Stačí chuť, odhodlanie, jedna dômyselná pomôcka a slovo limit sa stáva prázdnym pojmom. Vojtech Benko s postihnutým synom Lukášom poznajú krásy Slovenska možno lepšie než väčšina z nás.

Štyri roky sa snažili o dieťatko, až prišlo toľko očakávané tehotenstvo. To však neprebehlo bez problémov a Lukáško prišiel na svet dva mesiace pred plánovaným termínom. Po pôrode mal krvácanie do mozgu a zrazeninu v hlavičke, čo zrejme spôsobilo narušenie pohybového centra. „Do jeho dvoch rokov to lekári charakterizovali ako neurologickú poruchu, potom diagnostikovali DMO so spastickou kvadruparézou, teda s postihnutím všetkých štyroch končatín a čiastočným mentálnym hendikepom. Postaví sa, ale samostatne chodiť nevie,“ opisuje stav syna jeho mama Margita.

Zmierenie s realitou prichádzalo postupne a tým aj milosrdnejšie, ako keď sa napríklad zdravému dieťaťu stane vážny úraz. „Aj keď nám povedali, že nikdy nebude celkom v poriadku, človek stále verí. Keď Lukáško zdravotne nenapredoval, pomaly sme sa prispôsobovali danému stavu,“ dodáva Margita. Aj otca Vojtecha občas prepadnú chmúrne myšlienky, že si dnes už 15-ročný tínedžer nemôže s kamarátmi zahrať futbal. Trápiť sa tým, čo nevedia zmeniť, však nemalo zmysel.

Otec opatrovník

Prvé tri roky sa o postihnutého Lukáška starala mama. „Potom sme chceli obaja pracovať, preto sa manželka vrátila do školy, kde učí, a malého počas dňa opatrovala svokra,“ vysvetľuje otec Vojtech, ktorý vtedy pracoval v obchodnom reťazci ako vedúci ochrany a manažér. Ukázalo sa však, že tento model nie je ideálnym riešením. „Starostlivosť o syna nebola jednoduchá, navyše nebol v kontakte s deťmi. Toto nám za zarobené peniaze nestálo, preto som sa rozhodol, že opustím svoju robotu a ostanem s ním doma ako opatrovník,“ spomína hlava rodiny veľkú životnú zmenu.

Benkovci vybavili škôlku v Banskej Bystrici, najskôr len na niekoľko hodín. Lukáško spočiatku zažíval v kolektíve obrovský stres, ale postupne si zvykol a jeho mentálny vývoj napredoval míľovými krokmi. Zlepšil si jemnú motoriku a prestal sa báť ľudí, vďaka čomu zvládol prvý stupeň základnej školy medzi zdravými deťmi.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE OBDIVUHODNEJ RODINY NÁJDETE V GALÉRII

Škola sebestačnosti

Učenie ho veľmi bavilo, naučil sa čítať, písať aj počítať. „Aby sme však stíhali ostatným spolužiakom, museli sme tvrdo pracovať aj doma, niekedy až do večera. Chceli sme Lukášovi trochu pomôcť, preto sme ho prihlásili do špeciálnej základnej školy vo Valaskej. Dokopy je v triede šesť žiakov, ale väčšinou sú na vyučovaní traja až štyria, takže učiteľ sa im môže intenzívne venovať,“ pochvaľuje si Vojtech. Hoci jemu samému najmä spočiatku chýbal kolektív kolegov, dnes sa v úlohe opatrovníka cíti naplnený a má veľkú radosť zo synovho napredovania.

Po prázdninách Lukáša čaká deviaty ročník, potom bude pokračovať na praktickom učilišti. „Keďže murár ani pomocník v kuchyni z Lukáša nikdy nebude, pôjde v jeho prípade najmä o to, aby sa naučil riešiť a vybavovať zá­kladné veci v domácnosti. Aby bol v budúcnosti schopný fungovať v tomto byte sám, prípadne s občasnou pomocou asistenta. Nechceme dopustiť, aby v čase, keď už tu nebudeme, musel ísť syn do ústavného zariadenia,“ vysvetľuje Vojtech.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Diskusia