Hovorí sa, že tu predmety rozprávajú. V súčasnosti ich majú viac ako približne 70-tisíc. Ich hodnota sa nedá vyčísliť. Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku je najstaršie etnicky motivované a zamerané múzeum na Slovensku. Vzniklo v roku 1956 v Prešove. Najprv ako pobočka krajského vlastivedného múzea. V tom čase bola núdza o priestory. V Krásnom Brode preň našli stiesnené a nevhodné priestory. „Nové priestory ponúkol Svidník. Jedinečné priestory dnešnej národnej kultúrnej pamiatky, budovy, v ktorej predtým bol národný výbor, ľudová umelecká škola a stredná škola, slúžia dodnes. Od roku 1964 je naším stálym sídlom Svidník,“ hovorí riaditeľ Slovenského národného múzea – Múzea ukrajinskej kultúry Jaroslav Džoganík.

Múzeum už vyše šesť desaťročí zbiera vzácne predmety. Pôvodné stiesnenejšie priestory expozície v roku 1991 doplnila prístavba stálej kultúrnej expozície. „Múzeu postupne pribúdali ďalšie expozície. Máme Galériu Dezidera Millyho so vzácnymi sakrálnymi i svetskými umeleckými dielami. Ikony z 15. storočia z dielní majstrov z Haliče dopĺňajú neskoršie diela miestnych ikonopiscov. Na stenách visia vzácne obrazy zakarpatskej maliarskej školy. Starých majstrov dopĺňajú súčasní umelci zo severovýchodu Slovenska.“

Vec sebaidentifikácie

Keď príde reč na vzťah medzi Ukrajincami a Rusínmi, riaditeľ krúti hlavou: „Je to veľmi citlivá otázka. Odpovedať na ňu možno len vzájomným rešpektom a spoluprácou.“ Kedysi bolo všetko inak. Rusíni neboli oficiálne menšinou a pred revolúciou v roku 1989 sa ľudia mohli hlásiť len k ukrajinskej národnosti. Všetko sa zmenilo, keď rusínski aktivisti spustili iniciatívy, ktoré viedli k ich uznaniu ako národnostnej menšiny. Pri poslednom sčítaní obyvateľstva sa k rusínskej národnosti prihlásilo ako k jedinej národnosti takmer 24-tisíc ľudí a ďalších takmer 40-tisíc ju uviedlo ako svoju druhú národnosť. Ľudí, ktorí sa prihlásili k ukrajinskej národnosti nebolo ani 10-tisíc.

„V minulosti mali Rusíni a Ukrajinci ukrajinskú národnosť. Po roku 1989 sa môže zapísať, kto chce ako chce. Tá časť niekdajších Ukrajincov, ktorá sa identifikuje ako štvrtý samostatný národ východných Slovanov, sa hlási k Rusínom. Časť Ukrajincov je zasa presvedčených, že rusínsky jazyk, ktorým rozprávajú ľudia na severovýchode Slovenska, sú ukrajinské nárečia. Vychádzajú v prvom rade z jazykovej identifikácie, ale aj z ďalších znakov, ktoré umožňujú tvrdiť, že etniká, ktoré žijú v tejto časti Karpát – Lemkovia, Bojkovia a Huculi, sú najzápadnejšie etnografické skupiny Ukrajincov. Je to vec sebaidentifikácie, kto sa cíti byť Rusínom a kto Ukrajincom.“

Donedávna sme mali tri východoslovanské národy: ruský, ukrajinský a bieloruský. Štvrtí, najnovší sú Rusíni, ktorých zástupcovia po roku 1989 začali byť veľmi aktívni, kým Ukrajinci zostali pasívni. „Pomenovanie Rusín má dávny historický pôvod ešte z čias Kyjevskej Rusi. Haličskí Rusíni ho dodnes používajú, ale pritom sa považujú za Ukrajincov. Najväčší ukrajinský básnik a filozof z prelomu 19. a 20. storočia Ivan Franko sa nazýval Rusínom. Vynikajúca ukrajinská poetka z rovnakého obdobia Lesia Ukrajinka sa takisto označovala za Rusínku. Prakticky všetci západní Ukrajinci sa identifikovali ako Rusíni.“

Riaditeľ sa hlási k rusínsko-ukrajinskému etniku, je presvedčený, že rusínske nárečie, ktorým ho naučila rozprávať jeho mama, je nárečím ukrajinského jazyka. Ľudí, ktorí sa v dnešnej dobe identifikujú ako Rusíni-Ukrajinci, je menej ako tých, ktorí sa identifikujú ako Rusíni.

Nevraživosť vyostrujú niektorí politici a akákoľvek diskusia či hľadanie faktov v histórii v nich môže vyvolať hypertenziu. Západní Ukrajinci sa do 20. rokov minulého storočia identifikovali ako Rusíni, ale na znak jednoty ukrajinského národa spolu s ostatnými prijali označenie Ukrajinec. „Dôležité je zdôrazniť, že je to vec sebaidentifikácie,“ dodáva riaditeľ Jaroslav Džoganík.

Do svojho

Predmety do múzea dávali ľudia pred novodobým obrodením Rusínov ako do svojho. Dodnes nosia cenné predmety. „Moji predchodcovia robili o všetkom záznamy. Napríklad aj počas vysťahovávania obcí a napĺňania vodnej nádrže Starina. V tom je zásluha nášho múzea, že zachraňovalo, čo sa dalo, bez obmedzujúcich etnických hraníc.“

Jaroslav Džoganík chcel byť letcom, automechanikom… Čítať sa naučil ešte v predškolskom veku. Rád hral futbal, bavila ho atletika. Až na gymnáziu sa rozhodol pre štúdium slovenčiny a ukrajinčiny na filozofickej fakulte v Prešove. „Možno ma k tomu priviedlo aj to, že som sa učil ukrajinčinu už na základnej škole. Aj na gymnáziu som chodil do ukrajinskej triedy a pokračoval som na vysokej škole,“ spomína. Ponuku pracovať ako lektor slovenského jazyka a kultúry na Užhorodskej národnej univerzite neodmietol. „S prestávkami som tam zostal až do roku 2016. Bol som pri zrode katedry slovenskej filológie. Budovali sme ju na zelenej lúke. Keď môj predchodca z múzea Miroslav Sopoliga odchádzal do dôchodku, prijal som ponuku a odvtedy som tu riaditeľ.“

Súčasťou múzea je Galéria Dezidera Millyho a skanzen. Slovenský maliar, grafik a pedagóg Dezider Milly bol predstaviteľom výtvarného umenia Ukrajincov na Slovensku. Svoje diela a zbierku daroval Múzeu ukrajinskej kultúry. V skanzene nad svidníckym amfiteátrom je na ploche jedenásť hektárov 50 objektov ľudovej architektúry. S jeho výstavbou začali v roku 1975.