Keď takmer pred 30 rokmi začal Szilárd Dudás z maďarského mestečka Encs podnikať, vedel, že to bude náročné. Nemohol však ani len tušiť, že ho ekonomická situácia donúti takmer z večera do rána zdvihnúť niektoré ceny jedál o 100 percent. Napriek neľahkým časom verí, že tento rok jeho biznis prežije s kladnými číslami.
Keď sa opýtate Košičana, ktorý je gurmán a z jedenia chce mať zážitok, nech vám odporučí najlepšiu reštauráciu v meste, pošle vás do Maďarska. Zhruba 30 kilometrov za slovenskými hranicami v nenápadnom, ba priam až ospalom mestečku Encs majú dvaja bratia Szilárd a Szabolcs Dudásovci reštauráciu Anyukám Mondta, ktorá by v slovenčine niesla názov Moja mama povedala.
Od kuchyne na rajón
Otvoriť si rodinný biznis bol pre oboch akýsi prirodzený krok po tom, čo sa v roku 1995 po piatich rokoch vrátili z Talianska do rodného Maďarska. „Keď sa v roku 1989 otvorili hranice, chceli sme sa niečo naučiť a zarobiť. V roku 1990, keď som ja mal 18 rokov a brat o dva viac, odišli sme. Skrátka, obyčajní chlapci z chudobného regiónu túžili trošku zažiť svet. Ani neviem prečo, vybrali sme si taliansky región Lago di Garda. Asi sa nám tam páčilo. V telefónnom zozname sme si našli prvú pizzeriu, zavolali sme tam a majiteľ zo Sicílie nám dal šancu. A to napriek tomu, že každý jeden z nás vedel možno deväť slov po taliansky,“ spomína dnes s úsmevom na gastronomické pracovné začiatky Szilárd Dudás. Hotelovú školu vyštudoval v Miškovci, čiže teóriu ako-tak ovládal. Do praxe sa postupne dostal tiež. Začínal v kuchyni, kde pripravoval cesto na pizzu, po pol roku ho už premiestnili pomáhať aj na vonkajší rajón a po roku sa z neho stal plnohodnotný čašník. Už totiž ovládal reč. I keď je Maďarsko poľnohospodárska krajina a vtedy čerstvý „dospelák“ Szilárd si myslel, že pozná všetky druhy zeleniny a ovocia, zostal zaskočený, keď sa po prvý raz stretol s artičokmi.
VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...
Spokojní zamestnanci sú základom úspechu, zhodujú sa podnikatelia. Aj preto sa každý deň hodinu pred otvorením reštaurácie stretnú, porozprávajú a dajú si spoločný obed.
Zdroj: ARCHÍV S. D.
Ceny plynu ho netrápia
Súrodenci päť rokov dreli šesť dní v týždni. Potom si povedali dosť. Vrátili sa do rodného Encsu, kde si za dnešných 7 500 eur kúpili bar. Netrvalo dlho a ich lokál, v ktorom sa len pilo a nejedlo, sa stal najznámejším široko-ďaleko. Keď sa im naskytla príležitosť kúpiť priľahlý pozemok, podnik rozšírili. Urobili z neho pizzeriu. Až v roku 2008 sa začína písať príbeh ich dnešnej reštaurácie Anyukám Mondta, ktorá sa orientuje najmä na taliansku gastronómiu. Spolupracujú s vybranými talianskymi farmármi a pravidelne dvakrát do týždňa si z krajiny na Apeninskom polostrove privážajú olej, syry, olivy, víno a dokonca i paradajky.
Pri otázke, či bol dobrý krok vrátiť sa do Maďarska a podnikať v tomto odvetví, sa podnikateľ na chvíľku zamyslí. „Myslím, že áno, hoci teraz je to náročné. Nie je to však prvá zlá ekonomická situácia, s ktorou sme sa stretli. Dnes je to podobné ako v roku 2008, keď svetom hýbala finančná kríza. Vtedy som sa pohrával s myšlienkou zabaliť to tu, odísť späť do Talianska a prenajať si reštauráciu tam. Zvládli sme to, zvládli sme aj kovid, tak hádam prežijeme i energetickú krízu,“ nádeja sa. Pri pohľade na faktúry mu však nie je veľmi do smiechu. Medzitým si totiž okrem tejto reštaurácie Dudásovci otvorili dve pizzerie, jednu v Miškovci a ďalšiu v Debrecíne. „Účtami za plyn sa zatiaľ nezaoberám, lebo pred rokom som s dodávateľom uzavrel zmluvu na tri roky ešte za pôvodné ceny. Čiže platíme zhruba 140 eur mesačne v jednej reštaurácii,“ vraví.
Pokračovanie na ďalšej strane...
