Pomalší vlak, ale moderná lokomotíva hneď s dvoma rušňovodičmi. Majster a blázon do modernej železnice Igor Grega zaúčal na elektrické mašiny kolegu od dieslov.
Niekoľko dní po mojej dobrodružnej výprave z Bratislavy do Košíc a naspäť v kabínach lokomotív s rušňovodičmi, kde bola témou rozhovorov aj najťažšia psychická záťaž pre nich – kolízia s človekom, som to zažil ako cestujúci na vlastnej koži. Cestou z Budapešti kdesi pred Novými Zámkami zrazu niečo buchlo a vlak prudko zastal. Buchla magnetická rýchlobrzda. Rušňovodič ju použil po tom, ako bočne nabral človeka, ktorého odhodilo mimo koľajiska. Neviem, či ten človek prežil, ale odviezla ho jedna z dvoch sanitiek. Vlakvedúci povedal, že keď k nemu dobehol, ešte dýchal… Čakali sme, kým policajti urobia, čo treba. Stáli sme vyše troch hodín.
Splnený sen
Vo Vectrone si môže rušňovodič vybrať, ako dá systému na vedomie, že je pri vedomí. Každá staršia lokomotíva má na riadiacom pulte veľký gombík, ktorý v železničiarskom jazyku volajú „živák“. Rušňovodič je v lokomotíve zvyčajne sám a musí byť živý, inak by to nemuselo dopadnúť dobre. Časy pomocníkov v dvojčlenných posádkach sú dávno preč. Keby sa systému nikto neprihlásil, najprv by ho vyzvalo akustické upozornenie, aby sa spamätal. Keď zostane bez reakcie, vlak nekompromisne zastaví. Vo Vectronoch si môže rušňovodič vybrať. Stláčať môže ovládaciu páčku, pedál pod sebou alebo šliapadlá pri dverách.
Vedľa skúseného IGORA si odkrúca povinné zácvikové jazdy nováčik na Vectronoch MARTIN BENEDEK.
Zdroj: Vladimír Kampf
„Na najmodernejších tratiach nemusíme robiť nič. Rušeň komunikuje s traťou, a ak máme na návestidlách voľno, môžeme pokračovať. Systém si overenie bdelosti vypýta, keď to potrebuje. Začne rozsvietením červenej kontrolky. Na riadiacom paneli vidíme aj nasledujúce návestidlá, aj keď ich ešte naozaj nevidíme. Budeme mať voľno. Rušeň to nateraz zvládne aj bez človeka. Od Žiliny po Bratislavu je síce najmodernejšia trať na Slovensku, ale bdelosť si rušeň aj tak neustále overuje,“ vysvetľuje Igor Grega.
Igor je veľký fanúšik železnice. Do Železničnej spoločnosti Slovensko nastúpil pred sedemnástimi rokmi. V súčasnosti jazdí na rýchlikoch medzi Košicami a Trenčínom, kde ho strieda kolega z bratislavského depa. Od ďalšieho si prevezme vlak, ktorý ťahá zasa naspäť domov do Košíc. Jazdí na Vectronoch a gorilách, a ak sa pritrafí, aj na iných lokomotívach. Historické vlaky má rád, ale radšej má modernú železnicu.
Rušňovodiči sa musia spoliehať aj na personál na trati.
Zdroj: Vladimír Kampf
„Železničiarom som chcel byť od detstva. Už na konci základnej školy som o tom začal ozaj vážne uvažovať. Premýšľal som, kam by som šiel, aby som sa nakoniec dostal do riadiacej kabíny lokomotívy. Sused chodil na železničné učilište a nasmeroval ma do školy, odkiaľ brali za rušňovodičov. Dal som sa prehovoriť. Vyučil som sa za mechanika silnoprúdových zariadení a hneď po škole som sa dostal do depa. Neskôr som sa dozvedel, že som mohol ísť radšej na priemyslovku, lebo tam sa učili aj o rušňoch, ale sen sa mi splnil a som spokojný,“ spomína s úsmevom. Odísť sa nechystá, aj keď všade sa nájde kopa vecí, ktoré by mohli byť lepšie. „Postupne sú trate a technika modernejšie. Mohlo by to ísť rýchlejšie, ale tomu rušňovodiči nepomôžu. My sa môžeme len tešiť.“
Pokračovanie na ďalšej strane...
