Vladimír Kampf

K&nbsp;tomu náznakový, často skupinový sex a&nbsp;trochu zbití a&nbsp;načierno zmaľovaní pridusení chlapi. Fašiangovej (masopustnej, pozn. red.) maškarnej obchôdzke nalievajú v&nbsp;každej chalupe. V&nbsp;skupine nesmú byť ženy. Dobrosrdeční ľudkovia otvárajú dvere domov a&nbsp;fľaše. K&nbsp;pálenke pridávajú občerstvenie. Rezne, tlačenka, buchty, koláče, šišky… To všetko musí byť. Staročeský masopust je obchôdzka a&nbsp;nie sprievod ako niekde na prehliadkach v&nbsp;mestách. Každá maska má svoju funkciu a&nbsp;dedinské spoločenstvo celé generácie kontroluje, či sa kostým masky neodchýlil od toho, čo poznajú starší. Inovácie sa neakceptujú.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Fašiangová tradícia má hlboké predkresťanské korene po celej Európe. „V&nbsp;Hlinsku sa udržala podoba obchôdzok a&nbsp;masiek tak, ako ju máme opísanú z&nbsp;19. storočia. Ako je to možné? To neviem. Je to zvláštne, že zo všetkých zvykov sa najviac udržala práve tradícia masiek. Ostatné obyčaje sa zo života ľudí vytratili. Možno je to taký silný prvok identifikácie spoločenstva, že sa udržal, lebo bol pre ľudí veľmi dôležitý,“ vysvetľuje etnologička Ilona Vojancová, ktorá s&nbsp;ľudovými tradíciami a&nbsp;so stavbami na polceste medzi Brnom a&nbsp;Prahou spojila celý profesionálny život.

Dodnes v&nbsp;dedinách v&nbsp;Hlinsku panuje povedomie o&nbsp;význame jednotlivých masiek, o&nbsp;tom, čo robia a&nbsp;čo je ich úloha. Je v&nbsp;tom dávny kult zeme, mágia plodnosti, obyčaje, ktoré sa lúčia so zimou a&nbsp;vítajú jar. „Na konci obchôdzky maškary zabijú kobylu a&nbsp;potom ju vzkriesia. V&nbsp;tom okamihu sa napĺňa význam tradície. Kobyla je zabitá, odchádza zima a&nbsp;všetko zlé, čo sa v&nbsp;tej dedine za rok nazbieralo. Po chvíli ju vzkriesia živou vodou, vyskočí, začne tancovať, s&nbsp;ňou ostatné masky aj obyvatelia dediny a&nbsp;to je nový začiatok hospodárskeho roka a&nbsp;jari,“ vysvetľuje etnologička.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Tradícia na Vysočinu každý rok priláka zvedavcov. Obava z&nbsp;komercializácie podujatia sa však nenaplnila a&nbsp;miestni si ju ani neželajú. Do zoznamu UNESCO sa dostali obchôdzky zo štyroch dedín: Studnice, Vortová, Blatno – miestna časť Hlinska, a&nbsp;Hamry. Tri skupiny predvádzajú tradície aj v&nbsp;skanzenoch na Veselom kopci. Obchôdzka v&nbsp;Hamroch je len raz do roka a&nbsp;len v&nbsp;Hamroch. Starajú sa o&nbsp;ňu dobrovoľní hasiči. V&nbsp;dedinách na Vysočine, ktoré nie sú zaradené do dedičstva UNESCO, prešli masky a&nbsp;obchôdzky zmenami a&nbsp;podpísala sa pod ne moderná doba. V&nbsp;skupinách sú už aj neľudové postavy.

„Na starých fotografiách vidno, že masky máme stále rovnaké. Nie sú to tie isté masky, pretože tie staré sa už dávno rozpadli, ale sú rovnaké,“ vysvetľuje maškarný Žid z&nbsp;Hamrov Radek Benc. „Odlišnosti vidno aj medzi skupinami, ktoré sme si zachovali pôvodné masky. Vidno to na fotografiách v&nbsp;skanzene na Veselom kopci. So slamenými je to najhoršie. Sukienky im treba každý rok vyrobiť nanovo. Musíš najprv zistiť, kde majú žito, potom ho ručne pokosiť a&nbsp;dúfať, že ťa nechytia,“ hovorí Radek so širokým úsmevom pri obedovom guláši v&nbsp;hasičskej zbrojnici. Ušlo sa nám miesto na poschodí. Čierni (čierne masky, pozn. red.) museli zostať segregovaní dolu v&nbsp;garáži, aby nezafarbili ostatných.

„Vesty slamených sú upletené z&nbsp;povriesiel a&nbsp;vydržia aj dvadsať rokov. V&nbsp;Hamroch máme najmenšiu skupinu. Raz do roka sa nás len ťažko nazbiera vyše dvadsať. Stále je to prestíž domácich, ale medzi maskami sú už aj príbuzní. Máme medzi sebou chlapca, ktorý sa k&nbsp;nám chce priženiť, a&nbsp;ďalšieho, ktorý tu má babku s&nbsp;dedkom. S&nbsp;dychovkou je najväčší problém. Kde sú tie časy, keď sme mali vlastnú?“ povzdychol si v&nbsp;bežnom živote audítor Radek.

Dychovke sa prispôsobujú všetky dediny zo zoznamu UNESCO, preto sú tu obchôdzky roztiahnuté najmä na soboty po celé fašiangové obdobie. Hamry začínajú. Každý rok sa niektorá zo skupín predstaví aj v&nbsp;skanzene na Veselom kopci. Hamry nechodia. Vraj sú radi, že sa ledva nazbierajú aspoň jediný raz do roka. „Okrem toho náš tradičný masopust by mal zostať doma. Tým je jedinečný,“ mieni Radek.

Prečo práve v&nbsp;Hlinsku zostali fašiangy nezmenené? „Život na Vysočine bol vždy zložitejší a&nbsp;ťažší vzhľadom na prírodné podmienky. Veľmi skoro tu začali vyrastať fabriky a&nbsp;ľudia začali pracovať v&nbsp;továrňach. Veľa zvykov spojených s&nbsp;poľnohospodárstvom sa vytratilo. Zostali iba fašiangové obchôdzky. Hlinecké masky sú špecifické. Ľudia sa ich snažia zachovať v&nbsp;podobe, akú máme opísanú v&nbsp;19. storočí. Zvyk je, samozrejme, starší,“ hovorí Ilona Vojancová.

„Slamený, kobyla a&nbsp;ras sa váľajú so ženami po zemi preto, aby na ne preniesli plodivú silu zeme. Slama z&nbsp;kostýmu slameného bola symbolom plodnosti a&nbsp;úrody. V&nbsp;Hlinsku aj staršie dámy očakávajú príchod masiek, aby si s&nbsp;nimi zatancovali, prípadne sa aj vyváľali, lebo veria, že im to prinesie zdravie a&nbsp;silu. Predstavy teda v&nbsp;spoločenstve pretrvávajú, hoci poľnohospodárstvu sa už nevenujú,“ vysvetľuje etnologička pornografické výjavy obchôdzky.

Za&nbsp;komunistov bola tradícia fašiangov spiatočníckym javom, ktorý mali uvedomelí súdruhovia potláčať. Nepotlačili, zabávali sa na obchôdzkach. V&nbsp;dave zvedavcov bolo aj niekoľko šikmookých dám. S&nbsp;úsmevom sledovali, čo sa deje, a&nbsp;tešili sa, keď ich maškary nežne poláskali černotou. Vraj fašiangy už nie sú to, čo bývali. Kedysi by ich sprievod nebol šetril a&nbsp;aj ony by boli súčasťou ataku. Prekvapilo ma upozornenie kolegu fotografa. Vraj nemám fotiť maškary s&nbsp;cigaretami. Strážcom tradície a&nbsp;čistoty UNESCO fajčiaca maska nevonia. Ešte to tak, aby si na takej brutálnej akcii niekto zapálil! No Sodoma, Gomora, velebnosti!