. Neznamená to však, že je prázdna. Všetci prítomní sú buď turisti, alebo pracujúci. Pred tým, ako sa na lúkach a&nbsp;kopcoch začali pásť kravy, ovce i&nbsp;kozy, toto miesto bolo bohaté na kremeň a&nbsp;vápno. Keď prírodu od nich vyčistili, nastúpili farmári.

Poľnohospodárstvom sa zaoberali aj predkovia rodiny Piererovcov. Len čo z&nbsp;predaja svojich produktov zarobili prvé peniaze a&nbsp;naskytla sa príležitosť kúpiť tesne nad dedinou jeden z&nbsp;opustených domov, chopili sa príležitosti. V&nbsp;tom čase zrejme nikto z&nbsp;nich netušil, že založia tradíciu rodinného podnikania pre ďalšie generácie. „Pamätám si, že keď napadol sneh, všetci utekali lyžovať alebo len tak sa spúšťať na saniach na kopec Heulantsch. Veľká radosť netrvala dlho, lebo tam stále fúkal silný vietor, a&nbsp;tak sneh odvialo preč. Až postupne, keď radní z&nbsp;regiónu chceli zo zimy vyťažiť, rozhodli sa postaviť vlek na inom kopci hneď oproti jazeru Teichalm­see,“ spomína si Maria Piererová, niekdajšia riaditeľka hotela, ktorý nesie názov rodiny.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z ČAROVNEJ ALPSKEJ KRAJINY NÁJDETE V GALÉRII

Dnes už na podnikanie svojich synov len z&nbsp;diaľky dozerá. Pred 130 rokmi pritom ich predkovia začínali s&nbsp;turistickou ubytovňou, ktorá mala 20 lôžok. Každý rok niečo pristavili, zrekonštruovali či dokúpili a&nbsp;výsledkom je aktuálne jediný štvorhviezdičkový prvotriedny hotel široko-ďaleko. Dôchodkyňa má ešte stále v&nbsp;živej pamäti, ako takmer pred 60 rokmi všetci hostia chodili spať o&nbsp;desiatej večer. „Vypli sme totiž generátor, prestala ísť elektrina, a&nbsp;tak sa všetci odobrali do izieb. Tam si ešte mohli zakúriť v&nbsp;kozube. Bola to veľká romantika,“ smeje sa.

Biznis po nej a&nbsp;nebohom manželovi prebrali synovia Alfred a&nbsp;Franz. Sú štvrtou generáciou rodinného podnikania. Obidvaja už teraz chystajú svojich nasledovníkov, ktorí ich čoskoro vymenia. Alfredova dcéra Magdalena má osemnásť rokov a&nbsp;Franzov syn s&nbsp;rovnakým krstným menom ako otec má o&nbsp;dva roky menej. „Každý má možnosť výberu. Nie je povinné, že musia v&nbsp;podnikaní pokračovať. Oni však chcú. Odmala v&nbsp;tomto prostredí vyrastajú, trávia tu každý deň, vyskúšajú si rôzne práce, pomáhajú, kde ich to baví, takže nie je dôvod, aby odišli trebárs ku konkurencii,“ vysvetľuje Maria Piererová.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Rovnako to bolo v&nbsp;prípade jej chlapcov. Vyučili sa v&nbsp;odbore kuchár čašník a&nbsp;prax získali v&nbsp;hoteli. Maria má ešte dcéru Gabi, ktorá robí na recepcii. „Keď manžel jedného dňa povedal staršiemu Franzovi, že preberie hotel, Alfred sa ozval, že aj on chce mať niečo na starosti. Preto sme sa rozhodli postaviť pri jazere tradičnú drevenicu, kde podávame štajerské i&nbsp;rakúske špeciality,“ pokračuje. I&nbsp;keď páni majú jasné vízie, plány a&nbsp;ciele v&nbsp;podnikaní, ešte ani dnes mamu v&nbsp;ničom neobchádzajú, preberajú s&nbsp;ňou každú väčšiu investíciu, dokonca si chodia pýtať radu. Ich filozofiou je pristupovať k&nbsp;všetkým zamestnancom ako k&nbsp;členom rodiny, vyhovieť hosťom z&nbsp;každej stránky a&nbsp;najmä navodiť rodinnú atmosféru. A&nbsp;tak obehali všetkých okolitých farmárov, aby im dodávali pečivo, syry, mäso, ryby, olej, zeleninu i&nbsp;víno. Časť viníc patrí im, takže vo vlastnej vinárni majú aj svoje produkty.

Piererovci zamestnávajú dokopy zhruba 120 ľudí. Šancu dávajú aj študentom, ktorí môžu od štrnástich rokov nielen študovať, ale i&nbsp;pracovať. Túto príležitosť využil aj Samuel. Je to jediný cudzinec v&nbsp;tíme, pochádza z&nbsp;Košíc a&nbsp;má sedemnásť rokov. Spolu s&nbsp;mamou však už niekoľko rokov žije v&nbsp;Rakúsku. „Pôvodne som chcel byť zámočníkom. Mama však pracuje takisto v&nbsp;reštaurácii pri jazere a&nbsp;práca ju baví, tak som to vyskúšal. Oslovil som tento hotel a&nbsp;prijali ma. Začínal som pred troma rokmi. Vtedy som si zarobil 700 eur mesačne. Samozrejme, s&nbsp;pribúdajúcimi odpracovanými rokmi sa môj plat zvyšuje,“ teší sa.

Radosť z&nbsp;lyžovačky si Samuel veľmi neužije, počas sezóny nemá veľa voľných dní. Zato na svoje si prídu milovníci zimných športov z&nbsp;celého Štajerska, ale aj z&nbsp;Viedne. Pokiaľ ide o&nbsp;cudzincov, najčastejšie tam chodia Švajčiari a&nbsp;Nemci. No prvotriedni lyžiari, ktorí bažia po prvých „menčestrákoch“ na svahu a&nbsp;následne chcú striedať rôzne dlhé zjazdovky, ostanú sklamaní. Takých odtiaľto posielajú ešte o&nbsp;170 kilometrov ďalej, a&nbsp;to do Schladmingu. Rakúšania však za posledné roky prišli na chuť snežniciam. Tu sú na to ideálne podmienky. Mnohí si ich nasadzujú ešte pred svitaním a&nbsp;šliapu po zasneženom teréne do kopcov. Z&nbsp;Teich­al­mu tak môžu prejsť až do dedinky Sommeralm vzdialenej štrnásť kilometrov. 

Kto preferuje rovinu a&nbsp;nebojí sa dať si do tela, nech si na nohy nasadí bežky. Najdlhšia trať má šestnásť kilometrov. Prví milovníci bežkovania sú v&nbsp;teréne so svitaním. Nič si so sebou netreba nosiť, celú výbavu vám požičajú. Dokonca aj sane, boby či klzáky. I&nbsp;na tieto zimné radovánky majú vybudované samostatné trate, aby nedošlo k&nbsp;úrazu. Kto túži po väčšom adrenalíne, bude potrebovať horolezecký výstroj. Vyštverať sa na 23-metrový ľadopád Alice si viacerí dávajú ako výzvu počas dní, ktoré v&nbsp;regióne strávia. Vraj to trvá zhruba pol hodinky. Začiatočníci si základné techniky lezenia najskôr trénujú na 18-metrovom ľadovom stĺpe. Keď horský vodca zhodnotí, že sú pripravení, idú naostro.

Zimný Teichalm je doslova rozprávkový, a&nbsp;to nielen na pohľad, ale i&nbsp;na ochutnanie. A&nbsp;je to aj zásluhou úslužnosti domácich. V&nbsp;tomto miniatúrnom stredisku nejde len o&nbsp;športové zážitky, ale o&nbsp;balans zážitkov všakovakého druhu. K&nbsp;nim prispievajú aj Monika s&nbsp;Borisom, ktorí milujú kone. Hrovatovci patria k&nbsp;miestnym farmárom. Úrodná pôda, čerstvý vzduch a&nbsp;ideálne podmienky na poľnohospodárstvo prajú všetkým, ktorým nesmrdí manuálna práca. A&nbsp;keďže pani domu s&nbsp;koňmi vyrastala, rozhodla sa, že tento svet sprostredkuje i&nbsp;návštevníkom. „Pred 25 rokmi sme chceli prispieť k&nbsp;rozvoju cestovného ruchu aj my. Hľadali sme alternatívu, ako spríjemniť turistom voľné dni, ktoré u&nbsp;nás trávia. Preto sme sa rozhodli pre sane, ktoré ťahajú naše kone. V&nbsp;lete ich zas posadíme do koča, prípadne tí odvážnejší idú priamo do sedla. Za necelú hodinku sa im snažíme ukázať to, čo už síce videli z&nbsp;auta alebo pri pešej prechádzke, ale z&nbsp;inej perspektívy. Najžiadanejšia je trasa z&nbsp;Teichalmu k&nbsp;pútnickému kostolu Schüsserlbrunn. Keď je veľa snehu ako tento rok, ide o&nbsp;naozaj veľkú romantiku,“ teší sa Monika.

Silu rodiny ukazujú aj Kulmerovci v&nbsp;obci Birfeld, vzdialenej ani nie 30 kilometrov od Teichalmu. Ich meno poznajú v&nbsp;celej krajine, keďže patria medzi špičku v&nbsp;produkcii rýb a&nbsp;zároveň medzi najväčších producentov údených i&nbsp;čerstvých rýb v&nbsp;Rakúsku. Tradícia podnikania tejto rodiny sa datuje od roku 1960. Zakladateľom bol otec dnešného šéfa Franza Kulmera. „Kúpil dom, v&nbsp;ktorom stále bola a&nbsp;dodnes je reštaurácia. Stalo sa to v&nbsp;roku, keď som sa narodil, čiže s&nbsp;rybami som takpovediac vyrastal. Predtým bol otec farmár s&nbsp;kravami a&nbsp;koňmi. Vymenil teda maštale a&nbsp;pastviny za chovné nádrže a&nbsp;súkromné jazerá. Pamätám si, že už ako malého ma brával do výroby. Veľmi rád som sa tam motal a&nbsp;pomáhal mu. Dokonca aj ako tínedžer. Výchova u&nbsp;nás doma bola vždy taká, že rodičia mi nenásilným spôsobom vštepovali, aká dôležitá je rodinná súdržnosť a&nbsp;pokračovanie, keď sa niečo rozbehne. Biznis som prebral, keď som mal 23 rokov. Bol som veľmi šťastný, no zároveň veľmi mladý na to, aby som všetko ovládal,“ spomína si.

Samozrejme, otec rodiny ešte nenechal celé rozhodovanie na syna. Bol mu oporou a&nbsp;pri každej možnej príležitosti poslal chlapca na skusy do sveta, aby priniesol know-how. „V&nbsp;Rakúsku som študoval turizmus so zameraním na kuchára. Veľmi rád varím doteraz. Okrem toho som pracoval v&nbsp;Spojenom kráľovstve, vo Francúzsku, Švajčiarsku a&nbsp;v&nbsp;Nemecku. Naučil som sa jazyk, stolovanie, rôzne nové receptúry. S&nbsp;pribúdajúcimi rokmi som sa o&nbsp;rybách najviac naučil v&nbsp;Čile od špecialistu v&nbsp;tomto odbore Reinharda Lenggera. Nikdy som však nepomyslel na to, že by som v&nbsp;cudzine ostal. Vždy som vedel, že sa chcem vrátiť a&nbsp;robiť niečo v&nbsp;regióne, kde som sa narodil,“ pokračuje.

U&nbsp;Kulmerovcov dnes pracuje zhruba 50 ľudí vrátane manželky, troch dcér a&nbsp;ich mužov. Franz však nie je len veľký šéf, ale tým, že prešiel všetkými pozíciami ako v&nbsp;reštaurácii, tak i&nbsp;vo výrobe, dokáže kohokoľvek kedykoľvek zastúpiť. Počas hlavnej sezóny, keď je po rybách najväčší dopyt, čiže na Vianoce a&nbsp;na Veľkú noc, nemá problém vyhrnúť si rukávy a&nbsp;maká so svojimi podriadenými. Vraj ako šéf je prísny, lebo mu záleží na kvalite a&nbsp;precíznosti. „Chováme hlavne pstruha dúhového, sivoňa, pstruha lososovitého a&nbsp;kapra. Môj otec začal s&nbsp;údením rýb. Najskôr to boli tri kúsky za týždeň, lebo nevedel, či sa vydaria. Potom ich postupne pridával a&nbsp;do udiarne dal raz toľko. Dnes sme sa dostali na číslo osem ton ročne. Kupujeme však i&nbsp;pravého lososa z&nbsp;Nórska, ktorého si sami údime,“ hovorí podnikateľ, ktorý ryby neje každý deň, ale päťkrát týždenne ich veru na tanieri má. Najradšej v&nbsp;surovom stave alebo ako suši.

Údi ich dvoma spôsobmi, a&nbsp;to rýchlo, čiže za dve hodiny pri 95 stupňoch, alebo pomaly, čiže 10 hodín pri 25 stupňoch. Naraz sa pritom do udiarne zmestí tisíc kíl. „Ryby chováme dva roky, kým nie sú dostatočne vykŕmené a&nbsp;pripravené na konzumovanie,“ uvádza Franz Kulmer, ktorý väčšiu časť výroby dodáva do vybraných rakúskych hotelov i&nbsp;reštaurácií, do supermarketov a&nbsp;malé percento exportuje do Nemecka i&nbsp;Slovinska. Záujem by bol väčší, no jeho produkcia nestačí. V&nbsp;najbližšom roku ani neplánuje rozšíriť svoje podnikanie. „Nie je to také jednoduché, lebo sme veľmi závislí od počasia a&nbsp;klímy. Za posledné roky ubúda vody v&nbsp;riekach, jazerách, a&nbsp;tak nemôžeme umelo zväčšovať produkciu. Budeme radi, ak si ešte viac upevníme postavenie na trhu a&nbsp;vymyslíme zopár nových produktov,“ vraví Franz Kulmer, ktorého reštaurácia doslova zbiera gurmánske ocenenia. Steny v&nbsp;hale lemujú diplomy od Gault &amp; Millau, druhého najznámejšieho gurmánskeho bedekra na svete. Prvenstvo si, samozrejme, drží Michelin.