Vladimír Kampf

Niekoľko dní po mojej dobrodružnej výprave z&nbsp;Bratislavy do Košíc a&nbsp;naspäť v&nbsp;kabínach lokomotív s&nbsp;rušňovodičmi, kde bola témou rozhovorov aj najťažšia psychická záťaž pre nich – kolízia s&nbsp;človekom, som to zažil ako cestujúci na vlastnej koži. Cestou z&nbsp;Budapešti kdesi pred Novými Zámkami zrazu niečo buchlo a&nbsp;vlak prudko zastal. Buchla magnetická rýchlobrzda. Rušňovodič ju použil po tom, ako bočne nabral človeka, ktorého odhodilo mimo koľajiska. Neviem, či ten človek prežil, ale odviezla ho jedna z&nbsp;dvoch sanitiek. Vlakvedúci povedal, že keď k&nbsp;nemu dobehol, ešte dýchal… Čakali sme, kým policajti urobia, čo treba. Stáli sme vyše troch hodín.

Vo Vectrone si môže rušňovodič vybrať, ako dá systému na vedomie, že je pri vedomí. Každá staršia lokomotíva má na riadiacom pulte veľký gombík, ktorý v&nbsp;železničiarskom jazyku volajú „živák“. Rušňovodič je v&nbsp;lokomotíve zvyčajne sám a&nbsp;musí byť živý, inak by to nemuselo dopadnúť dobre. Časy pomocníkov v&nbsp;dvojčlenných posádkach sú dávno preč. Keby sa systému nikto neprihlásil, najprv by ho vyzvalo akustické upozornenie, aby sa spamätal. Keď zostane bez reakcie, vlak nekompromisne zastaví. Vo Vectronoch si môže rušňovodič vybrať. Stláčať môže ovládaciu páčku, pedál pod sebou alebo šliapadlá pri dverách.

„Na najmodernejších tratiach nemusíme robiť nič. Rušeň komunikuje s&nbsp;traťou, a&nbsp;ak máme na návestidlách voľno, môžeme pokračovať. Systém si overenie bdelosti vypýta, keď to potrebuje. Začne rozsvietením červenej kontrolky. Na riadiacom paneli vidíme aj nasledujúce návestidlá, aj keď ich ešte naozaj nevidíme. Budeme mať voľno. Rušeň to nateraz zvládne aj bez človeka. Od Žiliny po Bratislavu je síce najmodernejšia trať na Slovensku, ale bdelosť si rušeň aj tak neustále overuje,“ vysvetľuje Igor Grega.

Igor je veľký fanúšik železnice. Do Železničnej spoločnosti Slovensko nastúpil pred sedemnástimi rokmi. V&nbsp;súčasnosti jazdí na rýchlikoch medzi Košicami a&nbsp;Trenčínom, kde ho strieda kolega z&nbsp;bratislavského depa. Od ďalšieho si prevezme vlak, ktorý ťahá zasa naspäť domov do Košíc. Jazdí na Vectronoch a&nbsp;gorilách, a&nbsp;ak sa pritrafí, aj na iných lokomotívach. Historické vlaky má rád, ale radšej má modernú železnicu.

„Železničiarom som chcel byť od detstva. Už na konci základnej školy som o&nbsp;tom začal ozaj vážne uvažovať. Premýšľal som, kam by som šiel, aby som sa nakoniec dostal do riadiacej kabíny lokomotívy. Sused chodil na železničné učilište a&nbsp;nasmeroval ma do školy, odkiaľ brali za rušňovodičov. Dal som sa prehovoriť. Vyučil som sa za mechanika silnoprúdových zariadení a&nbsp;hneď po škole som sa dostal do depa. Neskôr som sa dozvedel, že som mohol ísť radšej na priemyslovku, lebo tam sa učili aj o&nbsp;rušňoch, ale sen sa mi splnil a&nbsp;som spokojný,“ spomína s&nbsp;úsmevom. Odísť sa nechystá, aj keď všade sa nájde kopa vecí, ktoré by mohli byť lepšie. „Postupne sú trate a&nbsp;technika modernejšie. Mohlo by to ísť rýchlejšie, ale tomu rušňovodiči nepomôžu. My sa môžeme len tešiť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Igor Grega zatiaľ žiadnu vážnu nehodu či udalosť nemal. Bol by rád, keby mu to aj zostalo, tak ako kolegovi, ktorý bez smrteľnej zrážky s&nbsp;človekom vydržal až do dôchodku. „Najhoršie, čo sa mi zatiaľ podarilo vyviesť, bolo, že som prešiel zastávku viac, ako bolo treba. Zastal som kúsok ďalej. Ľudia v&nbsp;koľajisku sa mi zatiaľ našťastie vyhýbajú. Niekoľko tesných prípadov som však zažil.“

Pri výjazde z&nbsp;Košíc smerom na Kysak si na prvom moste cez Hornád všimol pána, ako kráča po moste, na ktorom rozhodne byť nemal. „Zatrúbil som, pán vošiel medzi koľaje, otočil sa mi chrbtom a&nbsp;zostal stáť. Našťastie som to dokázal ubrzdiť. Vystrčil som sa z&nbsp;okna a&nbsp;čakal som, čo urobí. Keď si všimol, že vlak za ním zastal, povedal mi, že ide k&nbsp;autu, ktoré mal kdesi tam zaparkované. Pripadal mi zvláštny. Ani mi neodpovedal, prečo sa zasekol medzi koľajami. Hneď som volal policajtov,“ spomína na zatiaľ najhorší zážitok.

Nepríjemné je, aj keď sa na zastávkach a&nbsp;menších staniciach zrazu spoza vlaku ktosi objaví pred prechádzajúcim rýchlikom. „Človeku to dokáže riadne zdvihnúť tlak. My v&nbsp;lokomotíve musíme predvídať a&nbsp;často myslieť aj za iných ľudí, ale s&nbsp;niektorými vecami naozaj nič neurobíme. Môžeme len intenzívne trúbiť. Vectrony majú prenikavú trúbu. Kým staršie mašiny môžu nežne zapískať, Vectron dokáže zahúkať nejemne a&nbsp;ešte nejemnejšie. Má dva prenikavé infarktové tóny. Ľudia, ktorí stoja vedľa mašiny, pri trúbení vždy celkom isto poskočia,“ hovorí s&nbsp;úsmevom.

Na infarkt je aj to, keď vlak musí zastať kdesi mimo stanice na červenú a&nbsp;nájdu sa cestujúci, ktorí nedbajú na hlásenie vlakovej čaty a&nbsp;krkolomne vystupujú. „Pred Ružomberkom mi takto vystúpili dve dámy s&nbsp;obrovskými kuframi rovno do koľajiska a&nbsp;nedošlo im, že sú mimo. Len pozerali, kde sú. Našťastie to nakoniec dopadlo ako v&nbsp;komédii. Rozpozerali sa a&nbsp;znova začali kufre nakladať do vozňa.“

Igor sa za riadiacim pultom Vectrona striedal s&nbsp;Martinom Benedekom. Ten je v&nbsp;službách rušňov Železničnej spoločnosti Slovensko šesť rokov. „Nemal som to také jednoduché ako Igor, ale aj ja som chcel byť rušňovodičom odmala. Nie som síce zo železničiarskej rodiny, ale chytilo nás to aj s&nbsp;bratom. Rodičia nás brávali na prechádzky okolo trate. Chodie­vali sme mávať vláčikom,“ spomína rodák z&nbsp;Krompách, ktorý je už zopár rokov Košičanom.

V&nbsp;škole sa dobre učil a&nbsp;poslúchol rodičov. Išiel na gymnázium, potom na vysokú školu. „Ešte donedávna bola podmienka pre rušňovodičov elektrotechnické alebo strojárske vzdelanie. Vyštudoval som zdravotnícky odbor, ale práca s&nbsp;ľuďmi pre mňa nebola, tak som si po večeroch diaľkovo dorobil priemyslovku primárne určenú pre železnice. Urobil som si druhú maturitu a&nbsp;mohol som začať kariéru rušňovodiča. Donedávna som jazdil na dieselových lokomotívach v&nbsp;Košiciach a&nbsp;teraz som si konečne vydupal rozšírenie aj na elektrické rušne. Prevádzková situácia to dovolila a&nbsp;som tu teraz v&nbsp;zácviku. Musím si odkrútiť 288 hodín pod dohľadom, aby som mohol začať jazdiť sám. Prvé zákonné skúšky si môže budúci rušňovodič urobiť po 720 hodinách pod dohľadom.“

Martin je spokojný. „V&nbsp;lokomotíve mám ľudí ďaleko za chrbtom a&nbsp;mám od nich svätý pokoj,“ smeje sa. „Lepšie by to bolo na nákladných vlakoch, ale osobná doprava je predsa len dynamickejšia,“ dodáva. Vraj každá lokomotíva má niečo zaujímavé. „Všetko má svoje výhody a&nbsp;nejaké nevýhody. Dynamika je lepšia na elektrických rušňoch, dieselové sú komótnejšie, ale nezávislé od napätia v&nbsp;trolejoch.“

Ani Martin doteraz nemal kolíziu s&nbsp;človekom. „Raz to bolo veľmi tesné. Postavil sa mi do koľajiska migrant a&nbsp;začal mávať rukami. Našťastie som dokázal zastaviť rýchlobrzdou. Migrant nám vbehol do súpravy a&nbsp;zamkol sa na toalete. Zavolali sme policajtov, ktorí ho odtiaľ dostali. Prevádzač ho niekde v&nbsp;pustatine vyhodil, on si našiel koľaje a&nbsp;zastavil prvé, čo išlo okolo. Naozaj som netušil, o&nbsp;čo mu ide, keď sa postavil pred vlak a&nbsp;pozeral na mňa.“

Ťažkým obdobím okolo koľají bolo obdobie pandémie. Deti sa medzi domami veľmi ukazovať nemohli, tak sa chodievali hrať okolo tratí, kde ich nikto nevidel. „Toto je aj problém prázdnin. V&nbsp;tom čase máme zvýšené množstvo kameňov na koľajniciach. Raz som vyletel z&nbsp;oblúka a&nbsp;vyplašil som skupinku detí. Niežeby odskočili nabok, ale rozbehli sa pred vlakom rovno na most, kde je úzko. Spustil som rýchlobrzdu a&nbsp;ani som nechcel pomyslieť, čo všetko sa mohlo stať. Našťastie stihli všetky prebehnúť a&nbsp;odskočiť včas. Zastal som a&nbsp;obed som mal celý v&nbsp;hrdle…“